Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha nespája len rovnaký rok narodenia 1904, ale aj vzťah k Senici, ktorá je rodiskom Ivana Horvátha, a rodina Ladislava Novomeského takisto pochádzala z tohto mesta (sám básnik tu prežil časť detstva), ale spája ich aj miesto v slovenskej literatúre – Ladislav Novomeský patrí k najväčším slovenským básnikom 20. storočia a Ivan Horváth zase k prozaikom. Zaujímavé je, že kým Ivan Horváth rodné mesto v svojom diele takmer nespomína, Laco Novomeský vo väčšine zbierok vyjadruje k Senici svoj vrúcny vzťah. V debutovej zbierke Nedeľa Senicu spomína len náznakovo, no v ďalších knihách poézie Romboid, Otvorené okná, Svätý za dedinou sú viaceré básne inšpirované Senicou. Mestu dokonca venoval celú zbierku – Do mesta 30 minút. Túto knihu pripomína na železničnej stanici pamätná tabuľa.
Oboch, Ivana Horvátha a Ladislava Novomeského, spojil protifašistický odboj, podpis pod Vianočnú dohodu, ale, žiaľ, aj proces proti „buržoáznym nacionalistom“. A práve o pozadí tohto procesu budem hovoriť v príspevku.
Nástup vlády komunistov po Februári 1948 je v znamení tvrdých perzekúcií proti skutočným i domnelým oponentom režimu, ktoré často vyústili do politicky motivovaných procesov. Lenže revolúcia požiera vlastné deti, a tak sa začal hľadať nepriateľ nielen medzi odporcami komunistických myšlienok, ale aj medzi ich prívržencami. Medzi také súdne tribunály patrí aj spomínaný proces proti „buržoáznym nacionalistom“. Každé pravidlo má však svoje výnimky. Kým obvinení tzv. buržoázni nacionalisti Husák, Okáli a Holdoš nesú zodpovednosť za nástup diktatúry a potláčanie ľudských práv, osudy Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha sú celkom rozdielne.
Ladislav Novomeský sa za päť rokov vo funkcii povereníka školstva a informácií výrazne zaslúžil o kultúrny rozvoj a rozkvet Slovenska. Jeho zásluhou vznikli Slovenská filharmónia, pre ktorú získal za dirigenta v Čechách perzekvovaného Václava Talicha, Slovenská národná galéria, Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení a ďalšie kultúrne i školské inštitúcie. Pomáhal aj literárnym druhom, ktorí sa za svoju činnosť počas Slovenskej republiky (1939 – 1945) dostali do nemilosti, pomáhal nájsť zamestnanie napríklad Valentínovi Beniakovi, Emilovi Boleslovovi Lukáčovi a Františkovi Šubíkovi, čiže Andrejovi Žarnovovi.
Pomáhal aj svojmu dobrému priateľovi Jánovi Smrekovi, ktorý mu dával priestor za Slovenského štátu v časopise Elán a po Februári 1948 sa takisto ocitol v nemilosti režimu. Ladislav Novomeský škrtol síce návrh z konca roka 1948 na udelenie štátnej ceny Jánovi Smrekovi za „rozvíjanie socialistického realizmu“, a to asi z pragmatického dôvodu – vedel, že Smrek by túto cenu z hrdosti odmietol a ešte by si zhoršil už aj tak zlé postavenie. Volil preto inú cestu. V tom období sa Ján Smrek dožíval päťdesiatky. Ladislav Novomeský mu z titulu svojej funkcie povereníka školstva a osvety poslal blahoprajný list a finančnú odmenu 25 000 korún, približne rovnakú sumu dostali aj ocenení umelci za rozvoj socialistického realizmu. Smrek sa listom Novomeskému poďakoval a zároveň mu oznámil, že peniaze venoval sirotincu v Modre.
Ivan Horváth bol pôvodne členom sociálnodemokratickej strany, komunistom sa stal až po jej zlúčení s komunistami počas SNP a okrem krátkeho členstva v ÚV KSS v roku 1945 nebol členom nijakého vyššieho komunistického orgánu. Po voľbách v roku 1946 sa stal za komunistickú stranu podpredsedom Slovenskej národnej rady, ako diplomat zastupoval Československo na mierových konferenciách v Paríži, New Yorku, Osle, v Moskve, Belehrade a bol mimoriadny československý veľvyslanec na 1. valnom zhromaždení OSN v New Yorku v roku 1946. Od jesene 1948 pôsobil ako vyslanec Československa v Maďarsku.
