Hana Košková, ROZHOVOR S MLČANÍM, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2022
Keď sa človeku zažiada stratiť v obrazoch, ponoriť do myšlienok alebo blúdiť neznámymi svetmi, užitočné je vziať do rúk jednu zo zázračných knižiek básní. Často sa na zázraky prizerám prostredníctvom poézie Hany Koškovej. Alebo iba na obrázky. Alebo sa len tak nadychujem rozmanitých vôní. Pretože taká je poézia tejto nevšednej a, ako sa ukazuje, univerzálnej autorky. Ide totiž o prózu. Niežeby sa Košková z ničoho nič hodila do mútnych vôd a vírov neprebádaného. Naopak. Ako bývalá novinárka má s prozaickými žánrami veľa cenných skúseností. A nielen s vecnými či publicistickými. Jej prozaické/epické zručnosti čitateľský mikrosvet spoznal najmä v autorskej rozprávke, kde sa prejavila ako znalkyňa detskej duše so zmyslom pre skratku, citom pre jazyk a výnimočným talentom zaujať najmenších čitateľov (Repujúci grep, Uľa Fuľa krotí farby, Kde pršia dáždniky), zrelších a vari aj dospelých unikátnymi kolekciami povestí.
V periodickej tlači sa sporadicky zjavila aj poviedka. Zbierka Koškovej poviedok preto nie je prekvapením, skôr prirodzeným vyústením jednej z viacerých foriem autorkiných tvorivých úsilí, zákonite ňou vyvolá záujem, možno zvedavosť. Čitateľovi autorka predkladá dovedna šestnásť textov, epikou síce neveľkých, no ľudskosťou ďaleko i široko presahujúcich rozmery, na ktoré sme zvyknutí v literatúre i bežnom živote. A že v bežnom živote smeruje ľudskosť k zániku, azda netreba osobitne pripomínať… Nechcem však strácať čas a energiu spoločenským kritikárčením,
užitočnejšie je všímať si ľudskosť ako hodnotu, vzácnu vlastnosť, cennú a nezriedka tajnú ingredienciu, bez ktorej by sa aj naše prežívanie stalo len existenciou bielkovín. Košková o ľudskosti hovorí v príbehoch. Pravda, tam, kde ju nachádza, prípadne kde by ju rada videla, osobitne v poviedkach Oleg na grile, Lavičková zoznamka, Kostúr, Vzťah. Mimoriadne pôsobivo ju nachádza v baladickej poviedke Voľná ako vták.
V iných ju autorka zhľadúva, pátra po nej a snaží sa nájsť aspoň nepatrnú stopu. Napríklad Timotejova návšteva, Neznámy muž s rybou. Akoby v inej tónine je naladená titulná poviedka, v ktorej sa tristná minulosť jedného domu a jeho pôvodných majiteľov stanú spúšťačom vážneho protagonistkinho psychického ochorenia. Všednosť života s jeho každodennými starosťami je prirodzeným koloritom Koškovej poviedok. Lenže akoby jej to bolo pri málo. Ako bývalá skúsená reportérka ustavične hľadá a nachádza výnimočnosti aj vo všednosti, pričom veľmi dobre vie, že aj tragédie bývajú našou súčasťou rovnako ako okamihy šťastia. No nemusí ísť ani o jedno, ani o druhé. Niekedy postačí mimovoľná zloba, ktorá sa s človekom ťahá dlhé roky a pramení azda v jeho vlastnom nešťastí a nenaplnených snoch. Tak akosi, ako to autorka naznačila v poviedke Spolucestujúca. Mimochodom, ide o svieži a nie celkom lineárny príbeh, aký sa kedysi od poviedky vyžadoval, presnejšie, vyžadovala ho pomerne suchopárne prezentovaná literárna veda so sklonom škatuľkovať všetko, čo bolo v moci človeka, ba aj to, v čoho moci sa zavše nedobrovoľne ocital človek sám.
