Klement vstal, otvoril obal s nápisom PRÍSNE TAJNÉ a pustil sa do čítania poslednej správy. Na jej dôslednosti sa mu čosi nepozdávalo, a preto ju začal čítať odznova. Pochybnosti sa mu potvrdili. Komisia pre očistu sa zamerala na ľudí z najvyššieho orgánu. Objavila akési podozrenia na generálneho ÚV Rudiho S., ktoré neboli podložené faktmi, iba domnienkami. Zatiaľ. Mal by zavolať predsedovi komisie, ale telefonát pôjde cez ústredňu, v ktorej sedia tajní. Mal by, ale inštinkt mu napovedá, že prihára. A môže aj jemu. Má čakať? Zneistel. Potom už môže byť neskoro. Žije v krajine, kde zajtra znamená včera a ŠtB začína mať veľmi dlhé prsty. Úvahy nechal na neskôr, správu poskladal, vložil do aktovky, sekretárke oznámil, že sa necíti dobre a ide domov. Keby niečo, nech zavolá na dohodnuté číslo. Nepovedala nič, iba kývla. Bola zvyknutá na reč nedopovedaných symbolov. Pri dverách stál osobný tajný. Pozrel naňho, naznačil mu, že musí na hajzeľ. Jožko sa usmial. Všetko je, ako má byť. Aj taký dôležitý súdruh serie.
Klement sa ponáhľal. Prešiel po chodbe plnej rastlín. Dodnes nerozumie, prečo sa im hovorí kvety, keď nijaký kvet na nich nevidel, odkedy je predsedom strany, hoci ich kvitnutie predseda najdôležitejšej strany ani celý stranícky aparát nemôžu ovládnuť. Potrebuje zmeniť výzor. Zastavil sa pri zrkadle, najprv si vlasy rukou zahrnul dozadu, ako mal vo zvyku. Potom si to rozmyslel a presunul si ich viac do tváre. Trochu sa podobá na bratranca Franta. Sako hodil za rozkonárenú rastlinu a nohou ho zasunul hlbšie. Rozopol si košeľu, vytiahol ju spoza pása. Vybral opasok a schoval k saku.
Pobral sa k výťahu, ale potom si to rozmyslel. Musí sa správať ako normálny človek. Ale ako sa normálny človek správa?
Zišiel bočným schodiskom. Z tohto pohľadu vestibul nikdy nevidel. Bol rozľahlý, prechádzalo cezeň veľa ľudí. Zastavovali sa, zopár z nich postávalo pri stĺpoch. Tajní. Nenápadní, neviditeľní. Chrániaci jeho bezpečnosť. Aby sa k nemu nedostali neželaní hostia. Normálni ľudia. Vlastne bývalí ľudia. Tak im hovoria tajné spisy: bývalí ľudia. Zobrali im prítomnosť i budúcnosť. Ich identita je dočasná. Aj Rudo, aj… on. Teraz, nie v tejto hodine a dni, ale v najbližších dňoch, určite pôjdu po ňom. Tí, ktorých menoval, ktorým veril. To je vďaka? Pomsta! Hnusná pomsta. Závisť a snaha dostať ho do basy. Priveľa vie. Už bol takmer vo dverách, keď na pleci zacítil ruku. Hlavu obrátil bokom, aby ho nespoznali. „Co je, soudruhu?“ tichým hlasom odpovedal na dotyk. „Promiňte, kudy se jde k soudruhu Tačickému?“ Klement zahral dedinského hlupáčika, zajakavo sa spýtal, kto je soudruh Tačický, že takého nepozná. Muž pochopil, ospravedlnil sa a zmizol v dave.
Klement vyšiel na ulicu zaliatu slnkom. Presunul sa na jej druhú stranu a zdvihnutím ruky zastavil taxík. Taxikár naňho pozeral cez pootvorené okienko a nechápal. Vtedy si uvedomil, že bývalí ľudia nechodia taxíkom. Pre nich je chôdza prirodzeným pohybom. Nemusia sa náhliť na schôdze či zasadnutia pripravované tak, aby neprekvapili hlavných aktérov, ale pristihli pri čine podozrivých. Preto chodia električkami. Aj tam sliedia skúmavé oči štátnej bezpečnosti. Väčšiu šancu splynúť mu ponúka dav.
