Som klamár. Klamem bez akýchkoľvek výčitiek a s veľkým pôžitkom. So slovami narábam s ľahkovážnosťou blázna. Vravím, čo chcem a kedy chcem. V klamstve nachádzam isté potešenie, ktoré poznajú len rovnakí klamári ako ja. Je to pôžitok. Nezamýšľam sa, či je to správne, alebo nie. Netrápia ma nijaké výčitky. Prečo by aj mali? Veď sú to iba slová, tie nemôžu ublížiť. Teda to som si myslel až do okamihu, keď sa všetko zmenilo.
Na sklonku leta sa na univerzitách začali húfne zbiehať študenti, aby sa zapísali do ďalšieho ročníka. Po zápise väčšina študentov zamierila priamo do krčiem. V letnej pivárni na konci pešej zóny rástli staré lipy, ktoré mohutnými korunami prekrývali takmer celú záhradu. Všetky miesta boli obsadené a hučalo to tu ako v úli. Na stoloch stálo množstvo nápojov, ktoré mali farby od výmyslu sveta. Vánok príjemne povieval a ja spolu s ďalšími kamarátmi sme sa dali unášať ľahkosťou končiaceho sa leta. Pivo nám rozviazalo jazyk. Boli sme čoraz uvoľnenejší a uvravenejší. Práve sme sa na niečom smiali, keď do pivárne vstúpil oneskorenec. Hneď som vedel, že niečo nie je v poriadku. Výraz na jeho tvári bol jednoducho nezameniteľný. Očividne mu ešte chýbala nejaká známka. A nemýlil som sa, nemal posledné hodnotenie od profesora Jozefa Gramatiku, ale tentoraz bol celý prípad o niečo komplikovanejší než obvykle. Na študijnom oddelení o ňom nič nevedeli. Na konci minulého semestra sa mu skončila zmluva a odvtedy ho nikto nevidel. Nič o ňom nevedeli ani v Akadémii vied, kde pracoval päťdesiatpäť rokov. Jednoducho sa pod ním zľahla zem. Aj napriek tomu, že bol profesor Gramatika mrzút a veľký samotár a s nikým neudržiaval priateľstvo, nemohol sa len tak vypariť bez stopy. Vec sa zdala bezvýchodisková, keď v tom momente vyšlo z mojich úst niečo, čo navždy zmenilo profesorov osud. Doteraz neviem, prečo som to povedal. Ale nie, viem, ten pôžitok z klamstva, teda aspoň som si to vtedy myslel. Nemohol som tušiť, že vec sa má úplne inak a ja som len nástroj diabolského plánu.
„Ale veď ty nevieš, že profesor Gramatika v lete umrel?!!!“
Všetci odtrhli zrak od pohárov a prekvapene sa na mňa pozreli.
„Čo? Táraš hlúposti. To si si vymyslel. To ako naozaj?!!!“ začali jeden po druhom.
„Samozrejme, vy ste to nepočuli? Čítal som o tom počas leta v novinách.“
Všetci sa na mňa naďalej nepohnuto pozerali a ja som s radosťou, ktorú, moji milí, poznajú len klamári, pokračoval:
„Veď viete, že obaja pochádzame z rovnakého mesta a v takom malom meste si cenia každého rodáka, ktorý to niekam dotiahol. Venovali mu dlhý článok s veľkými titulkami Velikán, vedec, génius slovenského jazyka, PROFESOR JOZEF GRAMATIKA UMREL. Choď na študijné a vysvetli im situáciu,“ povedal som to natoľko presvedčivo a prirodzene, že neostalo miesto na pochyby. Ak by som nevedel, že je to klamstvo, veril by som tomu asi aj ja. Bol som na seba hrdý. A navyše môjmu tvrdeniu hralo do karát aj to, že sa po profesorovi naozaj zľahla zem, jednoducho zmizol, tak prečo by nemohol umrieť? Veď mal už vyše osemdesiat rokov. Ľudia v jeho veku umierajú, nie je na tom nič neuveriteľné. Načiahol som sa za pohárom piva, klamstvo som zapil poriadnym hltom a popri cigarete som sledoval, ako sa rozkrútia ozubené kolieska rozbehnutej hry. Kamarát váhal. Nakoniec do seba hodil pohárik na posmelenie a s obavami odišiel späť na univerzitu. To už však v korunách stromov šelestil vánok tie prekliate slová: „Profesor Jozef Gramatika je mŕtvy!“
„Čo?!!!“ pracovníčkam na študijnom sa zastavilo srdce. „Mŕtvy?“
Kamarát len sklonil zrak a znovu šeptom zopakoval moje slová.
