Na zastávke MHD pred Pionierskym palácom (stále Pionierskym, pretože prezident sa doň ešte nenasťahoval) džavotala skupina maturantov. Boli hluční, smiali sa, postrkovali.
− No tak, mládež, upokojte sa, správajte sa kultúrne, − kárala ich učiteľka, ktorá ich sprevádzala.
Jej hlas Ivanovi niekoho pripomenul. Zastal a začal zhľadúvať. Patril asi päťdesiatročnej blondíne v béžovom kabáte. Keď ju videl naposledy, mala sotva osemnásť, nosila károvanú minisukňu a modrý svetrík. Je to ona? Nebol si istý. No čo, osloví ju…
Pristúpil bližšie: − Jana?
– Prosím?! – rázne sa obrátila. – My sa poznáme?
– Ak sa voláte Jana a ste z Breznice…
– Ivan? – hlesla, – kde si bol tridsať rokov?
Kým v prvej otázke bolo prekvapenie, v druhej zacítil výčitku. Čo na to povedať? Zaváhal, no odvetiť už nestihol. Na zastávku prišiel trolejbus, žiaci, ktorých sprevádzala, sa hrnuli dnu.
– Ideme na Hrad… a večer na predstavenie Predanej nevesty… Ak môžeš… – zavolala Jana zo schodíkov trolejbusu, no nedopovedala, dvere sa jej zavreli pred nosom. Trolejbus odfrčal. Ivan chvíľu postál na zástavke, kým si uvedomil, kam má vlastne namierené, vydal sa k podchodu, vyšiel na Poštovú ulicu a pustil sa k hotelu, v ktorom si rezervoval ubytovanie.
Jana bola už ako žiačka prvého ročníka gymnázia neprehliadnuteľná. Jej modrý svetrík skrýval najvýraznejšie poprsie z celej triedy. Ivan musel o jej priazeň zabojovať. Keď sa Mišo Drobný hnaný vulgárnou zvedavosťou pokúsil fyzicky preskúmať Janine obliny, zobudila sa v Ivanovi utajená rytierskosť. Vrazil Mišovi päsťou do žalúdka. Bol to na prvý pohľad pre Ivana súboj nerovný, pretože Mišo bol, v rozpore so svojím priezviskom, od neho o pol hlavy vyšší aj hmotnejší, no Ivana posilňovala zúrivosť, podarilo sa mu dostať Miša na zem, kde mu otrieskal hlavu o podlahu. No Janinu náklonnosť získal, až keď jej pomohol z inej nepríjemnosti. Matematikár zbadal, ako Jana pri písomke nazerá do ťaháka. Ivan však vyhlásil, že Jana je v tom nevinne. To on jej podstrčil svoj ťahák, keď videl, že si s akýmsi príkladom nevie rady. Učiteľ síce zapochyboval o pravdivosti Ivanových slov, písmo na ťaháku bolo totiž úhľadné, ženské na rozdiel od Ivanovho škrabopisu, no vec ďalej neriešil. Vzal Ivanovi ešte nedopísanú prácu a vykázal ho za dvere. Nato cez prestávku dostal Ivan vrelý bozk a Janu pozval do kina. Z filmu, pravda, nemal veľa, lebo v prítmí kina dostal bozkov viac, ako mal film minút.
Odvtedy patrili Jana a Ivan k sebe. Tvorili milý pár zaľúbených pubertiakov. Všetci to tak brali, profesori sa nad nimi usmievali a kedy-tedy jedného z nich i dobromyseľne podpichli: – Ivan, Ivan, o jedno rande menej, radšej o dva príklady prepočítať navyše…
Na začiatku maturitného ročníka prišiel na školu nový učiteľ. Mladý, iba pred dvoma mesiacmi dokončil vysokú školu, kučeravý, športový typ.