Naskočil na sedemnástku, prestúpil na dvadsaťdvojku. Za oknom sa mihali známe fasády budov. Vystúpil, minul parčík a vošiel do vchodu nenápadného domu učupeného medzi budovami. Na druhom poschodí mal tajný byt. To ho naučili počas pobytu v Moskve. Byť ako zviera, ktoré má najmenej dva úkryty. Jedného dňa bude táto ulica niesť jeho meno. V nohaviciach nahmatal kľúč. Ešteže si naň pri schovávaní saka spomenul. Otvoril, vošiel dnu. Steny voňali čerstvou maľovkou. Tí, ktorí ich maľovali, už neboli. Taký je bežný postup. Otvoril skriňu s oblečením. Vybral zopár nohavíc, košieľ, sveter a bundu. Všetko napchal do ruksaka z nepremokavého materiálu. V kuchyni doložil skladací nôž, plechový hrnček a… doklady. Na tie nesmie zabudnúť. Jedny na meno poľského súdruha, ďalšie s ruskou a slovenskou totožnosťou. Ešte raz do nich pozrel a usmial sa. Je to on, ale nie je to on. Trojjediný s troma rozličnými príbehmi. Má ich naučené zo školení NKVD.
Zjedol niekoľko sušienok, zapil ich vodkou. Chuť alkoholu v ňom prebudila nenásytnosť. Hlboký dúšok, a dosť! Musí to mať pod kontrolou. A teraz kam? Pri srdci pocítil známy tlak, ktorý spláchol veľkým dúškom priamo z fľaše. Ten síce zahnal neistotu, navodil stav eufórie, ale inak nepomohol. Kam sa vybrať? Kde sa schovať? Pozná prácu štátnej bezpečnosti a jej sovietskych poradcov. Praha je priveľmi nebezpečná. Je to záležitosť niekoľkých hodín. Do Sojuzu? Nikdy viac. Viedeň? V Bratislave býval Petr. Ten by mu pomohol, ale pred dvoma rokmi zomrel. Bratislava? Nebudú predpokladať, že je práve tam. Z Bratislavy je to do Rakúska na skok. Dohodol sa sám so sebou, odsúhlasil si to a začal sa cítiť ako slobodný človek. Tam v diaľke niekomu začne chýbať a vyhlási pohon na Klému. Ale až zajtra ráno. Teraz by mal ísť na železničnú stanicu. Pred niekoľkými dňami by ho tam doviezol šofér. Vtedy nekupoval lístok, mal svoje osobitné kupé. Toto je nová situácia. Musí pozorovať. Neponáhľať sa. Byť pokojný a obozretný. Ešte nie je, ale bude štvaný. Keď ho chytia, nezľutujú sa nad ním. Zažil to pri zimnej súdružskej návšteve Ivana Sergejeviča Zagriščeného. Na posede ďalekohľadom sledovali, ako honci ženú zver smerom k nim. Na čistine oproti sa pohol krík. Sergejevič vystrelil a… zaznel ľudský výkrik. Poľovačka pokračovala. Až po jej skončení sa sovietsky súdruh ľudsky spýtal na svoju korisť. Okrem statného šestnástoráka doniesli človeka. Zasiahnutého do hrude. Čistý priestrel. Bledý Sergejevič čosi poznamenal o oslobodení a obetiach ruských vojakov. Vedúci sovietskej delegácie, očividne člen užšieho vedenia, naňho prísne pozrel a zahrešil. Mŕtveho odpratali a viac o tejto epizóde nehovorili.