Tzv. buržoázni nacionalisti boli pozatýkaní v rozmedzí medzi 4. decembrom 1950 a 6. februárom 1951. Prvý bol zatknutý Ivan Horváth na ceste autom z Bratislavy do Budapešti, poslední zaistení boli 6. februára 1951 Gustáv Husák v kancelárii generálneho tajomníka ÚV KSS Štefana Bašťovanského a Ladislav Novomeský. Zatkli ho, keď si chcel v Luxorke kúpiť cigarety.
S Vladimírom Clemenisom pri zatýkaní ŠtB zahrala cynické divadlo. V rámci tzv. akcie Kameň predstierala, že ho uniesli Američania do Nemecka a ponúkajú mu pomoc. Clementis im nenaletel a kategoricky žiadal o návrat do Československa. Keď o provokačnej akcii ŠtB čítal hlásenie Clementisov dlhoročný priateľ Klement Gottwald, údajne sa veľmi dobre bavil.
Daniela Okáliho chceli 4. februára 1951 zatknúť na ulici a strčiť ho do pripraveného auta, Okáli sa im však vyšmykol, utiekol domov, kam si poňho eštebáci prišli. Keď sa Okáli začal oháňať poslaneckou imunitou, vysmiali ho.
Scenár a obsadenie politických procesov sa menil. Napríklad Clementisa preradili z procesu proti „buržoáznym nacionalistom“ do hlavného procesu proti Rudolfovi Slánskemu a spol., naopak, Ivana Horvátha, ktorý mal byť pôvodne súdený v tzv. akcii Monaco, čiže proti francúzskemu konzulátu (tam padli dva rozsudky smrti – popravení boli Ing. Juraj Dlouhý a významný, ale dnes zabudnutý odbojár Vladimír Velecký), presunuli do procesu proti „buržoáznym nacionalistom“. Holdoša mali pôvodne súdiť ako interbrigadistu, neskôr aj v rámci akcie Monaco, až ho neskôr zaradili medzi „buržoáznych nacionalistov“. Keď sa Holdoš po amnestii pýtal Bacílka, prečo ho súdili s „buržoáznymi nacionalistami“, s ktorými nemal absolútne nič spoločné, ten mu odpovedal svojou typickou slovenčinou: „Ná, ked sme ta už zavréli, už sme ta museli nékde pichnút!“
Holdoš vydržal výsluchy na francúzskej polícií, nepriznal sa ani po mučení na gestape, ale ako neskôr spomínal, najkrutejšie s ním zaobchádzala komunistická Štátna bezpečnosť. Tú totiž vôbec nezaujímala pravda, ale snažila sa z obvinených vytĺcť za každú cenu priznanie, ktoré vopred vykonštruovali nadriadené orgány. Aby sme si urobili obraz, aké to boli metódy, uvediem spomienky Gustáva Husáka: „Tri dni a tri noci neustále stáť na nohách – raz v mraze, raz v horúčave, pod fantastickým nátlakom troch sviežich ľudí, pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku – tak mi vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrzli, srdce vynechávalo, záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch.“
Represálie sa nedotýkali len obvinených, ale prenasledovaní boli aj príbuzní. Rodiny Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha vysťahovali z domov, manželky internovali, manželku Ivana Horvátha na 25 mesiacov a dvanásťročnú dcéru Janu na pol roka, o syna Ivana, neskoršie významného skladateľa populárnych piesní, sa starala jeho stará mama. Manželku Ladislava Novomeského Karlu aj so sedemročnou dcérkou Elenou vysťahovali z bratislavského bytu (zhabali im všetok majetok) a internovali na tri týždne v podzemí kaštieľa v Budmericiach. Po internácii sa nesmeli vrátiť do Bratislavy, tak sa vysťahovali do Šumperka, kde bývali u sestry Karly Novomeskej. Deti boli šikanované aj v škole, dcéra Ladislava Novomeského napríklad na hodine češtiny musela pred celou triedou vyskloňovať slovo „velezrádce“. Styk príbuzných s odsúdenými bol značne limitovaný, napríklad Ivan Horváth sa po jednom výsluchu v máji 1955 (teda rok po odsúdení) sťažoval, že už vyše štyroch rokov nevidel svoje deti. Neskôr mu boli povolené návštevy rodiny tri razy do roka na 30 – 45 minút. Pre rodinu, ktorá mala výrazné finančné problémy, bolo náročné vycestovať do Jáchymova či Mírova.
