Hovorievalo sa, že spisovatelia sú hviezdami, nádejou a najmä svedomím národa. Svedomím národa by však mali byť aj novinári a publicisti, vlastne všetci ľudia od pera, a možno častejším a čistejším než umeleckí majstri slova, vyžadujúci si od čitateľskej obce určité znalostné niveau. A rovnako by sa od novinárov a reportérov žiadalo, aby boli nielen svedomitou dušou, ale predovšetkým pravdivými ústami až hlásnou trúbou slobody a demokracie, aby obhajovali a podľa zásluhy velebili národný kolektív, z ktorého pochádzajú.
Morálny imperatív by im mal nakazovať, aby sa stali objektívnymi obhajcami jeho historického vývinu i súvekého bytia, strážcami demokratických hodnôt a princípov i prorokmi a spolubudovateľmi perspektívy! Ináč nestoja ani za fajku dymu. Ide o mužov a ženy z novín a redakcií, novinárov, publicistov, redaktorov, reportérov a spisovateľov – tí poslední mali k žurnalistom najbližšie väzby –, vlastne väčšinou o ľudí s hybridnou profesiou, ktorá sa označuje aj ako siedma veľmoc. Tou síce ostali aj dnes novinári a publicisti, mnohí považujúci sa za veľké mediálne hviezdy, hoci neraz sú to svetielkujúce až ledva blikajúce hviezdičky na oblohe vyhasnutia, zabudnutia, zmätku súčasnosti a jej rozličných amorálností. Kam sa podeli elity? Aj novinárske či spisovateľské… Ach, kdeže vlaňajšie snehy sú? Dnešní reprezentanti médií so svojimi konštruktmi v globalizačnom chaose internacionalizmu a multipolárnej krízy sa nadobro vzdialili od národného koreňa a často aj od hľadania objektivity a jedinej pravdy vyššieho princípu, pričom v tomto smere vzorov pod Tatrami žilo veru dosť, ba neúrekom. Jedným z najvýraznejších prototypov slovenského novinára a publicistu bol Roman Kaliský, od ktorého narodenia minulý rok uplynulo sto rokov.
Keď človek na chrbte nosí už šesť krížikov, na všeličo si spomína, hocičo preskákal, kadečo zažil, kdekoho spoznal, ľudí aj časy, búrne aj pokojné, chaotické, všedné, pochmúrne, čierne i slávnostné. Bolo to v druhej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia, v období tzv. prestavby a hlasnosti, ktorá sa, mimochodom, v stuchnutých československých komunistických pomeroch vôbec nekonala, keď som si začal robiť externú vedeckú ašpirantúru na Katedre československej histórie a archívnictva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Preto som často, raz týždenne, chodil do mesta na Dunaji, aby som si plnil študijné povinnosti. Ako Martinčan som študoval na gymnáziu vo Vrútkach a absolvoval som Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici. Od roku 1984 som pracoval v martinskej Matici slovenskej, sprvu v jej Archíve literatúry a umenia, od februára 1987 v Biografickom ústave. Vtedy som naše hlavné mesto vôbec nepoznal, neorientoval sa v ňom, podobne ako v ére reálneho socializmu či rozvinutej socialistickej spoločnosti, ktorá nás obklopovala a ktorá sa mala údajne reformovať. A, pochopiteľne, nemal som nijakých bratislavských priateľov ani rodinu, nikoho známeho, okrem vedeckých a odborných spolupracovníkov z oboch tých matičných pracovísk, teda archívneho a biografického, ktoré mali pobočky v Bratislave, úradne nazývané aj vysunuté, sídliace vo františkánskom kláštore za hlavnou poštou neďaleko Námestia Slovenského národného povstania. Tu doslova pod ochrannými predsedníckymi krídlami Vladimíra Mináča pôsobili, okrem iných, aj Pavol Vongrej a Jozef Bžoch, s ktorými som si z „Bratislavčanov“ najlepšie porozumel a ktorí ma napriek mladému veku zobrali medzi seba ako seberovného. Nielenže to boli skvelí literárni vedci, historici, teoretici a kritici, prvý odborník najmä na slovenský romantizmus, druhý na našu súčasnú modernú poéziu, ale aj skúsení ľudia preniknutí človečinou a humanizmom, obete i tichí odporcovia komunistického režimu, ktorým boli obaja intelektuáli z politických dôvodov rozlične prenasledovaní, najmä za aktivity v obrodnom procese, odmietanie sovietskej okupácie a následnej normalizácie, obhajobu demokratických princípov, jednoducho mali nálepku tzv. nepriateľov socializmu. V tom čase som často v bratislavskom centre stretal neprehliadnuteľného zaujímavého muža. Vysoký štíhly starší pán v bielych montérkach sa v bratislavskom Starom Meste v službách Pamiatkostavu vynímal ako levočská biela pani na hradbách. Od Jozefa Bžocha som sa dozvedel, že je to Roman Kaliský.