Cez dvor vyšiel do parčíka. Ženy s kočíkom sa spýtal na železničnú stanicu. Bol neoholený, oblečený ako turista. Riskol to a v pokladni si kúpil lístok do najbližšej stanice. Tam si kúpi ďalší do Břeclavi. Sledoval správanie spolucestujúcich, spôsob rozprávania, gestá. Vystúpil, teraz už sebavedomejšie, v pokladni si kúpil lístok. Trať na niektorých úsekoch ešte nebola opravená, preto sa vlak šinul pomaly. Aby cestujúcim ušiel čas, sledovali prácu robotníkov. Nadišla noc. Klement sa zababušil do bundy. Spal trhane, sledoval nočnú krajinu a hlavou mu vírili myšlienky na dcéru. Nezachránil by ju. Naposledy ju videl minulý rok na Prvého mája. Vlak sa blížil k mestu.
Zo stanice sa vybral na cestu smerujúcu na slovenskú stranu. Tam mu zastalo nákladné auto vezúce materiál do Kútov. Bolo okolo štvrtej poobede, keď sa ocitol v cieli.
Keby žil Petr, poradil by sa s ním, možno by mu aj pomohol. Takto je rozhodnutie iba na ňom. Zamyslene zamieril k Dunaju, voda hučala, neniesla ani smietku. Všimol si, že breh Dunaja strážia. Spomenul si, ako sa hral na Poseidóna. Dodnes netuší, či nešlo o súdruha z bratskej bulharskej strany, ale bola to riadna zábava. Posadili ho do člna, ktorý ťahali dvaja v potápačských oblekoch. Takmer ho vyvrátili. Dorazil na miesto, kde sa začínal betónový múr. Pri ňom stál chlapík v koženom kabáte. Mierne sa usmieval. Akoby patril do tohto prostredia a čakal práve na Klema. Aj ho tak privítal: „Už ťa tu čakám. Došiel si. Teraz pôjdeš so mnou.“ Klement pokrčil plecami, nahodil si ruksak s vecami a vykročil. Nemá zmysel vzdorovať. Urobil hlúposť. Hlúposť! Nepremyslený krok. Tak mu treba.
Chlapík bol k nemu milý. Vstúpili do domu, ktorý nebol ničím nápadný okrem rampy pred vstupom do dvora. Po osobnej prehliadke ho muž odviedol do miestnosti, kde bol stôl s lampou a podlaha bez jedinej kvapky krvi žiarila čistotou. Ponúkol ho pohárom vody, no odmietol. Muž v kabáte zmizol za dverami. Klemo vedel, že to všetko je iba hra. Predohra sa začína. Musí ponúknuť pripravený príbeh. Vyskúšať poslucháčov.
Uprostred rozprávania ho už tlačil mechúr. Nesmie to prezradiť. Použil trik, ktorý ho naučili chlapci z KGB. Vlastne… až teraz im začal byť vďačný. Počas výsluchu si spomenul na techniku dýchania, pohybu očí, gest aj mimiky. Zároveň musel konštatovať, že naši sa ešte majú čo učiť. Nepodarilo sa im nájsť ani jeden z pasov, čo ho uspokojovalo. Cítil by sa ešte pokojnejšie, keby ho ponúkli vodečkou. Neponúkli, iba sa vystriedali. Keď Klement zistil, že nový vyšetrovateľ je ešte mladý a neskúsený, naznačil, že má obyčajnú ľudskú potrebu. Šiel s ním. Asi stál za dverami. Pustil vodu, v miestnosti sa rozhliadol. Bolo tam okienko. Pokúsil sa ho otvoriť. Chlapík zvonku zakričal: „Ščiš?“ Odpovedal mu a zároveň otvoril okno. Ovialo ho dusno rozohriateho asfaltu. Amatéri! Keby bol v inom postavení, dá zavrieť všetkých z bratislavskej pobočky. Kľučku dverí zvnútra zablokoval a vyliezol okienkom na dvor porastený vysokou burinou a kriakmi. Nečakal ani sekundu. Šiel pomaly, pokojne, hoci srdce cítil až kdesi v hlave. Vystihol chvíľu, keď okolo vrátnice prechádzalo auto a strážna služba sa pri ňom zastavila. Strážny so šoférom o čomsi rozprával, fajčil. Klemo zahol doprava a potom prešiel uličkou plnou odpadkov. Až na jej konci si sadol a nahromadené napätie predýchal. Spod vložky v topánke vybral peniaze a v najbližšom obchode si kúpil pracovné nohavice, košeľu o dve čísla väčšiu a baretku.