– Som Števo Turčan, – predstavil sa, keď prvý raz vstúpil do ich triedy, – budem vás učiť biológiu a prevzal som aj triednictvo po súdruhovi Šťastnom, ktorý odišiel do dôchodku. Šťastný to človek… – pokúsil sa o vtip. Zopár žiakov sa i zasmialo, ale Ivan hneď pocítil, že tohto človeka nebude mať rád.
Turčan, aktívny zväzák, do školy občas prišiel aj v modrej košeli, bol mimoriadne agilný. Okrem biológie, ktorú vyučoval, za základ svojej pedagogickej činnosti považoval zrejme mimoškolskú činnosť. Usporadúval rôzne preteky, súťaže, poznávacie vychádzky. Chalani ho zbožňovali, dievčatá boli doňho zblaznené. On sa však, ako inak, zameral na Janu. Dostávala od neho iba jednotky, hoci si ich nie vždy zaslúžila, pri výklade akoby látku prednášal len jej. Raz ju vyvolal, a aby ukázal, aký je galantný, hneď ju aj poslal na miesto s poznámkou: – Ach, Fajnorová, veď vy máte dnes narodeniny, nebolo by slušné, aby som vás dnes skúšal…
Ivana tieto naivné dôvernosti hnevali. Vyčítal Jane, že ho k nim provokuje, že jej lichotia, že to je trápne. Bránila sa, že za to nemôže a nijako nedáva triednemu dôvod, aby si ju mimoriadne všímal, no lichotilo jej to, v tom mal Ivan pravdu. V tom, že s tým nemohla nič robiť, mala zasa pravdu ona. Ani jeden z nich partnerovu pravdu však neuznali. Preto sa pohádali, nejaký čas sa ani spolu nerozprávali. O to bolo potom uzmierenie sladšie…
Asi mesiac pred stužkovou prišiel Brčkavý, tak triedneho Ivan pred spolužiakmi premenoval, s nápadom usporiadať tanečný kurz.
– Tí, čo vedia tancovať, si tance precvičia, a tí, ktorí tancovať nevedia, naučia sa aspoň valčík. Mamku či otca treba na stužkovej aspoň raz vyviesť na parket. Tak v piatok o piatej!
Jana prišla v jednoduchých šatách zelenkavej farby so zapínaním vpredu, ktorá dobre ladila k jej dohora vyčesaným plavým vlasom. Obula si topánky na zvýšenom podpätku, takže Ivana o dva palce prevyšovala. Už to mu dosť pokazilo náladu. A ešte viac ho rozladilo, keď sa pozdravili. Neusmiala sa tým svojím oslnivým úsmevom, ktorý na nej tak miloval, bola odmeraná a chladná.
– Čo je? Čo sa tak kyslo tváriš. Hneváš sa? – spýtal sa jej.
– Mal by si sa kajať!
– Za čo?
– Premýšľaj!
Nestačil sa spýtať, nad čím má premýšľať, lebo Turčan ich už všetkých komandoval do práce. Poodsúvali lavice k stene, vytvorili tak priestor na „parket“. Turčan sa postavil do jeho stredu a vyhlásil: – Začíname! Utvorte dvojice! Fajnorová, vy nie, budete mi robiť partnerku. Á! Ivan nám zostal sám… no, vy budete zatiaľ obsluhovať gramofón…
Ivan vnútorne priam kypel. Šiel za katedru zapojiť gramofón, no zakázal si hľadieť na „parket“, kde Turčan predvádzal valčíkové kroky a bral Janu do náručia. Po štvrťhodine to už nevydržal a odvážil sa pozrieť, či je Jana ešte v kole. Nebola v kole, nebola ani v miestnosti, ba medzi tancujúcimi nevidel ani triedneho.
– Nevieš, kde je? – spýtal sa spolužiaka.
– Myslíš Brčkavého? Vyšiel si na dvor zafajčiť. Aj s partnerkou, – dodal spolužiak škodoradostne, aspoň tak sa Ivanovi zdalo. Jeho vnútrom sa prehnala búrka hnevu, sklamania, bôľu i žiarlivosti. Kopol do katedry, až prenoska gramofónu odskočila z platne. Z ticha, ktoré náhle nastalo, vybehol z triedy.