Keďže som netušil, o koho ide, Jozef Bžoch mi podrobne s presnosťou literárneho vedca, kritika a biografa rozpovedal smutný, no pre mňa hrdinský príbeh o novinárovi, redaktorovi, publicistovi, reportérovi, spisovateľovi, verejnom činiteľovi, filmovom a televíznom tvorcovi i pracovníkovi Romanovi Kaliskom, ktorý radšej akoby sa podrobil normalizácii – v zrelom veku po päťdesiatke sa vyučil za murára, teda vymenil pero za kelňu a pracoval v tejto kedysi na Slovensku vychytenej robotníckej profesii, ktorú si zamiloval. Dokonca ju vykonával s láskou aj po odchode do penzie! Jednoducho pred komunistickým režimom sa neohol, nepadol pred ním na kolená alebo, ako uvádzajú Macková s Leikertom, „nepoklonkoval, neprosil, neodvolával ani neoľutoval svoje ‚hriechy‘; postoj z rokov 1968 a 1969 si držal a nemienil ho v ničom meniť“. To mi imponovalo, možno prvý raz v živote som na vlastné oči videl vysnívaný vzor človeka intelektuála s morálne čistou dušou, podobne ako naoko boli čisté jeho biele murárske montérky, lebo dovtedy som si mylne myslel, že všetci remeselníci a robotníci, vtedy údajne vládnuca trieda, nosia iba modrý pracovný odev, aj murári, hoci viac či menej alebo celkom pofŕkané a znečistené bielobou malty či vápna.
Prešiel len krátky, ale búrny čas zmien na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia, a z Kaliského sa stal môj kolega v Matici slovenskej. Na pár okamihov. Do matičného ústredia v Martine prichádzal v sprievode redakčných kolegov z bratislavskej filiálky Slovenských národných novín Drahoslava Machalu a Petra Štrelingera. Naďalej upútaval elegantnou vzpriamenou postavou, oblečením, distingvovaným vystupovaním, rečníckym aj novinárskym prejavom, zároveň budil všeobecnú pozornosť ako jeden z najvýznamnejších bojovníkov za samostatnú slovenskú štátnosť. Bol jej úprimný vyznávač, čelný reprezentant a idealista, horlil za jej vznik a táto myšlienka
ho celkom opanovala. O tom, že Kaliský bol veľký idealista, hádam nikto nepochybuje, veď tak ako ho idea slobody priviedla do radov povstaleckých bo ducha počas obrodného procesu a napokon v zápase za demokraciu a Slovenskú republiku… Ak Andrej Hlinka v prelomovom období roku 1918 na margo konštituovania Česko‑Slovenskej republiky v procese zániku Uhorského kráľovstva vyriekol pamätnú historickú vetu o tom, že „tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť“, počas rozpadu ponovembrového Česko‑Slovenska a formovania Slovenskej republiky Kaliského roku 1992 preslávil rovnako historický výrok: „Zbohom, federácia, rozdeľme sa v pokoji!“ A treba zdôrazniť, že všetko, čo robil, a bolo toho veľmi veľa, robil nezištne, bez prospechu, dobrovoľne, z vnútorného presvedčenia, z lásky k svojeti. Neligotali sa mu na hrudi nijaké odbojárske vyznamenania ani rady, po novembri 1989 zasa neprivatizoval nijaké majetky, ba práve naopak, protivili sa mu, odmietal a pranieroval takéto nekalé praktiky, ktoré sa stávali bežnou realitou v politickej a verejnej službe (pre seba).