Proces s „buržoáznymi nacionalistami“ sa dlho odkladal, a to najmä z dvoch dôvodov – súdy boli zamestnané aj inými politickými kauzami, z hľadiska vtedajšieho vedenia komunistickej strany dôležitejšími, ale najmä preto, že jeden obvinený, Gustáv Husák, odmietol priznať svoju vinu a zodpovednosť, nerešpektoval stranícku disciplínu, nepodľahol ani brutálnym a surovým výsluchom, pripomínajúcim stredoveké metódy, ani presviedčaniu, že kajúcnym priznaním pomôže rodnej strane, ale aj sebe. Napokon až po troch rokoch a takmer piatich mesiacoch od zatknutia Ivana Horvátha sa začal 21. apríla 1954 proces s „buržoáznymi nacionalistami“. Scenár bol už hotový, dokonca aj rozsudky boli vopred pripravené. Proces s „buržoáznymi nacionalistami“ neprenášal rozhlas priamo, odvysielal len 70-minútový zostrih, ktorý sa zachoval v archíve. Dovolím si teraz dve krátke ukážky ako dôkaz, ako neľudské stredoveké metódy môžu zlomiť vzdelaného človeka. A ten, kto to neprežil, nemá právo súdiť, že to nevydržali. Najprv Ladislav Novomeský:
„Činnosť buržoázno-nacionalistickej skupiny DAV-u bola škodlivá najmä preto, lebo tento cudzou nepriateľskou ideológiou ovplyvňoval najmä tú časť mladej slovenskej inteligencie, ktorá v podmienkach buržoázno-demokratickej republiky hľadala cesty k robotníckej triede a socialistickému hnutiu… Naša činnosť bola naďalej škodlivá preto, lebo sme nacionálne záujmy nadraďovali nad triedne, internacionálne záujmy proletariátu, a potom tiež preto, lebo sme záujmy Slovenska vyzdvihovali nad záujmy ostatných častí republiky, čím sme jednotu záujmov čs. proletariátu zastierali. Toto nepriateľské stanovisko priviedlo buržoázno-nacionalistickú skupinu DAV neraz do jednotného frontu s ľudáckym autonomizmom a separatizmom.“
Okrem buržoázneho nacionalizmu bol Ivan Horváth obvinený aj zo špionáže. Za špionáž súd označil aj bežné diplomatické styky a vyšetrovatelia ich prinútili aj k takýmto priznaniam:
„Clementis mi aj neskoršie niekoľko ráz pripomínal a dožadoval sa, či som v dobrom styku s Étiennom Manac’hom a či na jeho požiadanie mu správy podávam, a týmto spôsobom sa stalo potom, že som nadviazal úzke priateľské styky s Étiennom Manac’hom a pri jeho návštevách u mňa som mu podal rôzne správy, jednak o vnútropolitických udalostiach v Československu, potom o ministerstve zahraničí, o niektorých vyslaneckých úradoch a neskôr, a keď som bol vyslancom v Maďarsku, aj o niekoľkých vnútropolitických pomeroch v Maďarsku.“
O tom, že išlo o nabifľované výpovede pod brutálnym nátlakom, svedčí aj výpoveď Daniela Okáliho. Okáli sa musel nadrilovať 60 strán textu a ako snaživý študent odpovedal na otázku prokurátora, a aj keď prokurátor bol s jeho priznaním spokojný a povie, že mu to stačilo, Okáli pokračuje v svojej sebaobžalovacej nabifľovanej výpovedi.
V podstate nezlomnosť Gustáva Husáka zachránila holý život nielen jemu, ale aj ďalším odsúdeným. Nepadol ani jeden očakávaný hrdelný trest, pretože absolvent dvojročnej Právnickej školy pracujúcich sudca Juraj Uhrín udelil tieto tresty: Gustáv Husák– doživotie, Ivan Horváth – 22 rokov, Daniel Okáli – 18 rokov, Ladislav Holdoš – 13 rokov, Ladislav Novomeský – 10 rokov.
Tu si nemôžem odpustiť poznámku, že rozsudok, rovnako ako ortieľ iných politických procesov v tomto čase sa v istom zmysle banalizuje. Zľahčuje sa nepoddajnosť Gustáva Husáka, ktorý sa nepriznal s vysvetlením, pretože bol fanatik. O výške rozsudku sa hovorí, že po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, v čase tzv. odmäku, sa už nepopravovalo, čo nie je pravda, napríklad náčelník ŠtB Osvald Závodský bol popravený mesiac pred procesom proti „buržoáznym nacionalistom“, agent chodec Štěpán Gavenda bol popravený koncom júna 1954, Bernard Nemček v júli 1955. Je to také podprahové zľahčovanie brutálnych rozsudkov, bežný človek má získať dojem, že to vlastne nebolo až také zlé. Na druhej strane, zoberme si disidentov v čase normalizácie, sledovanie ŠtB, prípadné výsluchy sa berú ako dôkaz brutality režimu.