„Áno, len nedávno umrel.“
Nedôverčivo si ho premeriavali bez jediného slova. Počas dlhoročnej práce zažili kadejaké študentské úskoky, ale toto bolo natoľko premrštené, že to mohla byť len pravda. Po chvíli ticha sa ho znovu opýtali:
„Kde ste vzali informáciu, že umrel? Ako máme vedieť, že si nevymýšľate?“
Zopakoval im všetko, čo počul odo mňa, a ustráchane sa na nich pozrel. Samozrejme, možnosť, že je profesor Gramatika po smrti, tu je, a dokonca veľmi veľká, veď nikto o ňom nič nevie, nikto sa mu nemôže dovolať, nik ho už dlhšie nevidel, vraveli si pracovníčky v duchu, zatiaľ čo sa rozhodovali, či mu uveria, alebo nie. Až napokon to dospelo do štádia, keď zavolali na Akadémiu, kde bol profesor Gramatika dlhodobo zamestnaný:
„Tak predsa sa naše najhoršie obavy potvrdili!“ zaznelo na druhej strane. „Celé leto sa s ním snažíme spojiť, ale márne. Nezdvíha telefón, neodpovedá na maily. Bol ho pozrieť aj profesor XY, a nie raz, ale niekoľkokrát, no nikto neotváral.“
Študijná pracovníčka s telefónom pri uchu zmeravela a len kývala hlavou na znak súhlasu, smutne počúvajúc. Keď zložila, už nebolo pochýb – profesor Jozef Gramatika umrel. Kamarátovi hodnotenie zaznačil vedúci katedry, a tým sa to preňho celé skončilo. Ale smrť profesora Gramatiku pokračovala vlastným životom.
Správa o jeho úmrtí sa rýchlo rozšírila po univerzite. Niesla sa z poschodia na poschodie, od dverí k dverám ako letný vánok a všade, kam zaviala, zastihla profesorov s prekvapenou tvárou. Tie prekliate slová sa začali šepkať všade: Profesor Gramatika je mŕtvy, umrel, ten starý mrzút už nie je medzi nami. Profesori a docenti sa stretávali na chodbách, schádzali sa na katedrách, stíšene vraveli slová, a všetci s pietnymi tvárami len neveriaco krútili hlavami. No nerobili to zo zármutku, ale skôr z akejsi povinnosti, aby bolo všetko korektné a vzdali tak úctu jednému z nich.
Profesor filozofie len smutne pokrútil hlavou a sucho skonštatoval:
„Bol to svojský človek, ale smrť si nevyberá, je nedeliteľnou súčasťou života. Ba čo viac, bez smrti nedôjde život naplnenia. Smrť a život sú strany tej istej mince.“
Profesorka psychológie so slzami v očiach len prikyvovala.