Jozefa Leikerta som spoznal ako literárneho tvorcu a bádateľa, neskôr aj na akademickej pôde na začiatku tisícročia, keď sa už naplno ponoril a perfektne plával v biografických bádateľských vodách, kde sa naše cesty v jednom okamihu preťali, a odvtedy sa sem‑tam križujú. V tom čase intenzívne pracoval na životopisnom diele Taký bol Ladislav Mňačko: v historickom kontexte do roku 1968. Preto poctivo chodil na výskum do Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice v Martine a okrem archívnych či literárnych prameňov sa svedomito zaujímal aj o reálie v tomto meste, ktoré sa týkali Mňačkovej mladosti i jeho prozaickej tvorby, lebo spisovateľ sa vo viacerých dielach vracal k martinským motívom. Noblesný detailista Jozef Leikert je nesmierne pracovitý, obetavý, žičlivý, kultivovaný, priateľský človek s výnimočnými literárnymi, umeleckými, mediálnymi, vedeckopedagogickými i organizátorskými vlohami, ktoré rozvinul aj do mimoriadnych spisovateľských schopností po kvantitatívnej a najmä kvalitatívnej stránke. Generálny katalóg Slovenskej národnej knižnice eviduje neuveriteľných vyše deväťdesiat knižných jednotiek, ktoré sa týkajú žánrovo pestrej literárnej tvorby Leikerta ako autora, spoluautora či zostavovateľa. Ide o knižné tituly vydané v slovenských, českých a mnohých zahraničných vydavateľstvách vo viacerých jazykoch.
Iste, Leikert na prvom mieste vstupoval do povedomia kultúrnej verejnosti na Slovensku i v českých krajinách ako autor literatúry faktu, veď tomuto žánru a sprvu predovšetkým tematike najmä českých študentských tragédií počas nacistickej okupácie sa stále vracal. Leikert je však aj skvelý moderný poeta. Popri literatúre faktu sa totiž intenzívne venuje poetickej tvorbe, paralelne píše a vydáva básnické zbierky, systematicky sa súčasníkom i budúcim generáciám prihovára a usiluje sa ich humanizovať svojimi kultivovanými veršami, ktoré majstrovsky reflektujú jeho vízie lepšieho sveta i človeka a aj formálne sú štylizované s umeleckou eleganciou, obsahovo hlboko preniknuté humanizmom. Radia ho medzi najvýznamnejších súčasných slovenských majstrov poetického slova. Na margo kognitívnej Leikertovej poézie sa s uznaním vyjadril poľský literárny kritik a slavista Rafał Majerek:
„Básne Jozefa Leikerta sú poetické miniatúry, zdanlivo jednoduché, zbavené efektných ozdôb. Pritom vhodne využívajú celý arzenál umeleckých prostriedkov, predovšetkým svojské metafory, ktoré sa stávajú podstatnými zložkami básne a dodávajú jej osobitý charakter. Jeho filozofia poézie je hlboká a podnecuje uvažovať v širších dimenziách. Je preto zaujímavé dať sa unášať týmto básnikom, hľadať s ním rovnováhu medzi tichom a krikom. Pokúsiť sa uvedomiť si žriedlo vlastnej identity a pátrať po možnostiach čestného dialógu s okolitým svetom. Poézia Jozefa Leikerta, ktorá je zvláštnym druhom poznania, nám na takéto úvahy dáva dostatok príležitostí.“
Ale nielen poéziou je Leikert literárne živý. Jeho biografické, literárnovedné, kultúrnohistorické i kulturologické záujmy sa vrchovato prejavili, okrem iného, aj v napísaní a vydaní množstva vedeckých diel i populárno‑náučných prác, pričom často išlo o náročnú oblasť lexikografie a encyklopedistiky. Takéto jeho smerovanie dokumentuje viacero slovníkov o významných slovenských osobnostiach so stovkami životopisných hesiel. Rovnako ako lexikografiu a biografické heslá aj rozhovor považuje za jednu z dôležitých metód biografického výskumu. A fakt, že je to skutočne aj atraktívna čitateľská disciplína, verifikujú štyri knihy rozhovorov s významnými slovenskými osobnosťami, ktoré Jozef Leikert pripravil s Máriou Mackovou.
