Lidka Žáková (1967) je slovenská poetka a hudobníčka. Jej poézia a próza boli ocenené v súťaži Literárna Senica Laca Novomeského, získala Cenu MO Matice slovenskej v kategórii poézia v súťaži J. Braneckého Studňa sa tajne s dažďom zhovára (2015), čestné uznanie za poéziu v súťaži Jurinova jeseň (2016), čestné uznanie v súťaži o Cenu Dominika Tatarku (2019), bronzové pásmo v kategórii poézia v súťaži Literárny Zvolen (2021), 2. miesto za poéziu v súťaži J. Braneckého Studňa sa tajne s dažďom zhovára (2022), za poviedky dostala štyri ocenenia – v Trenčíne, Žiari nad Hronom, Senici, Starej Ľubovni a Snine. V roku 2020 vydala hudobný album Poéma. Uverejnila dve elektronické knihy: poéziu s názvom Spoveď a prozaickú knihu Žetóny.
Mikádo
vyspal si sa z citov ako perlivá voda
z letargie dlhých dažďov
všetko, čo mám, je prežitok
bezcieľne telo vo vestibule myšlienok
nehybnú trofej
umučená klávesnica je otvorená rana
ultimátny tón
tvoj jazyk lásky perlí v gaštanovom
rozuzlení
a môj vrkoč sa rozpadá
hra sa začína
dokiaľ všetky náhody neodletia preč
Tango úst
tanier sa prevráti, pery krvácajú ako oko
vampíra
na konci krížovej cesty zapadám do zajatia
vzdávam sa, aby som precitla
prenikám stratosférou tvojich pochybností
k jadru, kde ma čaká výsmech a utopené
nadšenie všetkých terapií
skúšam, či je obývateľná iná planéta
špičkou jazyka
je tu iná teplota, iný čas, podmienky na
život sú extrémne divoké
dám si šampanské!
Áno, práve teraz, počas plavby v krutom
nečase
pripijem si na všetky sladké ústa
ktoré more vyhodilo na slaný breh
na krehkých predátorov golfovej jamky líc
na štrngajúce pery a tlkot obočí
na mojej planéte zatiaľ ubehne sto rokov
keď sa vrátim, nič už nebude ako predtým
Únik
slnko sa dnes pokúsilo utiecť, tak som schytila
všetky svoje slová a utekala za ním preč
mám strach, že sa rozmnožím ako stará kniha
a nikto ma nebude chcieť
stromy sa mi smejú vyčistené
od starých tvrdení „nič sa vraj nezmení“
ale obloha vykvitne aj zem sa opáli
vietor si sadol k môjmu stolu ako starý poštár
s taškou žobrajúcich reklám
letáky sa rozliezli po dome ako duchovia
skúmajú moje zvláštne zelené oči
v ktorých zaspáva to neznesiteľné tajomstvo
a nahrádza moje odumreté bunky
zakaždým keď sa pokúšam utiecť od teba
Nechcená
stiahla som sa do seba ako svetlo Pompejí
cez mračno skál
presádzam spomienky, ktorými sme
oškretí
nie sú v nich odpovede, iba tvoj roztriedený
úsmev
vŕzga v zemi nikoho, neprešiel do raja, tak
tu teraz krúži v malej sieni
a prednáša prejav o Pytagorovej vášni
o preklatom trojuholníku
z ktorého mi ostal jeden nadutý štvorec
žmurkajúceho skla!
Chrlí na mňa lávu dôležitosti a ešte ho aj
pripomienkujú rámy
vraj som mala odstúpiť, kým bol čas!
No narodila som sa, tvoje nechcené dieťa
sny sa skotúľali zo stola, rozbehli sa ako
blázni
upražení z kovových čiar
para stúpa cez zamknuté dvere, oblieka
ma do sĺz ako svieca
a drží sa ma, drží ako o život, keď
vystupujem z tvojho dymového kresla
ako zo starého žalmu
svitá…
Zrodená skôr ako ty
pozriem na teba, a strácam sa vo vlastnom
kmeni ako jašterica
oči mi skĺznu niekam hlboko do zeme
nemôžem sa ani nadýchnuť
taká som celá umelá
bojím sa, že svoj pohľad už nezachytím
že odpláva, definitívne
éterické telo vykŕmené žiarou ako
vták, čo preletel podstatou vesmíru
v nebotyčnom objatí ničoty
nevie, či má letieť ďalej
alebo sa premeniť na mustanga
na dlhé tenké myšlienky
čo sa zrazu zhodnú v čiernej mágii
ako démonické živly vody
splývam s jednou z nich
zrodená skôr ako ty (ako Boh)
vymenila som ťa za slová
dokonalých piesní…
