Život
zasľúbené ráno klíči v odpadkoch
prevteľuje sa do všetkých tých domov, stromov a synov
okolo ktorých kráčam
bežím cez cestu, z tmy do tmy
ale nikto tam nie je
uhýbam stroskotaným kvapkám dažďa
som k nim pripútaná
kaluž vytvorená nikým
potomok piatich kompromitujúcich čiar
blikajú a trúbia ako zúfalé svetlá v podchodoch
plné strachu a pokory
ako podchladená láska
a splašená krv veľkomesta ďalej kypí v pľuzgieroch zeme
nájdi päť rozdielov
nenájdeš
toto je život
uteká tiež
labyrintom našich sŕdc
Chcimírová
pramienky vetra odďaľujú povodeň
otáčajú sa za slnkom
elegantne ako svieca
tvoj tieň sa vzďaľuje
na okraj môjho srdca
kľačí v spínajúcich rukách
svet mu je malý
mizne na dobro
na druhý koniec krásy
zostarne v rozbúrenom mori, za závesmi
klamem mu, že tam vonku je lepšie
ale on chce dovnútra
vraj len tu nájde odpustenie
tam vonku lietajú trosky
ich čierna koža a chechtáky sú im na nič
tam vonku horí tornádo v pazúroch minulosti
tam vonku sa rodia labute
netušia prečo až kým sa nezahryznú do vetra
a počujú Amen
tam vonku svietia stromy
celé nadšené, popravia farboslepé oči
dúfajúc v život po živote
a celé to unavené poznanie zhodia z pliec
aby mohli lietať ako hviezdy
a v novom zákone spadnúť na zem
potom si spomenú na lásku v kožuchu
na kvantové pole
na toho, čo mal po piatich dňoch skončiť
maximus, ale on pokračoval
a tak som tu, v rebrách večnosti
v pramienkoch vetra
otáčam sa elegantne ako svieca
spínam silu ako rieka, ako litera
a žehnám svetu, ktorý mi je malý
tak strašne malý..
Menuet
ďalšia slepá jar pred nami
a čas, ktorý uviazol v konároch
oblaky narážajú do škrípajúcich motorov
až kým nezídu z cesty
sú stále rovnaké, trpia samovravou
ako kulisy romantických črepín
tu na tomto mieste spia
ako nenarodené deti
celé generácie
nevedela som si predstaviť, že sa raz
budem tak tešiť
na hruď pulzujúcu medzi životom a smrťou
som tu znova
poznačená novénou zapadajúceho slnka
a vôňou dávnych príbehov
Nepoučiteľné
bohvie, prečo hneď ráno zavádzajú kvety vyštudované do praxe
pripravené na majetnícke objatie
ich teplo stína hlavy smútkom a vysušuje prah
sú ako strážne psy
prvé čo vidia sú stopy do neba
potom už len holé dni
bezfarebného čakania
a koho je to chyba? No predsa ich!!
Mali ostať slepé a v noci spať!!!
a tvrdošijne zapierať blazeovanú krutosť zeme
bohvie prečo sú tie kvety nemé
budem ich musieť na noc zatvárať
Samotárka
vyčítajú mi, že žijem sama
ale to nie je pravda, žijem so svojimi traumami
so založenými štítkami múdrosti
občas žijem zo svojej dobroty
so škrabancami doby
a zviazanými koncami
a tých je toľko ako divých púpav
pýšiacich sa lávou zraniteľnosti
žijem v ich najlepšej verzii
v podnájme éterického tela
v hlase, ktorý miluje
a táto márnotratnosť si ma nárokuje
keď to nik nečaká
žijem v iglu kam nikoho nepúšťam
iba zvláštnu tekutinu
čo mi padá z očí
žijem v soche, ktorú som roztrieskala
na márne kusy
zahádzala kliatbou bezmocného vetra
a zúfalstvom mesačnej búrky
je to ťažký luxus
dotrepe ku mne vždy niečo, čo sa mi hnusí
a tak žijem v maštali
s chlpatými apoštolmi čistoty a mieru
v ich divokých snoch
o nikdy sa nekončiacej púti
za pachmi slobodného smiechu
Slnečnice
rozopnúť pánty rozumu
a bdieť pod holým nebom
to sú túžby vrastené do rozkrokov
slnka i zeme
klátia sa mlčky medzi sebou
ako stavce, plné klebiet
šplhajú po zábradliach a kvília od bolesti
utajené ako smäd
tu odkladám hlas a pravdu bokom
môj dych stále patrí tebe
ako drahé tetovanie
rozpadá sa na milión krokov
vracia sa na počiatok ako búrka
chrlí uzlíky na nugátovom tele
luskne prstom a vysoké mušle zachváti
pigmentový smiech
Sýkorka
chmáry na zápästí doznievajú
liknavé dokrútky noci
neladia s ničím
ako mraky
urobilo sa im zle
slzám z preplnenej tašky
nahádzal si na ne odvahu z detstva
tomahawk ušmudlaný do vreckoviek
aby skákal z mosta
nie, neprišiel si lámať srdce ale rovno väz
konáre hluché ako vystužené sláky
naháňajú strach a odlietajú preč
nič neznesú, nič neunesú
nedočiahnu na druhý breh
skôr ako láska naprší a uschne
je tu temný jednorožec
moták v digitálnom sarkofágu
autista
raz sa všetci stretneme v jeho srdci
a tam sa umlčíme k smrti
prekonáme dážď
budeme bubnovať
ambivalentnej smole
čo sa lepí na päty
to sa ti len zdá, že dni sa skracujú
Diórová princezná
to len sýkorka strčila nos do tmy
