Básne Janka Kráľa sa podobajú psychogramom, ktoré boli napísané Duchom, za bytostnej prítomnosti básnika. Nachádzam v nich jazykové kódy, akumulované metafyzické priestory, vzdorujúce času. Stali sa súčasťou našej identity. Slovenské literárne centrum vydalo v roku 2022 dve knihy k 200. výročiu narodenia Janka Kráľa a k 30. výročia vzniku SR:
Narodil som sa pre nepokoj / I was not Born for Quiet.
John Minahane vybral a preložil básne Janka Kráľa do angličtiny, napísal o nich úvodnú esej a knihy doplnil o bibliografické údaje. Dizajnér Palo Bálik vytvoril metafyzickú podobizeň básnika v digitálnom nástroji Metahuman Creator; knihy získali ocenenie v Kolekcii Najkrajších kníh Slovenska 2022 v sekcii krásnej literatúry. Pre rozhovor s Johnom Minahanom som vybrala desať psychogramov s iniciačnými veršami, ktoré otvárajú svet
Janka Kráľa.
Psychogram prvý: Strom nesmrteľnosti
Často blúdim, táram sa celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
(Zakliata panna vo Váhu a divný Janko)
Janko Kráľ starozákonne ako Jákob hľadá kameň, ktorý by si dal pod hlavu a sníval. Ľahne si pod starú svrčinu a aspoň hodinu si pospí. Vtedy jeho duša odlieta do posvätnej krajiny pamäti. Svrčina (smrek), pod ktorou leží, symbolizuje strom nesmrteľnosti. Tisíce ihličiek je spoločenstvo, večne zelené. Básnik prosí toho, kto príde po ňom, aby na mohyly vylial svätú žiaru. Požehná tak osudy zverbovaných či inak prítomných bytostí v kolektívnom nevedomí. Nabáda nás vedome si uctiť predkov, aj keď „len žiadali“, aj keď sa im možno nepodarilo vyžiadať všetko.
DANA PODRACKÁ: Všetko kričí: Hybaj! Toto volanie z osobných i nadosobných priestorov dejín akoby bolo prvotnou príčinou Kráľovho nepokoja. Ako to cítiš ty?
JOHN MINAHANE: Osudné to bolo, z jeho pohľadu. Pokojný a tichý život mu nebol súdený. Áno, príčiny jeho nepokoja boli osobné aj nadosobné. Po prvé, tušil, aký neznesiteľný je život mladého muža v rodine, aký je neslobodný (Zverbovaný). Po druhé, cítil špeciálne povinnosti. Vedel, že má jedinečný básnický talent, a ten je významnejší ako svetská kariéra. Musí sa pestovať aj na úkor svetského poverenia. Veril tomu, že je prorok a musí zvestovať nové veci, musí vyhlásiť príchod ľudskej slobody. Že čoskoro sa stane niečo obrovské; čo to môže byť, možno len temne tušiť (Záhradník), ale vedel, že musí byť pri tom. Niektorí o Kráľovi píšu, akoby bol šialený burič, ktorý chce zničiť všetko pokojné a milé. Ale on nebol taký. Často píše kladne o pokoji, s radosťou spomína na bezstarostné vidiecke scény. „Milý je domček“, ale nie pre neho. Toto nie
sa vzťahuje na štyridsiate roky, roky jeho veľkej inšpirácie.
D. P.: Nájsť pre spoločenstvo jeho vlastný strom nesmrteľnosti je niečo ako objaviť čosi sväté. Niečo ako nájsť slovenského Boha… v jazyku?
J. M.: Slovenský Boh? To je preňho asi priveľmi radikálne. Myslím si, že Boh, ktorého našiel Janko Kráľ, bol vždy ten celosvetový či vesmírny. Neviem, či Kráľ poznal myšlienky Heinricha Heineho a Ludwiga Feuerbacha, t. j.: Boh je duchovná projekcia človeka alebo Boh je príroda, takže najvýznamnejšia časť Boha je človek, a ten starý kresťanský Boh je teraz „umierajúci Boh“ (Heine, K dejinám náboženstva a filozofie v Nemecku, 1834). Je možné, že Kráľ čítal Heineho a Feuerbachove knihy. Isté je, že aspoň tušil tieto myšlienkové prúdy, ktoré považoval za bludné. Jeho dlhá dramatická báseň Vojna je čiastočne o tom. Kráľ bol tradičnejší typ revolucionára, taký ako Štúr.
Psychogram druhý: Dvanásť slov
Už všetko je het — ostatné je slovo.
Za slovom ticho — tam sú všetky sily.
(Dráma sveta)
Tínedžer sadí stromy. Výhonky s koreňmi má vo vedre s vodou, pred zasadením sa musia dosýta napiť, aby sa lepšie zakorenili. Mládenec vykopal dvanásť jám, po šesť v každom rade. Prácu vykonáva dôsledne a pomaly, splýva pri nej s rytmom zeme. Dvanásť je základný počet. Dvanásť slov bolo vyslovených pri stvorení sveta. Slovo bolo na počiatku a bude aj na konci. Slová ohraničujú začiatok a koniec drámy sveta. Energia, ktorá jestvovala pred stvorením, jestvuje aj za slovom. V tichu za slovom sa ukrývajú všetky sily, všetka potencialita jednotlivca i spoločenstva.