Piati odsúdení v procese proti „buržoáznym nacionalistom“ si spolu odsedeli vyše 39 rokov, kým v normalizácii bol v podstate odsúdený jediný vyšší komunistický funkcionár, bol to Miroslav Kusý v novembri 1989 na 8 mesiacov podmienečne, keď už bol predtým 3 mesiace vo vyšetrovacej väzbe.
Všetkých piatich odsúdených tzv. buržoáznych nacionalistov 12. 7. 1954 previezli do Leopoldova, kde boli do 30. apríla 1955. Potom sa ich väzenské cesty rozišli – Ivan Horváth išiel do uránových baní v Příbrame a Ladislav Novomeský do Mírova. Komunistickí funkcionári sa väčšinou nestýkali s ostatnými protikomunistickými väzňami, výnimkou bol Ivan Horváth. Ten dokonca prejavil s ostatnými muklami solidaritu a podporil štrajk a protestnú hladovku od 4. do 9. júla 1955. Získal si tým veľký rešpekt spoluväzňov, ale aj ustavičné negatívne hodnotenia od vedenia tábora, ktoré mu vlastne marili akúkoľvek šancu na predčasné prepustenie. V máji 1956 bol preradený do Mírova a odtiaľ v decembri 1957 znovu do Leopoldova. Pre zlý zdravotný stav bol po 9 rokoch a jednom mesiaci 6. januára 1960 prepustený. Domnievam sa, že keby k tomu neprišlo, sotva by sa na Ivana Horvátha vzťahovala amnestia z 9. mája 1960. Veď ešte pol roka pred prepustením náčelník útvaru o ňom v posudku napísal: „… nepriateľsky zameraný voči ľudovodemokratickému zriadeniu a v tomto smere sa i prejavuje medzi odsúdenými, (…) neprejavuje nijakú zvláštnu snahu po náprave a škodlivo pôsobí na výchovu ostatných odsúdených.“ Ivan Horváth zomrel osem mesiacov po prepustení 5. septembra 1960.
Prvý z odsúdených tzv. buržoáznych nacionalistov bol prepustený Ladislav Novomeský, ktorému generálny prokurátor 22. decembra 1955 prerušil výkon trestu na 15 dní a po trojnásobnom predĺžení bol vo februári 1956 (po uplynutí polovičného trestu – 5 rokov) podmienečne prepustený na slobodu. O slobode sa dá hovoriť len v úvodzovkách, Novomeský žil u dcéry v Prahe, mal až do roku 1963 zakázaný pobyt na Slovensku. Pracoval v Pamätníku českého písomníctva a stretával sa s osobnosťami českej kultúry, ktorí si ho veľmi vážili.
Ivan Horváth i Ladislav Novomeský boli poprední slovenskí spisovatelia. Podľa mojich výskumov bolo v päťdesiatych rokoch uväznených približne 50 spisovateľov rozličných politických názorov a prívržencov rôznych literárnych smerov. Spolu si odsedeli približne 250 rokov – Novomeský, Horváth i Daniel Okáli vyše 23 rokov. Otázka je, ako prežívali väznenie ako spisovatelia. Veď tam bola prísne kontrolovaná a cenzurovaná korešpondencia, za kúsok ceruzky, papiera, nepovolenú knihu hrozili tvrdé disciplinárne tresty a dokonca ďalší súd.
Podľa spomienok niektorých spisovateľov vo väzení múzy nemlčali. Tajne sa stretávali, diskutovali aj tvorili. Väčšinou sa usilovali najmä básne naučiť naspamäť a po návrate z väzenia ich prepísali na papier. Zaujímavý je prípad Rudolfa Tibenského, ktorý bol dobrý stenograf. Texty si písal stenografickým písmom na kúsky papiera, ktoré schovával na najrôznejších miestach. Po prepustení sa mu podarilo papieriky prepašovať z väzenia. Prepísal ich a v roku 1956 ponúkol vydavateľstvu Slovenský spisovateľ rukopis, ktorý sa záhadne stratil. Či išlo o knihu, ktorá v roku 1990 vyšla pod názvom Jáchymovské peklo, neviem potvrdiť. Hieronymovi Mokrohajskému sa podarilo prepašovať báseň z väzenia, ktorá vyšla v ilegálnom protikomunistickom časopise. Keď identifikovali autora, Hieronym Mokrohajský nemal nárok na predčasné prepustenie z väzenia, trest 14 rokov si odsedel do posledného dňa.