„Máte pravdu, pán kolega, bol to svojský človek,“ pri tých slovách sa všetci pousmiali, „ale takto sám umrieť, to je smutné,“ zamysleli sa na chvíľu. Smrť vždy zaskočí, a keď postretne niekoho, koho poznáte, zasiahne vás to, ale potom tie predstavy zahodíte a život ide ďalej. Nakoniec sa väčšina z profesorského zboru zhodla, že by bolo vhodné dať si za pohárik na jeho pamiatku. Docent sociológie obratne vytiahol fľašku metaxy a všetkým nalial. Zdvihli poháre a spoločne si pripili: „Na pamiatku profesora Gramatiku!“
Bolo niečo pred treťou popoludní. Zatiaľ čo si celý profesorský zbor pripíjal na pamiatku profesora Jozefa Gramatiku, on sa prebral z popoludňajších driemot. V staromestskom byte na treťom poschodí pozrel na hodinky na stene a zašiel si do predsiene po plášť. V túto hodinu chodieval každý deň na prechádzku do blízkeho parku. Päťdesiat rokov absolvoval tie necelé tri kilometre naprieč Björnsonovou ulicou a následne okolo veľkého parku so starými lipami spolu s manželkou, bola asi jeho jediným partnerom, ktorému sa dokázal zveriť so svojimi myšlienkami. Minulý rok v jeseni ho však opustila. Umrela doma v byte. Vtedy trávil čas s ňou. Rozlúčili sa len na chvíľku. Vedel, že onedlho sa poberie za ňou, ale najskôr musí dokončiť niečo, čo ho mátalo celý život. Viac než čokoľvek iné totiž miloval gramatiku a slovenský jazyk s literatúrou. Posledných tridsať rokov pracoval na svojom veľdiele Gramatika I. Zatiaľ mal napísaných sedemstopäťdesiat strán, a stále nebol na konci. Profesor s nikým neudržiaval kamarátske vzťahy. V Akadémii mal kolegov, ale nie priateľov. Bol nízky a útly, mal sivé vlasy a na guľatom nose mu sedeli staré okuliare. V zime nosieval béžový plášť a čiernu baretku. V koženej taške mal vždy rozpísané strany svojho veľkého opusu. V Akadémii si ho doberali. Vyslovovali niektoré slová zámerne nesprávne. To bolo niečo, čo profesora Gramatiku vytočilo do nepríčetnosti. Zakaždým vybuchol a malými päsťami trieskal po stole.
„Letel do vesmíru, nie do vesmíra!!!“ A zatiaľ čo ním lomcovala zlosť, ostatní kolegovia sa len usmievali popod nos, on si to však neuvedomoval. Počas prednášok zlostne kričal na študentov a so zdvihnutým prstom sa doprosoval nebies, ako mohol niekto napísať Y v slove fantázia alebo kedy sa už konečne naučia písať čiarky.
„A vraj toto má by výkvet našej mládeže, to je skôr kanál než…“ kričal, keď sa niekto dopustil priestupkov voči jeho milovanej gramatike, voči jedinej veci, ktorá dávala zmysel v tomto svete, a preto vedel, že nemôže umrieť, kým nedokončí dielo, ktoré navždy zmení chápanie jazyka, a nielen to, zmení celý svet. Opus Gramatika I predstavoval čas, ktorý odrátaval jeho život. Po manželkinej smrti prerušil kontakt so všetkými inštitúciami, kolegami, univerzitami. V účtoch sa veľmi nevyznal, mala ich na starosti manželka, a v roztržitosti zabudol zaplatiť za telefón, ktorý mu nakoniec odpojili. Bolo to však aj tak jedno, v poslednom čase mu už neslúžil sluch, a aj preto nepočul, keď mu na dvere vyklopkával profesor z Akadémie. Naplno sa ponoril do Gramatiky I. Všade, kam sa pozrel, videl len slová, jazyk, gramatiku, príbehy, literatúru. V starom byte plnom kníh každý deň udieral do klávesov, ktoré písali jedno slovo za druhým.
Jeho veľký opus s ním pil rannú kávu, sledoval nezmyselné televízne relácie, chodieval na prechádzky do parku a ukladal ho do postele. Pomaličky sa menil na slová v nedopísanej knihe, menil sa na hlásky, časovanie, príslovky, na ľúbostné poémy, trópy, romány. Nie Gramatika I bola jeho dielom, ale on bol dielom Gramatiky I, bol dielom jazyka. Celé dni a večery sedel ohnutý ako otáznik nad klávesnicou a klopkal riadok za riadkom. Reč bola všadeprítomná. Ľudia ju používali pri rozhovoroch s rodinou, pri nákupoch, zjavovala sa na internete, na plagátoch, na popise zloženia výrobkov. A tak v jedno ráno navštívila aj profesora v jeho starom byte. Jemne sa usmiala a ladne sa posadila do kresla pri okne. A profesor ju bez váhania vpustil do svojho sveta.