Námestie J. V. Stalina sa kúpalo v slnečných lúčoch. Agenti teraz pravdepodobne behajú po všetkých dopravných trasách a hľadajú ho. Ale nech. V Törökovi sa usadil. Objednal si vodku a zapálil cigaretu. Radšej by si vychutnal fajku, ale tým by sa mohol prezradiť. V reštaurácii nebolo veľa hostí. Dvojica, ktorá si objednávala jedlo, muž pijúci pivo a mladá žena s chlapcom. Čašník postával pri dverách vedúcich do kuchyne. Klement nevidel nebezpečenstvo. Je dobre, ak neexistuje. Zhlboka sa nadýchol ako zviera vetriace poľovníka. Nič, ani závan prenasledovateľov, spotených košieľ nasiaknutých lacnými cigaretami, pachu zbrojného oleja z pištolí schovaných pod pazuchou. Mal by si rozmyslieť, čo ďalej. Kto by ho na pár dní skryl, kým zosnuje ďalší plán. V prvom rade potrebuje peniaze, hotovosť, ktorú má ukrytú v Prahe, druhú časť v Mladej Boleslavi pod hradom. Kto by mu mohol pomôcť? Kamarát, súdruh, blízky človek, rodina… Nik. Všetkých využil, opustil, stratil. Aj manželku, aj dcéru. Spoľahne sa na seba, na schopnosť prežiť za každých okolností. Ak ju má. A potom začne nový život v novom svete. Takže využije slabosť prenasledovateľov a náskok, ktorý získal. Musí sa dostať do Prahy. Usmial sa. Práve tam budú čakať. A budú sledovať banky, v ktorých má uložené peniaze. Páči sa mu taká hra.
Kým sa dostal do Prahy, ubehli celé tri týždne. Spoznával krajinu, ktorú mu zverili a za ktorú mal byť zodpovedný. V hláseniach, čo mu pripravoval zať Alexej, nebolo nič o nespokojných ľuďoch. Len o tých, ktorí tvorili štafáž a brali za to peniaze. Veľmi ho to netrápilo. V svojom živote spoznal, že každý je strojcom vlastného osudu a každý si zaslúži odmenu, nech sa k nej dostane akýmkoľvek spôsobom. Slovo podlosť nepozná. Iba ctižiadosť, cieľavedomosť a úspech. Za všetko sa musí platiť. Obetuj tak, aby si za to niečo dostal. Tomu sa naučil veľmi skoro a potvrdilo sa mu to aj v Moskve, kde videl, ako sa získava moc. Posledné kilometre prekonal v nákladnom vagóne. Bol zarastený, oblečenie bolo dosť ošumelé, topánky mu ukradli a nechali použité rozchodené robotnícke baganče, ktoré mu spôsobili otlaky. Ten, čo by v tom tulákovi hľadal neobmedzeného vládcu nad Čechami a Slovenskom, určite by ho v ňom nenašiel. Musel by oplývať veľmi dobrým inštinktom… Akýmsi zázrakom ho obchádzala bolesť srdca. Pilulky síce nemal, ale možno to bolo tým, že k alkoholu takmer stratil prístup. Až v Šumperku ho dvaja chlapi ponúkli rumom. Hnusný alkohol mu vyrazil dych a stiahol hrdlo. Kdeže sú francúzske koňačiky, gruzínske alkoholy, ruská vodka. No nič to. Veď abstinuje. Hotovosť, ktorú si zobral pred útekom, sa mu pomaly míňa. Cestou tuho