Ladislavovi Novomeskému za priznanie dovolili tvoriť vo vyšetrovacej väzbe. Napísal štyri rozsiahle poémy, spolu asi 4 000 veršov, ktoré sa však nezachovali. Zachovali sa len dve básne, jedna jeho dcére a druhá venovaná matke. Po prepustení z väzenia a rehabilitácii vydal v roku 1964 v básnickej zbierke Stamodiaľ a iné aj básne s väzenskou tematikou. Najznámejšími a najrecitovanejšími sa stali Pošušky a Múdrosť. V básni Pošušky nič neľutuje, vo väzení nestratil vieru v komunizmus a tvrdí:
tam, kde sme začínali, začal by som znova
a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,
ktoré ho zabili.
Druhá báseň Múdrosť má trochu iné vyznenie. Novomeský poukazuje na osud Galilea Galileiho, ktorý zaprie svoje učenie, aby si zachránil život. Dáva ho do protikladu s chlapcom z Andersenovej rozprávky Cisárove nové šaty, ktorý v svojej nevedomej smelosti si dovolí skríknuť, „že kráľ je nahý, že nahý je celý“. Tieto dva príbehy priradil Novomeský k sebe bez toho, aby si uvedomil možnú pointu tejto básne, alebo skutočne je to jeho zaváhanie v inak neotrasiteľnom presvedčení ako komunistu…
Nie sú mi známe nijaké literárne diela Ivana Horvátha z čias jeho väzenia. Po prepustení mu zostalo len osem mesiacov života. Začal písať román o židovskej rodine počas vojny. Zachoval sa len fragment Písané pre Ruth. To, či sa Ivan Horváth v románe mienil dostať aj na povojnové Slovensko a zobraziť politické procesy, ťažko možno tvrdiť.
Chcem podotknúť, že väzneniu Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha sa nevenuje dostatočná pozornosť. Vzniklo niekoľko rozhlasových dokumentov, no okrúhle výročia procesu proti „buržoáznym nacionalistom“ naše médiá reflektovali len minimálne, akosi bez väčšieho záujmu. O to viac som si cenil možnosť od Českého rozhlasu oboznámiť českých poslucháčov o tomto procese prostredníctvom 25-minútového dokumentu. O tomto súdnom tribunáli nebol nakrútený hraný film a divadelnú hru Ľubomíra Feldeka Rozšklbaný škovránok o osudoch rodiny Horváthovcov naši divadelníci ignorujú, aspoň mi nie je známe, že by hra bola inscenovaná. O politických procesoch v päťdesiatych rokoch vzniklo veľmi málo slovenských umeleckých diel, v podstate veľké politické monstreprocesy – nielen proces proti „buržoáznym nacionalistom“, ale aj proti Žingorovi, tzv. titoistom, sociálnym demokratom, proti účastníkom protifašistického odboja, cirkevným hodnostárom a veriacim, encyklopedistom, kulakom a rôznym triednym nepriateľom – sú na okraji záujmu historikov, publicistov i umeleckých tvorcov. Podstatne väčšia pozornosť sa venuje disidentom z normalizácie, hoci moc proti nim postupovala, keď to porovnáme s obdobím rokov päťdesiatych rokov a prvej polovice rokov šesťdesiatych, síce v rozpore so základnými ľudskými právami a princípmi demokracie, výrazne umiernenejšie. Politických väzňov bolo v normalizácii niekoľkonásobne menej, tresty boli síce v určitom zmysle rovnaké, len v päťdesiatych rokoch sa udeľovali v rokoch, kým v normalizácii v rovnakej numerickej výške, lež v mesiacoch a niekedy v týždňoch.
Začal som úvahou, čo všetko majú Ladislav Novomeský a Ivan Horváth spoločné, a je tu ešte jedna zaujímavosť: sú podľa nich pomenované dve bratislavské gymnáziá, zhodou okolností ani nie kilometer od seba vzdialené. Aj to asi neúmyselne, ale predsa symbolicky dokazuje blízkosť týchto dvoch velikánov našej literatúry a histórie.
