Lucius Annaeus Seneca: O POKOJI MYSLE, Perfekt, Bratislava 2022
V solídnom preklade Petra Fraňa vyšlo graficky skvostne upravené populárne antické filozoficko‑etické dielo rímskeho stoického mysliteľa Senecu De tranquillitate animi (s mierne, no akceptovateľne modifikovaným názvom) vo vydavateľsky ambicióznej, limitovanej edícii kroník, doplnené vysoko kompetentnou odbornou štúdiou slovenského prekladateľa.
Stoický filozof a štátnik, vychovávateľ cisára Neróna a nakoniec obeť jeho podlosti a choromyseľnej túžby po neobmedzenej moci opísal v celom svojom diele stav mravného rozvratu, ktorý charakterizoval bezuzdný hedonizmus a ignorovanie pravidiel mravnosti príznačné (nielen) pre dané časy. Treba si pritom uvedomiť, že stoicizmus ako filozofický prúd vznikol tri storočia pred Kristom v Grécku, v období, keď sa antické mestské štáty (polis) po predchádzajúcich početných gréckych výbojoch smerujúcich na Orient postupne zmenili zo štátov zahŕňajúcich iba teritórium mesta s najbližším okolím na rozsiahle impérium, keď začal vznikať a rozvíjať sa „cosmopolis“ ako ríša zahŕňajúca viaceré národy s rozmanitými kultúrnymi hodnotami a neraz aj na rozličnom stupni civilizačného vývinu. Toto územie sa neskôr stalo súčasťou rímskeho impéria a do centra jeho kultúry prenikli helenistické vplyvy. Kozmopolitné tendencie sa prejavili v myslení ľudí aj tým, že boli príčinou vznikajúceho pocitu nestability, traumatizujúcej vytrhnutosti jednotlivca zo starých ustálených vzťahov mestského štátu a v tom spoločenskom kontexte vznášali požiadavky aj na filozofiu a etiku, no v konečnom dôsledku vyvolávali potrebu väčšej pozornosti venovanej indivíduu, jeho mravným a sociálnym istotám. Vyzývali hľadať možnosti zabezpečenia väčšej stability na rozkolísanej hladine verejných udalostí, pričom absencia spomínaných istôt posúvala do popredia otázku zmyslu ľudského života a upozorňovala aj na reálnu možnosť jeho nezmyselnosti.
Možno povedať, že práve takéto požiadavky priamo podmienili vznik ideálu osudom neotrasiteľného mudrca, racionálne vyzretého, múdreho jedinca a tento ideál, ktorý našiel svoje vrcholné vyjadrenie vo filozofii rímskeho stoicizmu, bol výsledkom pokusu eliminovať frustrujúce prvky vplývajúce na situáciu človeka v kontexte idey humanizmu, s ktorou sa stretávame vo všetkých Senecových prácach. Príklon k subjektu vo filozofii rímskych stoikov a maximálne zohľadňovanie indivídua a jeho špecificky ľudských vlastností cítiť výrazne aj v diele O pokoji mysle. Bol to okrem iného sprievodný znak pocitu, že človek v konkrétnej dejinnej situácii nebol schopný v úplnosti postrehnúť a klasifikovať celú plejádu javov a zmien, ktoré sa odohrávali okolo neho a na ktorých sa sám zúčastňoval. Senecovi išlo v tomto spise ale aj v mnohých ďalších) práve o to, aby človeku s neistou, hľadajúcou, no rozorvanou mysľou či dušou poskytol oporu v podobe konkrétnych rád a odporúčaní, ako zvládnuť stav duševného nepokoja – a nazdávam sa, že mnohé z jeho rád by mohli byť užitočné aj pre dnešného čitateľa.
Nesporne zaujímavý bol v tejto súvislosti vývin stoického kozmopolitizmu a pojmu svetoobčianstva v samom centre vtedajšieho sveta, v antickom Ríme. V diele O pokoji mysle nenájdeme veľa zmienok o „cosmopolis“ v stoickom chápaní a Seneca tu ani veľmi neuvažuje o sebe samom ako o svetoobčanovi. Senecov „implicitný“ kozmopolitizmus vystupuje z úzadia do popredia azda najzreteľnejšie v tých pasážach diela, kde sa mení na altruistickú službu druhým, prípadne na priamy dar jednotlivcov niekomu inému, dokonca všetkým ľuďom bez rozdielu, teda tam, kde vystupuje do popredia antropocentrický moment Senecovej filozofie.Sústredenosť na problém človeka a jeho morálky nebola v rozpore s kozmopolitným videním postavenia jednotlivca v geopolitickom spektre. Ako výstižne poznamenal americký filozof Hubert G. Alexander, ide tu o celkom špecifický druh kozmopolitizmu a svetoobčianstva:
„Možno povedať, že Senecov kozmopolitizmus nie je kozmický ani globálny, ale čisto ľudský. Jeho konečný záujem sa týka človeka.“
V Senecovom diele je všadeprítomný človek, nie vesmír. Človek je aj v diele O pokoji mysle prioritný a v tomto zmysle presahuje vesmírny priestor. Pri čítaní tejto knihy si uvedomujeme, aké význačné bolo postavenie etiky, resp. filozofie morálky v systéme stoickej filozofie. Toto postavenie rímsky variant stoicizmu, reprezentovaný v danom prípade Senecom a jeho dielom O pokoji mysle, ešte väčšmi zdôraznil a prehĺbil. Presvedčíme sa, aký dôležitý bol pokus o riešenie viacerých otázok ľudského indivídua, ktoré na rímskeho občana doliehali čoraz nástojčivejšie. Tieto problémy boli výsledkom vznikajúcich disproporcií medzi systémom zaužívaných predstáv o vzťahu indivídua a kolektívu, tradujúcich sa ešte z obdobia mestského štátu a patriarchálnej rodiny na jednej strane a konkrétnou spoločenskou situáciou vyvolávajúcou neistotu v otázkach doteraz takých jasných, a pritom takých dôležitých, dotýkajúcich sa základov pojmov ako človek, právo, dobro, spravodlivosť, cnosť. Dôraz na stále reflektovanie povinností občana k štátu harmonizoval význam indivídua so záujmami vyššieho celku, ľudskej pospolitosti.
Stoická filozofia bola v tomto smere priekopnícka, pretože hľadala harmóniu medzi rešpektovaním zvrchovanosti štátu a zároveň integrity nezávislej osobnosti jednotlivého jeho príslušníka. Ak sa týmito problémami vtedajší filozof vôbec zaoberal, ak na ne reagoval – ako to robil stoicizmus –, nevyhol sa spravidla jednostrannosti: dejiny i seba samého chápal deterministicky a dôsledne fatalisticky, usiloval sa nastoliť stav, v ktorom by realizoval sám seba nie využívaním možností a pôžitkov ani ich odopieraním, ale netúžením po nich, preferovaním svojského druhu asketickej morálky, ktorá by bola vzdialená asketickému trýzneniu pre samoúčelné odopieranie pôžitkov, ale ktorá by zároveň zdôrazňovala rozumnú umiernenosť pri ich prijímaní. Bola to vo viacerých smeroch podobná vízia asketizmu ako jednej z dôležitých alternatív vývinu európskej kultúry a civilizácie, ako ju presadzoval Carl Friedrich von Weizsäcker (1912 – 2007) o mnoho storočí neskôr. Stoici navrhovali realizovať ideál človeka premyslene naprogramovaným postupným zdokonaľovaním seba samého, ktoré by bolo spojené s permanentným sebaskúmaním a vedome akceptovanou sebavýchovou. O podobnom úsilí presviedča aj toto Senecovo dielo.