premýšľal, ako sa dostať k peniazom ukrytým na horšie časy. Ani Marta o nich nevie. Na okraji mesta objavil krčmu. Objednal si pivo a rum. Vodka by ho mohla prezradiť. Hostinský naňho podozrievavo zazeral, preto ho privolal a spýtal sa na Franta Malého. Potom sa s ním ešte chvíľu rozprával. Historka, ktorú si vymyslel o tom, že prišiel zo Slovenska a hľadá si prácu, hostinského uspokojila, pretože vysvetľovala zákazníkov vzhľad. Chvíľu nato si ho už nevšímal. Vyšiel von. Počasie sa zhoršilo, začalo popŕchať. Posledné peniaze minul na ubytovanie v staršom dome bližšie k starému mestu. Chvíľu trvalo, kým sa dal do poriadku. S upravenou bradou a v konfekčnom oblečení vyzeral mladší a vôbec nie ako Klémo. Na Vyšehradský cintorín kráčal uvoľnene, zaobstaral kvety. Chvíľu sa rozhliadal. Po Vltave plávala naložená loď, zopár člnov, cestou stretával ľudí. Mal pocit nedele, no nadšenie sa usiloval tlmiť. Čokoľvek ho môže prezradiť. Napríklad nekontrolovaný pohyb, gesto, hlas. Hocičo podvedomé. Kúpil si noviny, posadil sa pred cintorínom a začítal sa do správ. Rudolf ešte chodí po slobode, lenže mraky sa začínajú sťahovať. Zdravie sovietskeho vodcu Stalina je pevné ako oceľ. Má sa stretnúť s prezidentom súdruhom Gottwaldom. A… fotografia. To je on. To som ja, chcelo sa mu zakričať. Nadýchol sa, vydýchol, srdce sa ohlásilo. Dvojník. A vraj nemá nijakého! Tak mu tvrdil zať Alexej Čepička. To bolo prefíkané. Držali ho pod kontrolou, celý čas ho strážili na posledné použitie. Noviny nechal položené na lavičke. Urobil zopár krokov, potom sa po ne vrátil. Odtlačky prstov by ho mohli prezradiť. Možno je to hlúposť, ale mať istotu je bezpečnejšie. Vložil ich do nenápadnej plátennej tašky, prešiel ku kostolu a odtiaľ cestičkami k opačnému múru cintorína. Postupne sa rozpamätával. Ešte raz sa rozhliadol a so skromnou kytičkou podišiel k pamätníku, vedľa ktorého stál hnedý mramorový pamätník akéhosi Ladislava. Nahlas prečítal: „Ladislav Quis, 1846 – 1913…“ Poobzeral sa. Okrem dôchodkýň nebol v tejto časti nik. Zohol sa, akoby kládol na hrob kyticu. Našiel kameň, ktorý prekrýval otvor. Chvíľu trvalo, kým ho odtlačil. V otvore nahmatal vrecko. Pokúsil sa presvedčiť, či papier zašuchoce. Bol zvlhnutý. Vrecko radšej rýchlo schoval do záhrenia. Chladilo. Kameň nohou zasunul na miesto, pritlačil ho do zeme. Vydýchol si. V podnájme domácej oznámil, že si našiel prácu a odchádza do ubytovne. Vrátila mu občiansky preukaz, zajtra koniec pobytu nahlási úradom. V izbe odstránil všetko, čo by ho mohlo prezradiť. Ľahol si na posteľ a driemal. Keď sa prebral, bola tma. Ešte raz skontroloval miestnosť. Musí vypadnúť a v tme sa stratiť.