Tento skúsený a osvedčený autorský tandem stojí aj za vznikom biografickej knihy Roman Kaliský s podtitulom Cesta búrnym storočím, ktorá vyšla pri príležitosti nedožitého stého výročia narodenia tejto osobnosti vo vydavateľstve Luna roku 2022. Z formálneho hľadiska má Leikertov a Mackovej rozsiahly Kaliského životopis znaky klasickej retrospektívnej biografie s prvkami oral history, rozčlenenej na 15 kapitol, ktoré chronologicky, analyticky až detailne opisujú životné osudy, profesijnú kariéru, verejnú činnosť, tvorivé aktivity a dobové aj rodinné pomery. Inými slovami, možno konštatovať, že už v Kaliského detstve sa formoval jeho vysoko pozitívny vzťah k tradičným hodnotám, ako sú rodina a domov, teda rodisko, príroda a národ, takisto nadobudol hlboké sociálne cítenie. Sám totiž pochádzal z mnohodetnej rodiny a z chudobnejších pomerov, ale napriek tomu sa aj v jeho prípade potvrdilo, že chudoba cti netratí. Už počas školských čias na základnej, strednej i vysokej škole sa tieto tradičné hodnoty a vlastenectvo navršovali o postoje ako sociálna spravodlivosť a demokratické princípy, ktoré mu vštepovali popri odbornosti také výnimočné vedecko-pedagogické osobnosti, akými boli Miloslav Okál, Alfonz Bednár, Rudolf Mrlian, Jur Hronec, Dionýz Ilkovič a mnohí iní. Preto sa aj so svojimi tromi rodnými bratmi stal odporcom totalitného režimu za prvého Slovenského štátu, aktívnym odbojárom, bojovníkom proti fašizmu, príslušníkom známej partizánskej brigády Jánošík so známym veliteľom Ernestom Bielikom, zúčastnil sa najťažších bojov na povstaleckých frontoch od Telgártu cez Vrútky po Priekopu, kde takmer prišiel o život, bol ranený… Kaliského partizánska anabáza cez krutú zimu v horách trvala až do februára a armádna do júna 1945, aby sa o niečo neskôr celý a naplno oddal novinárčine, ktorú si tak osudovo zamiloval, že jej ostal verný neuveriteľných šesťdesiat rokov, prakticky až do svojej smrti roku 2015.
Povstalecká a vojnová kataklizma sa vryla do vedomia i bytia Romana Kaliského a jeho generácie. Navyše, narodil sa síce v Slovenskej Ľupči, ale rod Kaliských pochádzal z dnes zaniknutej podhorskej dedinky Kalište, v súčasnosti nesúcej označenie národná kultúrna pamiatka, ktorú nacistické jednotky do tla vypálili a jej obyvateľstvo vyvraždili z pomsty za podporu partizánov. Aj preto podľa Kaliského a jeho priateľa Vladimíra Mináča letopočet 1944 so Slovenským národným povstaním natrvalo ostal rokom narodenia slovenského národa a oni hrdou povstaleckou generáciou. Priateľstvo a ich vzťah, ktorý prešiel viacerými peripetiami a tvorí jeden z motívov knihy, Leikert a Macková charakterizovali: „S Mináčom sa ‚utlmený‘ vzťah oživil novembrovými udalosťami 1989. Vtedy bola karta otočená. Do popredia sa dostal Kaliský a na Mináča sa začala valiť jedna lavína za druhou… Kaliský Mináčovi minulosť nepripomínal ani mu nevyčítal, že mu počas normalizácie nepomohol, hoci bol presvedčený, že mohol, veď možnosti mal. Pritom je pravda, že ho o nič nežiadal ani neprosil.“ Podľa autorov ich neviditeľným putom spájali najmä dve veci: „Narodili sa v jednom roku – 1922, Mináč v auguste a Kaliský v septembri. Obidvaja boli Stredoslováci a obidvaja milovali svoju krajinu.“ To, že SNP mali obaja v DNA, radšej ani nespomínajme!