Jeseň prišla nebadane. Dni boli kratšie a žlté lístie postupne prekrylo chodník v parku, kadiaľ sa profesor so sekundovou presnosťou každý deň prechádzal. Občas si spomenul na kolegov, na študentov, na Akadémiu, ktorá nikdy nepochopila jeho monumentálnu prácu, a len nad tým všetkým mávol rukou a pokračoval v premýšľaní, ako dokončí ďalšiu kapitolu. Už mal napísaných viac ako tisíc strán, ale koniec bol v nedohľadne. Chcel do svojho opusu zahrnúť všetko, čo už bolo napísané, a zároveň to, čo ešte len bude napísané budúcimi generáciami. Známe príbehy, každý rozhovor, vyznanie lásky, každú správu o výbuchu vulkánu, o objavení vzdialených galaxií, každé slovo, ktoré utvorí ďalší a ďalší príbeh celej civilizácie. Túžil, aby nasledujúce generácie, ktoré budú čítať jeho Gramatiku I, našli slová, ktoré ich vtiahnu do živého organizmu jazyka, chcel stvoriť život v každom jeho nepredvídateľnom stave. Občas sa však profesora Jozefa Gramatiku zmocnila úzkosť. Nikdy sa mi to nepodarí, je to len chiméra, moloch, ktorý ma požiera. Bol už vyčerpaný a pociťoval čoraz väčšiu únavu. Akoby už nepatril do tohto sveta. Bol len akousi spomienkou, ktorá sa postupne vytráca. Gramatika I ho zakaždým vytrhla z pochybností. Nedovolila, aby ho opantala slabosť. V okamihoch nového precitnutia sa profesor rýchlo posadil za stroj a začal energicky písať. Ešte musím dokončiť ten príbeh predložiek. A opus magnum sa len usmieval a ponad plece kontroloval, ako ožíva ďalšie slovo. Počas noci profesor pobehoval po byte, občas si sadol do starého kresla, pozrel na televíziu, v ktorej šiel nejaký treťotriedny seriál, niečo si zamrmlal a odišiel k stroju. Gramatika I zatvorila drevené okná, aby profesora sediaceho pohrúženého za klávesnicou nerušili tie prekliate slová, ktoré sem zvonku zavieval jesenný vánok, a potom ho láskyplne a tichučko, aby ho nevyrušil, sledoval, ako píše.
Nadišli prvé dažde. Počas dňa svietilo slnko len niekoľko hodín. Na univerzitách študenti navštevovali semináre a večermi sa opíjali, pracujúci usedali každé ráno za monitory, predávajúci sa usmievali na zákazníkov, profesori odovzdávali múdrosť získanú od predkov a profesor Gramatika sedel stále zhrbený nad stolom pri veľkom okne a ustavične čosi prepisoval a vymazával zo svojho veľkého opusu. Nových strán pribúdalo každým dňom, a predsa nebol ani spolovice dopísaný. Profesor chcel zopár ráz utiecť od práce, ale Gramatika I mu to nedovolila. Občas sa pozrel cez jedno plece, potom cez druhé a pokúsil sa postaviť, ale vtedy mu napadol ďalší príbeh. Oslobodiť sa mu podarilo len vo vyhradenom čase na prechádzku. Musel nielen písať príbehy všetkých ľudí, ale aj ten svoj, veď aj on sám bol príbehom. Na prechádzkach pozoroval staré lipy, ktoré bez listov vyzerali pusto. S rukami za chrbtom, s baretkou na hlave a oblečený v starom plášti pozoroval vysvietený hrad na kopci, pod ktorým tiekol mohutný Dunaj. Občas ho navštívila spomienka z minulosti. S melanchóliou nad ňou strávil zopár sekúnd a pokračoval ďalej v svojom okruhu po parku. Od cesty k nemu zaznieval hluk áut a električiek. Jemný dážď mu neprekážal. Keď vyšiel z parku, zastavil sa pri zastávke trolejbusov, kde svietila reklama mobilného operátora. Čo je toto za krajinu, samé anglické slová, to si už nikto nectí rodný jazyk? Alebo toto chce jazyk dosiahnuť? A možno už nebudú jazyky, bude len jedna veľká babylonská veža, v ktorej sa všetci dorozumejú, a na každom poschodí stretneme príbehy z celého sveta a spoločný jazyk všetko pohltí v jedno slovo, a to slovo bude všetkým. Čas na prechádzku vypršal. Z Račianskeho mýta prešiel cez Björnsonovu ulicu k svojmu bytu, zavesil plášť na vešiak, z ktorého sa odlúpla farba, zjedol jednoduchú večeru a sadol si znovu k stolu, kde už čakala ďalšia strana.
