Staronová pesnička
Krákali vrany na hnojisku
− práve šiel tulák okolo,
že nikdy nemajú dosť v pysku
a že sa zlietli neskoro.
Havran dal prednosť mrchovisku,
zvlečený z peria napolo…
Krákali vrany na hnojisku,
keď išiel tulák okolo.
Azda sa vyzná v trasovisku,
kto zodral krpcov pätoro,
kým v nore našiel starú líšku.
Krákajú vrany na hnojisku
a tulák ide okolo…
Na akej ceste v akej chvíli
Ešte sme neprišli k zimnej bráne,
a už sa zvečerieva…
Cesta sa úži a padá srieň…
V mrazivej tíšine
černie sa v diaľke les…
Nepočuť vtákov
a nepočuť ani vlastný krok.
Keď svitol deň,
boli sme v ohni pri južnej bráne
celí od krvi.
Kosba
A mreli ženy, mreli muži,
keď zachcelo sa cudzím kráľom…
Smrť nikdy nerobila slalom,
rezala rovno záhon ruží.
Aj teraz deň sa zradne úži,
keď zanáša sa temným kalom…
Smrť nikdy nerobila slalom,
rezala rovno záhon ruží.
Myšiam aj hory páchnu málom
(Nad svetom sup či orol krúži…?),
keď striehnu skryté za úvalom.
Smrť nikdy nerobila slalom,
rezala rovno záhon ruží.
Požiar
O smrti keď vraví dvadsaťročný,
prešla ním tôňa zradnej luny,
a priznáva nič netušiaci,
ako ho vzrušujú ďaleké
horiace lesy.
Blčí les a blčia hory
na studených sklách kamery.
Chlapcov tep je rozpálený,
pravidelný a čistý.
Plamene šľahajú
na studených sklách kamery
a ktosi hlboko skrytý
už vidí deň,
keď v horiacom kruhu bude stáť
muž… s vyhoreným srdcom
a načisto slepý.