V doslove ku knihe Jozefa Leikerta a Márie Mackovej Roman Kaliský – Cesta búrnym storočím Anton Hykisch stroho a prísne konštatuje:
„Mnohým komunistom zazvonil zvonček premeny až po Stalinovej smrti či po Chruščovovom prejave, udalostiach v Poľsku a Maďarsku. Nekomunistovi Kaliskému svitlo až v roku 1968. Bol poslušným novinárom a poslancom celých dvadsať rokov.“
Obdobie, keď Roman Kaliský v rokoch 1946 – 1967 epizodicky pôsobil ako redaktor denníka Práca, časopisu Odkaz, najdlhšie ako šéfredaktor denníka Ľud a redaktor časopisu Kultúrny život, kratšie vo filmovej tvorbe, súčasne v rokoch 1948 – 1956 bol takmer neviditeľným poslancom Slovenskej národnej rady a v rokoch 1954 – 1960 dokonca pražského Národného zhromaždenia za Stranu slovenskej obrody, ktorá kolaborovala s Komunistickou stranou Československa, autori spracovali podrobne. Podrobne zachytávajú Kaliského redakčné, novinárske, publicistické, umelecké či politické, stranícke a poslanecké aktivity do najmenších podrobností na pozadí vývoja slovenskej spoločnosti
a kultúry, ale všímajú si aj jeho rodinné pomery.
Roman Kaliský však nebol až taký poslušný novinár, redaktor a publicista, ako sa nám to usiluje nahovoriť Anton Hykisch. Najmä ako redaktor Kultúrneho života a člen profesijných novinárskych a spisovateľských združení sa Roman Kaliský v rokoch 1956 – 1967 pod vedením Juraja Špitzera podieľal na kritike s odhalením i odmietnutím kultu osobnosti a jeho predstaviteľov v česko‑slovenských komunistických reláciách, ako boli dogmatici Antonín Novotný, Karol Bacílek, Juraj Široký, Vasil Biľak a iní. Od roku 1963, keď Kaliskému knižne vyšlo jedno z jeho vrcholných diel, reportážna kniha Obžalovaný, vstaňte!, hlásil sa k politike Alexandra Dubčeka, pričom sa zaradil do progresívnej skupiny slovenských novinárov a publicistov spolu s Mieroslavom Hyskom alebo Gavrilom Gryzlovom, ktorí sa stali predstaviteľmi politického odmäku, kritikmi totalitného režimu, obhajcami obetí politických procesov a zvestovateľmi nových demokratickejších pomerov. V týchto zápasoch za spoločenský pokrok sa Roman Kaliský profesijne, publicisticky a spisovateľsky doformoval takmer k dokonalosti novinárskeho prejavu i stavu a stal sa priekopníkom investigatívnej žurnalistiky. Pokiaľ išlo o jeho publicistický i rečnícky štýl, Leikert s Mackovou výstižne konštatujú:
„Bol priamy a skôr úsečný. Vety formuloval presne a nepoužíval zbytočné slová. Nekrasorečnil, ale čo chcel povedať, povedal rovno, bez okolkov.“ Aj tieto novinárske prednosti a danosti ako jednoduchosť, zrozumiteľnosť, priamočiarosť, spravodlivosť a pravdivosť ho menili na známu osobnosť a autoritu, príklad pre mladšiu novinársku generáciu, tohto novinára však milovali a uznávali všetci, celá krajina. Stal sa akoby národným hrdinom, ústami obrodného procesu a svedomím národa predovšetkým počas účinkovania v Slovenskej televízii v rokoch 1967 – 1970. A pretože sa svojich postojov nikdy nevzdal, ani po okupácii a počas normalizácie, pykal potom celých dlhých takmer dvadsať rokov zabudnutý a odstrčený s kelňou v ruke. Ako šesťdesiatsedemročný 31. júla 1989 ju definitívne zahodil a odišiel do penzie. A len potom sa začali diať neuveriteľné veci! Božie mlyny mleli pomaly, ale isto.
November 1989 otvoril Romanovi Kaliskému nové brány a možnosti realizácie, nakrátko ho katapultoval dokonca na miesto riaditeľa Slovenskej televízie, vedúce pozície zastával v Syndikáte slovenských novinárov a vo Zväze slovenských spisovateľov, ale stále ostával verný svojim morálnym zásadám. Preto sa dostával do konfliktov s Jánom Budajom, Ladislavom Snopkom, Milanom Čičom a inými predstaviteľmi vládnej moci, no neskôr (po roku 1993) mal spory aj s Vladimírom Mečiarom alebo Jozefom Markušom, lebo ich politické a mocenské praktiky odporovali jeho demokratickému presvedčeniu a doslova sa mu hnusili, keď zo štátneho majetku bezostyšne vytvárali súkromné sinekúry pre seba a svojich ľudí. Preto si našiel nových a staronových kamarátov zásadne mimo politických kruhv a táborov, či to už bol Ladislav Ťažký, Milan Rúfus, Gustáv Valach, Ján Chryzostom kardinál Korec alebo Vincent Hložník, ale aj Vladimír Mináč, s ktorými sa zaslúžil, aby nová mladá slovenská štátnosť, ktorej boli spoluzakladateľmi a v určitom zmysle symbolmi, mala aj intelektuálsky cveng a národne orientovanú reprezentatívnu intelektuálsku elitu ako duchovnú silu, na rozdiel od politikov, oddávajúcich sa zhromažďovaniu mamonu a klaňajúcich sa len zlatému teľaťu, pričom išlo o „nezodpovedných, lakomých, chamtivých ľudí“. Žiaľ, politici takými ostali dodnes!