D. P.: Nazdávaš sa, že Janko Kráľ čerpal psychickú silu nielen v jazyku, ale aj v tichu za ním?
J. M.: Myslím, že to môže byť dobrá definícia poézie: slovo s tichom za ním.
Silné, napäté ticho. Slovo a tíšina: Chmáry sa tratia po šírom nebi,
tmavé jasnejú, svetlejšie tie hynú – mesiac vychodí spoza hmly oblačnej, vyjde, osvieti hlbokú tíšinu.
(Duma)
D. P.: Kedysi som napísala, že na hrotoch jazyka spočíva echo komunity. Myslíš si, že niečo také bolo blízke aj Jankovi Kráľovi?
J. M.: Možno takto: Na hrotoch jazyka spočíva pozícia básne. Báseň je extrémny slovný čin, ktorým básnik najprv hovorí sám k sebe. Ako divný Janko v balade, básnik opúšťa sféru bežnej komunikácie a odchádza do inšpiratívnej samoty. Lenže jeho čin je napokon predsa komunikačný. Najprv len jeden človek sa vedel takto ponoriť do legendy Zakliatej panny, ale potom je tá imaginatívna cesta do istej miery prístupná, aspoň do istej miery prístupná pre milióny.
Psychogram tretí: Mystická rieka Váh a zakliata panna
Dvanásta bije v diaľke hodina,
mesiac na vodu zasvietil,
naprostred Váhu na čiernej skale,
pannu zakliatu osvietil.
(Zakliata panna vo Váhu a divný Janko)
S Váhom bol Janko Kráľ v mystickom spojení od detstva. Ako sedemročný videl pri Váhu popravu, keď kat sťal hlavu zbojníkovi Matejovi Tatárovi (stalo sa to koncom októbra 1829), hoci deti tam mali zakázaný prístup. Ale náhoda mu dovolila vidieť to. Váh sa preňho stal nielen riekou života, ale aj riekou Léthé, riekou smrti. Pri Váhu bol obesený aj Jánošík v roku 1713, len o pár metrov nižšie, pod mostom do Palúdzky. Mesiac po Jánošíkovi tam dolámali na kolese Uhorčíka. To bolo zakázané ovocie budúceho básnika, aj vďaka ktorému sa stal revolucionárom.
D. P.: Nazval si Váh najmystickejšou slovenskou riekou. Posilňovala táto rieka Janka Kráľa v tom, čo žiadal aj od Štúra: veci národné stavať radikálnejšie?
J. M.: Váh nepoznám intímne. To, čo som povedal o tej rieke, beriem od slovenských básnikov. V prípade Kráľa áno: prítomnosť rieky, poznanie rieky aj kultúry, aj legiend o nej – jasné, to všetko v ňom pôsobilo. Ale neviem viac pridať k tomu, čo si tu skvele povedala.
D. P.: Na jednej z besied o Jankovi Kráľovi si povedal, že zakliata panna mohla byť aj konkrétna… Pre mňa je symbolom tisícročného slovenského zakliatia, plynúca krstiteľnica znovuzrodenia.
J. M.: Prečo to musí byť buď/alebo? Súhlasím, že tá panna je symbolom zakliatia národa. Len si kladiem otázku, či nemohlo byť, ba raz bolo jedno veľmi nešťastné dievča, ku ktorému Janko Kráľ cítil nešťastnú lásku a ono niečím prispelo k obrazu tej panny? Podľa Pavla Vongreja to vôbec nie je možné, neviem prečo. Často sa píše, že v Kráľovej poézii nenájdeme nič o láske. Ale Janíček z balady Zverbovaný má milenku, a podľa mňa ona hovorí celkom presvedčivo. A v krásnej balade Bezbožné dievky, ktorú žiaden kritik nevelebí, Kráľ sympaticky zobrazuje vidiecke dievčatá, ktoré chcú získať milencov prostredníctvom ľúbostnej mágie. Takže napokon niečo o láske napísal. Nemôžeme od každého básnika žiadať, aby mal svoju Marínu.
Psychogram štvrtý: Skok
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil –
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Hora, voda hučí, vetríček podúva –
Janík pod svrčinou na brehu načúva.
(Zakliata panna vo Váhu a divný Janko)
Charakteristickým znakom Kráľovej tvorby je zameranosť na vnútro udalostí a dejov, prevrátených znútra navonok, keď treba šaty naopak si vziať / a doprostred Váhu skočiť. Je to spôso, b ako otvoriť metafyzický priestor.
Tam sa duch natoľko prelína s realitou, že umožňuje odkliať zakliatu pannu. Divný Janko sa dopúšťa ľudskej chyby, ako sa všetci dopúšťame chýb rozličnými spôsobmi. Neprevráti múď (vrecko na tabak), azda aj preto, že tabak miloval a nechcel ho „obetovať“. Seba áno, tabak nie. Pre tabačik sa naplnenie mystického vzorca spoločenstva, ktoré skok predstavuje, zmarí. To, čo mu zostáva, je iba svrčina, ucho pod stromom nesmrteľnosti.
D. P.: Rieka vyvrhla divného Janka na breh ako Jonášova veľryba. Kedysi vstup do inej dimenzie zabezpečoval pád (aj Šavel po páde z koňa oslepol a stal sa Pavlom). Máte niečo podobné v írskej spisbe?
Celý rozhovor v Slovenských pohľad 11-12/2023