Český Krumlov. Nikdy predtým tam nebol. Zaspaté mestečko s charakterom, ktorý si udržalo od stredoveku. O niekoľko dní sa mu prvý dojem potvrdil. Miestni naňho nepozerali zadivene, skôr cez neho. Takých ako on tu už bolo… Repatrianti získali domy po Nemcoch, tuláci na púti alebo emigranti, ktorých lapia pohraničníci, prípadne padnú na hranici a tam zhnijú uprostred šumavských lesov. Postál na námestí a uvažoval, ako sa dostane cez hranice. Najprv si nájde prácu, aby budil dojem človeka, hľadajúceho druhú šancu. Napokon, veď je to pravda. Nová šanca so starými dokladmi na slovenské meno. Bude Slavomír Svätoň z Vrútok. Má päťdesiatšesť rokov, je rozvedený, bezdetný. Zo Slovenska odišiel v štyridsiatom deviatom, keď komunisti začali prenasledovať socdemákov, nuž sa im vyhýbal, cestujúc po republike, kým sa nedostal sem, do Krumlova. Je vyučený tesár. Takže rozprávku o Slavomírovi mu na mestskom úrade zhltli, napísali kartičku a poslali na miestnu pílu. Namiesto bývalého majiteľa Nemca mu ruku podal Serhyj Vilk, volynský Čech. Bude bývať ešte s troma zamestnancami. Klémo len mlčky pokýval hlavou. Dôležité je, že má prácu a bývanie. Píla ešte nefungovala naplno. Jediný, kto práci s drevom rozumel, bol rumunský prisťahovalec Radulescu Vosteari, ktorému vravia Rado, a či sa tak naozaj volá, vie iba on. Nuž… každý vie o svojej minulosti, prítomnosti, a iba prorok o budúcnosti. Každý má dôvody, prečo žije v diere, hoci peknej, lebo mesto ponúka historické pamätihodnosti a šumavské lesy, ale dôležitejšia je poloha neďaleko rakúskej hranice. Bývajú v jednej cimre, latrínu majú vonku za maštaľami s ťažnými koňmi, vodu studenú, piecku železnú, jedlo jednoduché, ktoré im cez týždeň varí staršia žena. Serhyj im strháva z platu za stravu i bývanie. Zostáva im akurát na pivo a cigarety. Tým, že Kleme… pardon, Slavo nefajčí, má aj na vodku. Chvíľu mu trvalo, kým si zvykol. Napríklad na skoré ranné vstávanie, studenú vodu, na disciplínu vyžadovanú vedúcim a na fyzickú robotu. Ťažkú. Prvé dni líhal skôr, aby cez deň od únavy nezaspal. Po týždni spolunažívania s odkôrovačom ošmirgľoval neforemnú rúčku, rašpľou a potom pilníkom vyhladil. To isté urobil sekere a háku na obracanie klátov. Spomenul si na učňovské roky vo Viedni aj na pesničky. Nôti si, pospevuje popod nos, kým ho Honza Věnček neokríkne, aby prestal s tými náckovskými popevkami. Tak Slávo prestal, pretože Honza má stopäťdesiat kíl živej váhy, výšku nad dva metre a „ještě si pořád pamatuje fašouni“. To Klémovi pripomenulo, že ľud má historickú pamäť. Takže drží jazyk za zubami, až si vyslúži prezývku Mlčoch. Mlčí, uvažuje, počúva. Posledný spolubývajúci je Slovák odvoľakiaľ z východu, zopár týždňov robil, a potom zmizol. Ktovie, čo je s ním, Serhyjovi je to jedno. Iba nahlási na úrad zmiznutie osoby. A možno aj vedia, kde zmizla. Sedí v pivnici a čaká na eštebákov z Prahy. Alebo…V krčme U báby sa hovorí o všeličom Tam sa dozvie, že v Lenore vrhla sučka šteňa s piatimi nohami a vo Volaroch krava začala rozprávať, že Rudolfa Slánskeho čaká proces, prezident chľastá, komouši pozatvárali vedenie všetkých existujúcich demokratických strán a nechali žiť lidovcov a socialistov, ktorí držia hubu a krok, čím pripomínajú sliepky, ktorým obtrhali perie, a dovolia im lietať. A ešte že partizáni si to takisto odsrali a s nimi aj vojaci bojujúci za republiku v cudzích armádach. Poslednú partiu tvorili Clementis, Husák, Novomeský, ktorí doplatili na to, že boli buržoázni nacionalisti. Slavo sa iba pousmial. Jeden z rozprávajúcich si to všimol a spýtal sa ho, čo mu je smiešne. Keby vedeli… Smiešne sú ich pivné reči. Radšej rozprávajúcim zaplatil a odišiel. Cestou si popod nos šomral o nátlaku Mátyása Rákosiho a sovietskych poradcov. Veru, komunistov môžu poraziť iba komunisti… Dôkazom je proces s Husákom a davistami. Vzťah Širokého k Husákovi sa od augusta štyridsaťštyri zhoršil, lebo Husák nechal Širokého trčať v nitrianskej base, hoci bolo dohodnuté jeho oslobodenie. Tak im to Široký teraz zrátal. Buržoáznym nacionalistom. Budí dojem čudáka rozprávajúceho samého so sebou. Odrazu si uvedomil, ako mu chýba svet politických intríg, sovietski poradcovia i súdruh Abakumov, i politická špička, alkoholické dni, dcéra Marta. Kúpil fľašu vodky a sám ju stiahol. Z maštale sa dotackal a zobudil sa až ráno. Rozbitý.