Slová boli všade, kam sa pozrel. Stôl, sused za oknom, parkujúce auto, správy o prvom komerčnom lete do vesmíru, objavenie neznámeho amazonského kmeňa, všetko bolo novým príbehom, novou potravou pre jeho opus magnum. Teraz si nemohol dovoliť prestať písať, teraz, keď cítil nový život slov. Videl, ako jeden príbeh postupne spontánne vytvára ďalší a ten zasa ďalší, večné koleso života odkrývalo svoje nepoznané telo. Zrazu všetko dávalo zmysel. Celý čas som to mal pred sebou, je to také krásne a jednoduché, radoval sa profesor, ale v okamihu ho premohol strach. Je to obrovské. Kde sú hranice? To nikdy nezvládnem. Musel by som žiť večne. Už nemal na výber, Gramatika I ho nadobro vtiahla do obrovského sveta slov a príbehov, ktoré sa cez seba prevaľovali, miesili, kričali na seba, žiarili oslepujúcim svetlom, prinášali tisíce emócií a paradoxov. Profesor odovzdane písal príbeh za príbehom.
Jeseň uvoľňovala miesto nastupujúcej zime. Snežilo len občas, no dni boli sychravé a blatisté. Keď profesor opúšťal park, ktorý zahaľovala tma, pouličné lampy už svietili sýtožltou farbou, ktorá sa rozlievala navôkol. Ponáhľal sa domov, aby mohol pokračovať. Gramatika I mala zatiaľ dvetisíc strán, a koniec bol stále ďaleko. Dokončenie mu znemožňovala sama jej povaha. Ak na chvíľu prerušil písanie, aby doprial odpočinok vyčerpaným očiam a unavenej mysli, zmenila sa. Zakaždým keď sa k nej vrátil, bola inou knihou. A tak ju musel písať od začiatku. S povzdychom pozrel na text pred sebou. Prečo si si vybrala mňa, som otrok, nemôžem ťa dokončiť. Nie som večný. Gramatika I sa však len ukradomky usmievala a jemne mu pritlačila ruku ku klávesom. Bola iná než včera, než pred tisícročím, a bude iná aj zajtra a aj keď príde koniec sveta. Nemohla si dovoliť zostať nevyrozprávaná, musel žiť, a preto dozerala na profesora s rodičovskou prísnosťou, ak videla, že nevládze, pohladkala ho, no potom sa musel vrátiť k písaniu. Víťazila jej egoistická potreba. Starými a unavenými očami už nevládal vidieť to, čo videla ona každý deň. Profesor si občas pretrel tvár, nasadil veľké okuliare a skľúčene pokračoval ďalším slovom. Večery trávili spolu v mĺkvej tichosti. Zatiaľ čo on písal, ona sedela v kresle pri okne, pofajčievala cigaretu a v prítmí pozorovala svet.
V posledné dni stále pršalo, no profesor sa aj napriek tomu naďalej vyberal na pravidelné prechádzky. Dnes sa počasie umúdrilo a doprialo obyvateľom mesta odpočinok. Lístie v parku bolo rozmočené a všade boli mláky. Z konárov holých stromov padali kvapky, ktoré sa vo svetle lámp trblietali. Profesor kráčal po chodníku a premýšľal nad svojím opusom. Nikoho a nič v okolí si nevšímal. Bol ako prízrak, ktorý len nedotknuto kráča rozľahlým parkom. V svojom zamyslení ani nepostrehol, že minul manželský pár. Keď popri nich prešiel, muž, ktorého pod pazuchou držala uzimená družka, skamenel:
„Čo sa stalo, drahý?“ spýtala sa žena a pozrela na vyjaveného manžela. „Vyzeráš, ako keby si videl ducha. Čo ti je?“
Bol to bývalý kolega profesora Gramatiku, stál uprostred chodníka a čosi si chaoticky mrmlal popod nos. „Nie, to predsa, veď nie, nie, to nie je možné, veď. Nie, zmysly klamú, spoliehaj sa na rozum.“
„Čo je, drahý, čo sa robí?“ nástojila vystrašená.
Bol celkom vyvedený z rovnováhy. Keď sa konečne trocha spamätal, obrátil sa k nej: „Videla si toho starca, ktorý okolo nás prešiel a hovoril sám so sebou?“
„Nie, akého starca, veď tu nikoho nevidím. Aha, počkaj, áno, áno, predsa len… A čo je s ním?“
„To bol profesor Gramatika!!!“
„Ale, drahý, to nemohol byť on, veď profesor Jozef Gramatika je už niekoľko mesiacov mŕtvy.“
„Nie, určite to bol on. Poď, musíme ho nájsť, určite je to on,“ už sa chystal vykročiť, keď ho zadržala.