Čo ešte môže upútať na biografii Jozefa Leikerta a Márie Mackovej Roman Kaliský – Cesta búrnym storočím? Jednoznačne jej desaťčlenný tím posudzovateľov, a nie hocijakých, ale naslovovzatých odborníkov, veď knihu posúdili Anton Blaha, Ján Čomaj, Anton Hykisch, Slavo Kalný, Štefan Nižňanský, Stanislav Sikora, Jozef Sitko, Vincent Šabík, Rudolf Urc a Milan Vároš. Táto elitná desiatka a vyberaná spoločnosť nepotrebuje zvláštny komentár, zblízka poznala život i dielo Romana Kaliského a priatelila sa s ním, i keď bol od svojich kolegov, spolupracovníkov a priateľov o niečo starší. Existujú aj tri časopisecky uverejnené recenzie od rovnako renomovaných autorov.
Anton Baláž v svojej kritike Portrét bez retuše uvádza, že ide o „dokumentárne mimoriadne starostlivo spracovaný pohľad na Kaliského“, ktorý je „nedostižným vzorom, objavným reportérom a odvážnym publicistom“. Recenzent Pavol Dinka si na tejto „objemnej knihe“ podľa kritického článku Pokorný sluha slova, štedrý majiteľ myšlienok váži „obdivuhodnú precíznosť, zaujímavé a príťažlivé detaily“. V podobnom duchu sa vyjadril Dalimír Hajko, ktorý takisto poukázal na „až minuciózne dôslednú schopnosť zobraziť v nanajvýš korektných súvislostiach detaily dramatických osudov“. Slovné hodnotenia v syntagmách ako dokumentárna starostlivosť, dôsledné spracovanie, obdivuhodná precíznosť, príťažlivá detailnosť a podobne vyplývajú z toho, že Jozef Leikert a Mária Macková, ako to dokumentuje kapitolka Pramene a literatúra, preštudovali viacero verejných i súkromných archívov, spravili si výpisky a poznámky z desiatok a desiatok knižných titulov, prelistovali relevantnú periodickú i neperiodickú tlač, využili inštitút pamätníkov (Anton Blaha, Jozef Bob, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, Soňa Čechová, Ján Čomaj, Libor Duchoslav, Ľubomír Feldek, Rudolf Ferko, Eugen Gindl, Klára Grosmannová, Štefan Herényi, Dana Herrmannová, Jaroslav Hlinický, Stanislav Horný, Anton Hykisch, Branislav Choma, Agneša Kalinová, Gabriela Kaliská, Ľubica Kaliská, Roman Kaliský ml., Iva Kerná, Dušan D. Kerný, Eugen Korda ml., Albert Marenčin st., Ladislav Mňačko, Štefan Nižňanský, Milan Novotný, Emil Polák, Rudolf Procházka, Elo Romančík, Rudolf Schuster, Jozef Sitko, Ondrej Sliacky, Ján Smolec, Anton Srholec, Marián Ševčík, Juraj Špitzer, Peter Štrelinger, Rudolf Urc, Miroslava Vallová, Jozef Zavarský). Množstvo živých pamätníkov a naoko umŕtveného pramenného materiálu, príťažlivosť témy, vedecká akríbia, spisovateľské zručnosti i literárny talent umožnili Jozefovi Leikertovi a Márii Mackovej napísať úžasnú biografiu Roman Kaliský – Cesta búrnym storočím, ktorá patrí k špičkovým dielam v oblasti životopisnej literatúry faktu na Slovensku a klenotom našej odbornej literárnej produkcie vôbec.