V pondelok sa biológia suplovala. Ivan čakal pohromu, no nič sa nestalo. Až v utorok. Ráno hneď pri bráne školník Ivanovi zvestoval: – Ani sa neprezúvaj, klusaj rovno do riaditeľne.
– Ach, Gajdoš, Gajdoš, čo si to zase vykonal?! – privítal ho riaditeľ, zapaľujúc si dnes azda už tretiu cigaretu. Školský poriadok síce v budove školy fajčiť zakazuje, ale riaditeľ, medzi žiactvom prezývaný Bafko, si v pracovni udelil výnimku.
– Všeličo som už v svojej učiteľskej praxi zažil, – pokračoval Bafko, – ale aby niekto svojmu profesorovi vybil zuby… preboha! Si už dospelý, minulý mesiac si mal osemnásť, si za svoj čin právne zodpovedný. No máš šťastie. Súdruh profesor Turčan ťa nemieni žalovať…
– Veď on vie prečo… – zamrmlal si Ivan pod nos. Bafko ho však počul.
– Ako to myslíš? Vie, prečo si ho udrel, či vie, prečo ťa nebude žalovať?
Ivan neodpovedal. Mal azda vykrámiť, čo videl, keď sa vyrútil na dvor do decembrovej tmy? Mal opisovať, ako ruky profesora Turčana šmátrajú pod rozopnutými šatami svojej žiačky, mal líčiť ten zdesený Janin pohľad?
– Neodpovedáš, – konštatoval riaditeľ. – No nič. Môžem si domyslieť, čo sa tam asi stalo, čo si videl, ako ťa to vzalo. Chápem, krv nie je voda. Zovrie, keď má človek dojem, že mu berú to, čo považuje za svoje. Ale… si si istý, že to, čo si strácal, bolo naozaj tvoje? A keby aj bolo, stálo to za to? Človeče, azda si zabudol, že si v podmienke?!
Ivan zvesil hlavu. Na tú skutočnosť naozaj zabudol. Bafko mu pripomenul jeho kúsok spred roka. Vtedy len tak zo zábavy schoval kuchynský budík v triede do skrine a nastavil zvonenie. Budík zazvonil štvrťhodiny pred prestávkou. Na radosť Ivanových spolužiakov učiteľka, už staršia a nedoslýchavá, prestala skúšať a vyšla z triedy.
To lapajstvo sa dalo brať ako malý nevinný žart, keby sa netýkal učiteľky ruštiny a navyše vedúcej straníckej skupiny. Tá ho vzala osobne. Vyhlásila, že by bola chyba hodnotiť tento incident inak ako provokáciu, je to nepriateľský akt voči jazyku nášho spojenca, tvrdila. Žiadala pre Ivana exemplárny trest. Napokon však súhlasila s podmienečným vylúčením.
– Tak je, – povedal riaditeľ, – včera večer pedagogická konferencia na návrh straníckej skupiny rozhodla, že ťa k maturite nepustíme. Bolo by zbytočné ísť do triedy, choď pekne domov. Rozhodnutie pošleme poštou. A radím ti, čím skôr sa prihlás na pracovnom úrade…
Počas prestávky sa návštevníci opery vyhrnuli až ku Ganymedovej fontáne. Ivan sa zamiešal medzi nich, a keď zazvonilo, dostal sa do divadla. Jana stála vo foyer obklopená svojimi žiakmi. Keď zbadala Ivana, podišla k nemu: – Myslela som si, že neprídeš….
– Zájdem do bufetu. Objednám kávu…
– Dobre, prídem, len čo usadím svoju bandu.
Prišla s úsmevom. Objali sa a formálne pobozkali na líce. Sadli si. Chvíľu len tak mlčali a dívali sa na seba.