„Čo to robíš? Isto si si ho s niekým splietol, si prepracovaný. Mali by sme ísť niekam na dovolenku, aby si si oddýchol. Nerob hlúposti! Poďme preč, je tu zima.“ Chvíľu váhal, ale nakoniec sa podvolil. Veď rozum vraví, že Gramatika je mŕtvy, zmysly sú klamlivé, a ešte aj teraz v taký sychravý večer. Určite sa zmýlil.
„Dobre, drahá, poďme, asi som si ho len pomýlil.“
Manželka sa usmiala. „Samozrejme, že to nebol on.“
Zatiaľ čo sa pár dohadoval o dovolenke, profesor Gramatika sa pomaličky prechádzal parkom a rozmýšľal o jedinej veci, ktorá ho držala pri živote, a v opustených konároch zavial vietor.
Prešli dva roky, a profesor stále celé dni ohnutý vysedával za stolom a klopkal kostrbaté a rozhádzané slová, ktoré už nedávali význam. Po byte sa povaľovalo množstvo popísaných strán, ktoré zaberali čoraz viac priestoru. Profesor bol ako bez duše. Prednedávnom sa prichytil, ako rozmýšľa nad tým, že jeho nenávidená Gramatika I je diabol, ktorému zapredal život, ale vzápätí si uvedomil, akého prehrešku sa dopustil voči svojej milovanej, a razom sa jej ospravedlňoval. Inokedy len nemo sedel pred televíziou a v neskorých hodinách nezaujato pozeral reality show. Písanie nebolo stále pri konci. Príbehy, ktoré celý čas písal, už neodzrkadľovali minulosť, profesor začal tvoriť nové svety, novú budúcnosť. Keď v televízii hlásili novinky o vojne v ďalekej Južnej Amerike, profesor neveril vlastným očiam. „Veď to som písal minulý týždeň,“ povedal vydesene a rýchlo odbehol k písaciemu stolu, kde náhlivo hľadal medzi popísanými stranami vyhlásenie vojnového stavu od bolívijského prezidenta. Očami preletel stranu, iba nesúhlasne zavrtel hlavou a hneď hľadal ďalšiu, „nie, ani toto nie, ani… počkať, hm, nie, kde to, dofrasa, je“. Zo stola sa mu na zem zosypal štós papierov. Masové prepúšťanie zapríčinené nasadením miliardy nových automatických robotov, zmena klimatických pásiem, kolaps na burze, nová láska mladej ženy v Bologni, zoznam na nákup v potravinách pre Petra Jankovického, ktorý mu spíše jeho manželka o tri roky, zloženie nového parlamentu v Británii. Po miestnosti sa povaľovali príbehy, ktoré sa ešte nestali, a profesor Gramatika sa medzi nimi nemohúco prehraboval. Po niekoľkých minútach, keď nenašiel, čo hľadal, sa zastavil. Na unavenej tvári sa mu zjavili slzy. Bol vyčerpaný, ale koniec jeho opusu magnum bol stále v nedohľadne. Keď bol už zlomený, prišla Gramatika I, pohladkala ho po sivých vlasoch, vzala ho pod pazuchu a pomaličky ho usadila do kresla pred stroj. Profesor si pretrel okuliare a zdvihol zvráskavené prsty ku klávesnici. Slová mu už nedávali nijaký zmysel. Zmätene a bez rozmyslu ich kládol jedno cez druhé. Nevládal už nič vnímať, potreboval si odpočinúť, zbaviť sa egoistickej Gramatiky I. Neznášal ju. Na chvíľu sa pozrel von oknom. Práve zhasínali nočné lampy a do ulíc sa predierali prvé lúče slnka. Ľudia sa zobúdzali a pripravovali na odchod do práce, viezli deti do škôlky, splavovali Amazonku, lepili rozpadnutý porcelán, pozerali na internete štetce z neznámeho zvieraťa, začínali nový deň a ranný vánok povieval po meste nezrozumiteľné slová. Profesor sa na chvíľu započúval do tých prekliatych slov, ktoré sa bez odporu zadierali do každej štrbiny, a vtedy ich prvý raz jasne započul: Profesor Jozef Gramatika umrel!