Prituhlo. Onedlho budú Vianoce. V ten deň poobede prerušili robotu. V rozhlase vysielali proces so Slánskym. Klemovi trochu stislo srdce a poznamenal: „Собаке собачья смерть…“ Serhyj si odpľul, a Rado s Honzom nevraveli nič. Iba pozorne počúvali, čo hovorí. Ani vtedy nič nepovedali, iba pokyvovali hlavou. Až potom sa rozrozprávali, ako sa popravuje. Klemo nemohol počúvať amatérov, radšej odišiel. Pripomenuli mu časy, keď s Rudom sedeli uňho v byte a riešili možné usporiadanie Československa, keď pátrali po Rudovej dcéruške Nadežde, keď… všetko je preč a Rudo sa zahompáľa na šibenici. Ale aspoň nebude sám. S ním ďalších jedenásť. Ako apoštolov. Zdalo sa mu to veľmi, veľmi dávno. Krásne časy. Koľko sa odvtedy zmenilo. Sentiment patrí slabým! Históriu píšu víťazi! On však víťaz nie je. Vyšiel von. Snežilo. Jemný poprašok sa menil na súvislú vrstvu a prikryl rozrytý blatistý dvor. Stopy v snehu prezradia. Ako výkrik zo spánku. Vrátil sa do izby, chlapi už driemali. Do pece prihodil dve polená a zavrel dvierka. Ľahol si a ešte rozmýšľal o Rudovi. Posledný prejav bol priznaním k tomu, čo nespáchal. Čo poviem ja? Zaspal.
A dni sa vliekli, akoby primŕzali na koľajniciach. Toho istého roku dva dni pred Vianocami dostali voľno. Honza odišiel a on s Radom si kúpili zopár fliaš a chľastali do úmoru. Pili, a nespievali, pili, a nehovorili, pili, a nepozerali si do očí. Raz na nich bol pozrieť Serhyj. Čo si myslel… Bolo mu to jedno. Po Vianociach a Novom roku sa život vrátil do zabehnutých koľají. Odkedy sa Honza vrátil, bol podráždený, prchký. Zaobstaral si nôž a vyhrážal sa ním. Tak ho dráždili, až kým neprišli policajti a nezobrali ho. Neskôr vysvitlo, že kolaboroval s Nemcami. Namiesto štyroch robili iba dvaja. Menej chodili do mesta, iba večer zapli rádio, pri ktorom zvyčajne zaspali. Piateho marca zomrel Stalin a život sa na chvíľu zastavil. Deviateho marca, v deň pohrebu, o štrnástej hodine v mestskom parku usporiadali smútočnú tryznu. Park bol vyzdobený vlajkami a čiernymi zástavami. Každý sa prišiel ukázať, pokloniť, zatváriť. Klement stál pred Josifovou fotografiou a myslel naňho, keď bol v plnej sile a stačil jediný pohľad, aby človeka poslal na popravisko. Tak, Koba, už si na pravde Božej. Už ti to hore zrátali a dole sa pekne potichučky tešia… Dokonca niektorým budeš chýbať. Ba… či súdruh prezident Gottwald sa bol pokloniť za československý ľud… ja nemôžem… som zamestnaný. A Serhyj by ma určite nepustil, aj keby som pred ním na kolenách kľačal. Stal som sa užitočným. Skoro vôbec nepijem, srdce občas cítim, ale to musí byť mimoriadny deň. Vlastne, prišiel som sem, aby som prešiel hranice. Ale čo potom, to ešte ani dnes nemám premyslené. Myslím, že prejdem cez lesy, lebo sú miesta, ktoré nestrážia dôsledne. Keby som chcel, ale neviem, či chcem. Slavo Svätoň tu má na ružiach ustlané. Nik sa oňho nestará, do života mu nik nos nestrká, nik ho neusmerňuje, nepoučuje. Ja, aby si vedel, som nestraník, robotnícka trieda. Nuž, odpočívaj. Chýbať mi nebudeš! O pár dní noviny uverejnili ich fotografie. Koba akoby spal, on nad jeho rakvou smutný a zamyslený. Dvojník dokonale zahral svoju úlohu.