– Tak spusti, – vyzvala ho napokon Jana a natiahla sa cez stolík, aby mu dočiahla na ruky, ktoré mal položené pred sebou. Chcela sa ho dotknúť a vtedy si všimla, že Ivanovi na pravej ruke chýba prst. Zarazene sa odtiahla.
Ivan sa usmial: – Aha, všimla si si. No, môžem začať rozprávať hoci od toho prsta. Prišiel som oň v Ostrave. Pracovný úraz. Azda sa ti donieslo, že ma poslali do baní. Prišli si po mňa z pracáka hneď deň nato, čo mi Bafko oznámil, že moje plány do budúcnosti sa budú uberať iným smerom. Okres mal smerné číslo na obsadenie pracovných miest do baní. Niekto im oznámil, že som vhodný kandidát. Môžeš si domyslieť, kto to urobil. Prinútili ma podpísať. Na dva roky. No a len čo som potom vyzliekol banícky mundúr, navliekol štát na mňa mundúr vojenský. Takisto na dva roky.
– Nepísal si…
– Ale písal. I mne písali. Vraj si pani Turčanová. Keď som ťa s ním vtedy vyrušil v intímnej chvíli, domnieval som sa… ako to povedať… že ťa napadol. Mala si taký vystrašený pohľad, volajúci o pomoc. Ale po správe… že si pani Turčanová, som pochopil, že som sa mýlil. Nebola si vystrašená, lež nahnevaná, že som vás vyrušil.
– Nie, bolo to celé inak.
– Nehovor…
– Keby si bol napísal…
– A čo by sa zmenilo?
– Možno nič, a možno všetko. Podľa toho, ako by si sa k istej veci postavil…
Tá veta zostala visieť nedopovedaná. Mlčali, ich myšlienky bežali po rôznych cestách. Napokon sa Jana spýtala: – Ivan… mal si ma vôbec rád?
Ivan si bez slova vyhrnul rukáv na saku i na košeli. Na jeho paži si Jana mohla prečítať svoj monogram JF, okolo ktorého sa vinul kvetinový venček.
– To mi vytetoval hneď v prvý týždeň istý ostravský chachar. A tak musím na teba myslieť každé ráno, ba aj v noci. Lebo sa mi s tebou občas sníva. Prednedávnom, napríklad, sme sa stretli v Zürichu na stanici. Šla si oproti mne, viedla si za ruku malé dievčatko. Neprehovorili sme spolu ani slovo, ale ja som v tom sne vedel, že je to tvoja dcéra.
– Má tridsať.
– Takže máš naozaj dcéru.
– Máme dcéru… – prikývla Jana. Po chvíli, akoby na vysvetlenie, dodala: – Vždy na to musia byť dvaja. – Prečo sa ti sníva o Zürichu? – prehodila v konverzácii výhybku, keď zbadala, že nad jej predchádzajúcou vetou Ivan začína špekulovať.
– Žil som tam. Ušiel som, hneď ako nás oslobodili bratské armády. Včera som sa vrátil.
Jana sa chcela ešte čosi spýtať, ale dvere do hľadiska sa začali otvárať, diváci sa hrnuli na chodbu. Predstavenie sa skončilo. Jana sa postavila: – Prepáč, musím… musím k nim. Len tak-tak stíhame rýchlik o jedenástej. Nesmieme ho zmeškať.
– Počkaj… povedz mi ešte, prosím… ako sa volá tvoja dcéra?
– Ach, na to si zvedavý? Chceš si dať vytetovať ďalší monogram?
– Nežartuj! Prosím ťa…
– Volá sa Ivana… po otcovi…
Vstal, chcel sa s ňou rozlúčiť, no odišla náhlivo, bez rozlúčky… A potom sa zarazil. Čo to povedala? Ivana? Ale veď Turčan sa volá… Zastal, nebol schopný spraviť krok. Stál tam ako socha, chodby divadla sa vyprázdnili, diváci dávno odišli, a on tam len stál a stál, pozerajúc doprázdna.