Čože?! Ja, a mŕtvy? To je nezmysel! Ale počkať, veď… A vtom sa v profesorovej hlave zrodil diabolský plán, ktorým oklame Gramatiku I a navždy sa jej zbaví. Plán, vďaka ktorému ju bude môcť konečne opustiť a pripojí sa k nebohej manželke. Plán taký diabolský, až by vystrašil každého. Profesor Jozef Gramatika napíše svoju smrť! Zatiaľ čo ho prikrývala dekou, aby neprechladol, on už nemyslel na nič iné, len na svoju smrť. Myšlienky mu začali víriť hlavou ako osy chytené do pohára. Musí sa upokojiť, nesmie zbadať, že v ňom vrie množstvo pocitov. Jediné bezpečné miesto bola jeho myseľ, tam je naňho prikrátka. Musí to urobiť za pomoci slov, to je jasné, ale bez toho, aby si to všimla. Gramatika I však bola zo dňa na deň majetníckejšia a kontrolovala každé slovo, ktoré napísal. Musí to zvládnuť, musí sa jej zbaviť!
Pri uskutočňovaní plánu postupoval veľmi obozretne a trpezlivo. Ak sa unáhli, môže všetko odhaliť. Sleduje ho na každom kroku. Nie, teraz nie je čas na chyby. Spozoroval, že sa s Gramatikou I začína čosi diať. Najprv mala extravagantné požiadavky: stvor človeka v čiernom kabáte v sprievode opíc, vytvor pravouhlé steny, ktoré budú oválne, začni triediť živočíchov podľa toho, či rozbili porcelánovú vázu, boli obľúbené u čínskeho cisára alebo sa z ich chlpov vytvárajú štetce pre maliarov! Prvé obdobie blúznenia trvalo krátko a bolo plné absurdít a neuvážených želaní. Potom však nasledovalo druhé. Postupne sa menila zo dňa na deň. Profesora to miatlo. Nevedel, či odhalila jeho plán, alebo sa stalo niečo iné. Už ju nespoznával. Jeho milovaná bola jeho najväčším nepriateľom. Raz, keď spolu sledovali o pol tretej ráno spravodajstvo, len sa usmiala a vyfúkla dym z cigarety. V nasledujúci deň profesora za písacím stolom privítala iná, než akú ju poznal. Všetku silu, ktorú mala, upriamila na budúcnosť. Minulosť ju už nezaujímala, v tej sa hrabú blázni. Krvou podliatymi očami sa pozerala len do budúcnosti, s ktorou mala veľké plány. Bežní ľudia boli pre ňu už nezaujímaví, nemali jej čo ponúknuť. Pozornosť orientovala na niečo väčšie, chcela vládnuť celému svetu. Stalo sa z nej monštrum, ktoré úplne prepadlo svojej moci. Pripravovala štátne prevraty, nastoľovala nové vlády, preberala dozor nad prvými kolóniami na Marse, určovala svetový trh, rozhodovala, kto s kým vytvorí spojenectvo. Prechádzala z jednej miestnosti do druhej ako zmyslov zbavená a spriadala intrigy na ovládnutie sveta. Šialenstvo jej zatemnilo myseľ a dovolilo, aby profesor nebadane započal jej skazu. Musel pracovať systematicky. Jeho záchranou bola minulosť, tam bola Gramatika I najzraniteľnejšia. Mal by sa zabiť v minulosti. Profesor nebadane začal pridávať raz za týždeň jedno slovo do minulosti. Nemohol to urobiť naraz, to by si jeho opus magnum všimol. Len sa neunáhliť, len sa neunáhliť, opakoval si profesor a pridal ďalšie slovo. Leto sa chýlilo ku koncu a profesor si spomenul na dni, keď pred rokmi prednášal na univerzitách, keď vysvetľoval študentom pravidlá jazyka, keď ešte všetko bolo v poriadku. Pri spomienke na minulosť nepociťoval melanchóliu, nie, v minulosti nachádzal príležitosť, skúmal ju, preberal z každej strany, rozhodoval sa, kto a kedy ho zabije. Gramatika I si to nevšímala, tá mala množstvo práce s ovládnutím sveta. Kedysi vrúcna a milujúca dohliadala na každého človeka, no teraz pre ňu človek neznamenal nič. V profesorovej hlave plán naberal reálne kontúry. Bol čoraz bližšie k predstave osoby, ktorá vykoná jeho želanie. V jednom mal jasno, musí to byť niekto bezvýznamný, niekto, komu sa nevenuje ani najmenšia pozornosť, nejaký študent, tých sú tisíce. Čím bol bližšie k uskutočneniu svojho plánu, tým sa cítil pokojnejší – na rozdiel od Gramatiky I, ktorá pôsobila čoraz desivejšie.