Ani smútok nestihol utíchnuť, keď sa v novinách zjavila správa, že súdruh Klement Gottwald po návrate zo Sovietskeho zväzu ochorel. Jeho lekár profesor Vladimír Haškovec sa vyjadril k prezidentovmu zdravotnému stavu veľmi opatrne, čo v ľudu zrozumiteľnej reči znamená, že to s ním vyzerá posratým navrch. Ani sovietski lekári mu neboli schopní pomôcť. Otázkou je, či chceli a aký bol záujem. Lebo štrnásteho marca bol mŕtvy a devätnásteho sa konal pohreb. Bezmála mesiac národ smútil. Iba sovietska vlajka sa veselo trepotala červená od vetra. Dvadsiateho marca sa Slavo oholil. Zhodil bradu i fúzy a z izbice vyšiel Klement. Prvý ho uvidel Serhyj Vilk, potom Rumun Rado. Honza bol ukrátený o prekvapenie. Teda Klement vyšiel oholený, zbadal ho Serhyj a spoznal v ňom svojho prezidenta. Čo v takej chvíli urobí slušný občan? Beží objať, privítať chlebom a soľou plus pohárikom, v prípade súdruha Gottwalda aj dvoma, jedným za druhým. Ale súdruh prezident má nepanské ruky, zrobené, robotnícke. Nič nenasvedčuje tomu, že sa živí iba politikou. Ani sa nenazdáme, a už je tu súdružská verchuška Českého Krumlova. Rada by ho do najlepšieho hotela v meste na pleciach odniesla. Alebo aspoň autom odviezla. To je sláva! Súdruh prezident na tajnej návšteve mesta, hoci to nie je Schwarzenberg! Ale… Fotografie zosnulej osobnosti ležiace v rakve bez pohnutia a táto celkom živá osoba… Tu pomôže jedine agent tajnej služby zamestnaný na plný úväzok ako zamestnanec mesta. Kým sa súdružka Alenka Kobližková zaoberá poskytovaním príjemnejších služieb, schádza sa mestský výbor strany, aby rozhodol, čo vykonať s oživenou osobou Klementa Gottwalda. Z navrhovaných možností neprešla verzia zaviezť uvedenú osobu K. G. do Prahy na ÚV KSČ ani úloha informovať Ústrednú spravodajskú službu o existencii K. G. a reagovať na základe usmernenia. Návrh informovať sovietsku spravodajskú službu KGB bol ihneď zavrhnutý. Odovzdanie osoby Klementa do rúk KGB neprešlo A likvidáciu podozrivej osoby nemožno uskutočniť, pretože mesto nemá regionálneho kata. Jediný návrh, ktorý prijali, bolo s menovanou osobou narušiť česko-nemecké hranice a zabezpečiť, aby sa osoba podozrivá, že je prezident, nevrátila do vlasti. Uznesenie bolo splnené v priebehu mesiaca červenec 1953. Menovaná osoba mužského pohlavia bola dobrovoľne prevezená za hranice s tým, že bude dostávať doživotný dôchodok v markách na adresu Slavomir Sväton, Budweiser Straβe 48, Passau. A tým sa kruh uzatvára. Klement Gottwald je definitívne zabalzamovaný a odpočíva v pokoji. A my si môžeme myslieť, čo chceme.
Štefan Šimko
