POLNOC
Na slnečných hodinách pri božej bráne
je práve polnoc. Nečujný tikot
blúdi v uzavretom kruhu
a hľadá cestu von.
To je tá zradná úžina,
kde si aj nie si, kde sa vraciaš aj odchádzaš,
to je ten dotyk budúcich ruín,
keď nezavŕšiš, čo si nezačal,
a nezačneš, kým nezavŕšiš
ohnivý kruh, kde niet konca ani začiatku…
To je ten kĺzavý hrot dní a nocí
vo vlnách ťažších ako ruka
na kľučke dverí,
ktoré sa nikdy neotvoria.
HERAKLEITOV OMYL
Dva razy nevstúpi do rieky
ten istý človek. Vždy je niekým iným
podľa úžitku a vetra zo skalných púští…
Ako kus dreva prúdom je unášaný
s novým safiánom na rukách,
s novou maskou na tvári,
s novým presvedčením za ušami…
S plnými črevami a s prázdnou mysľou
po prúde tak ľahko plynie
vždy iný ten istý
starý pokrytec.
SOKRATOV OMYL
V Obci nemá múdrosť korene,
aj zámok na stračej nôžke je pevnejší,
v Obci nemá právo prístrešie,
iba ak by to boli rozpálené temnice,
v Obci nemá slovo váhu,
je ľahšie ako dievka na chodníku,
v Obci nemá pravda slnečného dňa,
na voľnom trhu šla vždy do mínusu
a spravodlivosť je tam zabudnutá
ako práchnivý stĺp slobody.
S úžerou sa v Obci toliar žení
a na hostinu pozvaný je Sokrates.
Čaká ho čaša bolehlavu.
DARWINOV OMYL
Kópiou akej džungle je tento svet?
Šelma dní v kryštáloch nocí
brázdi rieky a páli vyprahnutú zem…
Pomaly miznú mestá v púšti
a do bezvedomia padá čas…
V Alexandrii práve osievajú popol kníh
a šelmy laserom skúmajú,
či spálené sú slová…
Falzifikát ľudskej ruky
páchne srsťou a z pazúrov mu kvapká
čerstvá krv.
DESCARTOV OMYL
Ako v hlbokej studni
ukryté je bytie
v ľudskej mysli: Myslím, teda som!
Hladina klesá v temnej hlbočine
a myseľ padá na dno dní a nocí
v trvaní bezduchej hmoty…
A hoci myslíme, sme
prisatí k divej zveri,
k tej nemysliacej šelme
na dvoch nohách.
SOKRATES
Zákon a Obec
− kto nad kým stojí?
A či sú váhy v čistom bezvetrí,
že jedno rameno neskloní sa pred druhým,
že ľahké nestane sa ťažkým a smiešne vážnym
a že slnečný lúč s dažďom rovným dielom padá na všetkých?
Zákon a Obec
− z jedného uzla vyšli zástupy
vo večnom, a predsa trvajúce
v magickej istote pozemskej rovnováhy
medzi vodou a súšou, medzi hladom a poľom chlebovým…
Ale to iba v tvojom sne a v tvojej mysli,
skúmavý strážca ľudských vecí,
na smrť odsúdený!
SIATBA
To z hladu detí
vyschli pramene
a medzi kolískou a púšťou
klesli tiché ženy.
To z hladu detí
zdvihli sa rieky a z prachu zmietli
špinavé mestá zeme.
To z hladu detí
smutne pískajú vlaky…
Smrť seje smrť
a smeje sa nám slepým do očí.