Slová pribúdali pomaly a Gramatika I bola nenásytnejšia. Profesor však nestrácal na rozvahe. Z jeho konania sálalo odhodlanie. Mal jasný cieľ, ku ktorému sa postupne blížil. Teraz už nemohol ustúpiť. Vedel, kto a kedy vyriekne tie slová. Poznal aj ich presné znenie. Dokonca už tú prekliatu vetu aj začal vyslovovať. Hlasivky mu spolu s jazykom a pohybom pier rozhýbali svaly, naštartovali mozog a začali artikulovať prvé slová. Prednesie ich študent, bezvýznamný klamár, ktorý ani len netuší, že je obyčajným pešiakom v jeho diabolskej hre. Profesor si ho pamätal ešte z čias, keď prednášal na univerzite. Pamätal si jeho šikovné výmysly, prečo nestihol napísať seminárnu prácu. Musel uznať, že v klamaní sa pohyboval ako ryba vo vode. Profesorovi to pripadlo komické – oklamať klamára. Nič ho už nemohlo zastaviť, nič okrem Gramatiky I. Cítil ju stále za chrbtom, bola blízko, prechádzala sa po byte, dozerala naňho.
Všetko sa zrýchlilo. Dni a týždne sa míňali a slová pribúdali jedno za druhým. Nič nespozorovala. Ďalej chodieval na pravidelné prechádzky a po večeroch plnil jej priania, a zatiaľ čo sa opus magnum prepadal do hlbších a hlbších vôd šialenstva, on pokračoval v svojom pláne.
Dnes bola jeho prechádzka iná. Užíval si letný vietor, farby, cinkot neďalekých električiek, vychutnával si posledné dni. Vedel, že plán sa chýli ku koncu.
Bol november. Profesor mal napísaný už celý príbeh. Chýbalo posledné slovo. Dopísal ho. Na sekundu zmeravel a pozrel sa na vety pred sebou. Je dokonané. Pocítil úľavu. Po niekoľkých rokoch opäť zažil silu v svojom tele, cítil každý sval, cítil srdce, ktoré zbesilo tlčie, až nakoniec prišiel pokoj. Obzrel sa na nástenné hodiny. Gramatika I prešla okolo, niečo si nezrozumiteľne mrmlala o krutovláde a spravodlivosti a odfúkla dym z cigarety. Vôbec si ho nevšímala. Profesor pohľadom na hodiny odrátaval sekundy pred pravidelnou prechádzkou. Obliekol si plášť a chvíľu postál pri vchodových dverách. Postupne prechádzal očami z jednej izby do druhej. Na stole svietil monitor s rozpísaným textom. Všade sa povaľovali popísané stránky papiera, cez okná sem svietilo zapadajúce slnko. Gramatika I prešla popri ňom a znovu sa niekde vytratila. Profesor sa za ňou krátko pozrel a zatvoril dvere bytu.
Ľudia na zastávke čakali na spoj, keď sa pri nich zastavil neznámy starec, ktorý len neveriaco pozeral na rozsvietené billboardy na okolitých budovách. Ako mohli nechať takú gramatickú chybu, a ešte stovkám ľudí takto na očiach, veď to už vedia aj škôlkari! pohoršoval sa starec a nahnevane rozhadzoval rukami, pričom v jednej držal paličku, o ktorú sa pri chôdzi opieral. Ľudia na zastávke sa nad ním len pousmiali. Nakoniec sa upokojil, upravil si baretku, založil si voľnú ruku za chrbát a pomaličky, opierajúc sa o ošúchanú paličku, sa roztraseným krokom pobral smerom k Björnsonovej ulici, no do svojho bytu už nikdy nedorazil.
Michal Archipov
