Za neobyčajnej zimy…
… vidieť na oblohe dve slnká
zákruty koľajníc
za ktorými stoja
zaostrené zmysly
a mená vmrznuté navždy
do pamäti
Za neobyčajnej jari
kôstky a semená
cítia zem
a ticho na hluk
odpovedá šepkaním
zelene
Za neobyčajného leta
búrka hľadá tretie oko
obloha zrástla so zemou
teší sa z odovzdania
Za neobyčajnej jesene
vidím že záhrada
prijala môj čas i miesto
do svojho odkvitania…
Spolu
V odlišnom spôsobe pozorovania
toho istého
na čiernu vodu kreslíme
biele hlásky
zástavky mávajúce vesmíru
Za chrbtom blčia metafory
neohlásení hostia
stoja na daždi
oblohe sa páči
pohľad do hĺbky
mne tvoje tmavnutie
pri zažatých miestach…
Pozorujem ťa
Maľuješ akoby za
teba nehovorili farby
neviditeľné svetlo
priestor medzi tvarmi
diaľka dozrievajúca v blízkosti
Chodia za tebou chodníky
odkazy z rozpáleného čela
hmla ktorá o nás nevie
a ešte nevidela
hranice jesene posunuté k zime
objatia v ktorých si nepatríme…
Neviem
Kedy sa plytkosť začne prehlbovať
a pri predstave šťastia
začneme veriť
nielen sebe
ale iným
sklamaným obozretným odmietaným
bez trvalého zamestnania
prikyvujúcim na všetko
a všetkým
pre ktorých Boh má len zopár
minút času
pri poslednom zvonení…
