Kalendár mám krížom‑krážom počmáraný;
usnul básnik slávny prostred kvetov mája.
Ďalšie meno zavše zjatrí nové rany…
Vlčindol sa stráca, aj obrysy hája.
Spisovne je Sušan každý občan Suchej…?!
Pochabosť to čudná, slová dať do okov.
Lingvisti sú kasta; pletú si jamb, trochej.
Suchovania hľadia spoza nízkych plotov.
Majster slova, básnik a prekladateľ, bard renesančnej poetiky a literárny vedec Viliam Turčány sa narodil 24. februára 1928 v Suchej nad Parnou neďaleko Trnavy. Do večnosti sa pobral 9. mája 2021 v požehnanom veku 93 rokov…
Autor vydal 16 básnických zbierok, prebásnil Proglas a preložil viaceré diela antickej a talianskej renesančnej tvorby. Hodnotenie jeho obsiahleho diela ponechávam na povolanejších. Rád by som vyzdvihol dva atribúty prekladateľskej činnosti majstra Turčányho: bol poeta „doctus“, teda učený, a zároveň (čo mi veľmi konvenuje) poeta „ludibundus“ – hravý. Bytostne si uvedomoval, aký dokonalý a bohatý jazyk sme my Slováci dostali do vienka. Okrem iného najmä voľný slovosled, hojnosť slovesných predpôn a čaro zdrobnenín… Zbierka básní Viliama Turčányho Aj most som ja ma oslovila už pred rokmi. Neskôr som ju komusi daroval a nedávno znova našiel v antikvariáte. Dielko sa vyznačuje úžasnou vnútornou harmóniu, hrou slov, rýmami slovenských slov s talianskymi výrazmi… Za všetko aspoň jeden príklad.
Giottova veža vo Florencii
Ako tá iota s bodkou veža s Giottom
sa štíhla vztýčila do užasnutých chmár.
Priestor sa rozstúpil – a bázlivo sa potom
blížil a pohládzal ten dokonalý tvar
S majstrom Turčánym ma spája (okrem literárnej tvorby) aj rodisko môjho otca Františka Šidlíka – Suchá nad Parnou. Tam som u strýka ako chlapec prežil nejedny úžasné prázdniny – pasenie husí, chlapčenské hry, kúpanie pri hati. Otec sa s básnikom stretol iba raz v šesťdesiatych rokoch na hodoch. Mne trvalo pomerne dlho, kým som sa odvážil vyjsť so svojou básnickou tvorbou na svetlo Božie. Niekedy po štyridsiatke som Viliamovi Turčánymu poslal svoje verše. Odpísal mi niečo v tomto zmysle: Prepáčte, pán Šidlík, ale neviem posúdiť modernú poéziu… Krásne paradoxy života. To isté sa stalo nedávno mne, keď mi ukázala svoje básne slečna gymnazistka od susedov:
„Sorry, Julka, ale neviem to posúdiť, nerozumiem tomu…“
Poeta Viliam Turčány ako roduverný Slovák svojou tvorbou prepájal Východ so Západom. Poľský filmový režisér Krzysztof Zanussi sa pre taliansku Náboženskú informačnú službu vyjadril: „Európu nemožno naďalej vnímať ako entitu s vytrhnutými koreňmi jej kultúry a tradície. Európska únia, o ktorej sa hovorí, je iba západná. Lenže vyjadrenie Európa od Atlantiku až po Ural obsahuje viac. Dve polovice pľúc, ktoré spomína pápež, sú latinská a byzantská kultúra. V západných školách sa, možno pod vplyvom marxizmu, veľa hovorí o ekonomických vzťahoch, a len málo o mentalite ako prvku, ktorý prispieva k spôsobom správania v živote.“ Je na škodu, že toto stáročné puto pre nezmieriteľné politické názory na oboch stranách sa pretrhlo.
Drahý majstre, hoci píšem inak ako Vy a o inom, venujem Vám svoje verše v intenciách klasickej rýmovanej formy.
Rodný kraj v srdci
Ach, tá naša malá plytká riečka Parná,
či skôr potok plný mocných rakov – jarý
V lete občas vyschol, keď udreli sparná,
zavše sa mi zdalo, že má nové tvary.
Sem‑tam sa mi prisní moja milá Varna;
vás zavialo ďalej, niečo sa mi marí…
V Tarante most, Siena, potulky kol Arna,
na cesty sme veru málokedy starí.
Toskánsko je stále ako lúka jarná,
talianske slnko rozoženie chmáry.
Túžba nie je nikdy absolútne márna;
vďaka, majstre, navždy za slov krásnych dary!