Záver poviedky pripomína sen. Prebudenie zo sna, aby sme boli konkrétnejší. Spolucestujúca bola, a zrazu nie je. Aj sama rozprávačka sa vznesie v ústrety neznámemu časopriestoru. Ostáva len vrecúško cukríkov. O každom príbehu ľudí v Koškovej knižke by sme mohli napísať samostatnú úvahu. Autorka túto možnosť sama ponúka. A niekde dokonca aj príležitosť či možnosť v zamyslení nad osudmi postáv trochu zapliesť, rozpliesť alebo len akosi preinačiť pointu.
Lebo tie živé a plastické ľudské figúrky, zdá sa, vystupujú z iných Koškovej svetov, z jej básní. Hovoria, akoby maľovali obrazy, vykladali sny alebo veštili budúcnosť. Potom zasa skĺznu do reality a rozlietanú dušu čitateľa až nepríjemne uzemnia. Nepríjemne tu treba rozumieť uzdravujúco. Nie všetky terapie bývajú príjemné, skôr opak býva pravdou, a to autorka – mimochodom, aj so skúsenosťou z pôvodného povolania zdravotnej sestry – vie veľmi dobre. Nezriedka je nepríjemnosť v priamej úmere s účinnosťou. Možno – ale to je už len špekulácia – práve preto obrazy ľudského trápenia či rovno utrpenia vyzerajú v Koškovej poviedkach tak autenticky a plasticky. Ako naše vlastné.
Rovnako ako v poézii, v detskej literatúre i vecných žánroch aj v krátkych prózach je Hana Košková presvedčivá. Pôvodná v téme i príbehu, pravdivá v jazyku, keď expresivitu, farebnosť, obraznosť, vzletnosť a ľubozvuk v poézii a textoch pre najmenších nahrádza rýdzosťou, jednoduchosťou, pokojnou, azda až uhladenou rozprávačskou rovinou/hladinou/vrstvou. Výsadu vybočenia majú len postavy. Inak je text možno až striedmy. O umelecky pôsobivý výtvarný sprievod Koškovej poviedok sa postaral renomovaný Martin Kellenberger. Vďaka obom za ich majstrovstvo. Čitatelia dostávajú do rúk hodnotu i tovar v utešenom zväzočku. Oplatí sa čítať. Oplatí sa aj vrátiť k prečítanému.
Peter Mišák
***
Hanu Koškovú, ktorá v minulom roku oslávila významné životné jubileum, milovníci literatúry poznajú najmä ako poetku a autorku kníh pre deti. Tentoraz sa však uchádza o priazeň dospelých čitateľov zbierkou krátkych poviedok Rozhovor s mlčaním. Útlu knižku so striedmymi ilustráciami Martina Kellenbergera možno prečítať rýchlo, no jej obsah z hlavy tak skoro nevyšumí.
Dej poviedok autorka situovala do rozličných prostredí. Je to napríklad nemocničné prostredie, ktoré dôverne pozná: je absolventkou Strednej zdravotníckej školy v Lučenci a istý čas pracovala ako zdravotná sestra. V knižke sa však okrem iného nachádza aj príbeh bezdomovkyne žijúcej na neobvyklom mieste: na cintoríne. Celkovo to nie je ľahké čítanie, a nielen preto, že v niekoľkých poviedkach rezonuje smutný stav slovenského zdravotníctva. Mnohí literárni hrdinovia (vlastne častejšie hrdinky) tu pykajú za svoje neveľmi šťastné životné rozhodnutia. Ich trestom je často samota. Zažíva ju napríklad hochštapler Timotej, ktorý sa bezcieľne a nezodpovedne potĺka životom a okrem veľkých rečí nemá nič (Timotejova návšteva), alebo hlavná hrdinka poviedky Medzi dvomi bratmi, platonicky zamilovaná do svetáka Sláva, ktorý sa s ňou zahráva, a odmietajúca úprimnú lásku jeho brata Mira, ku ktorému cíti len kamarátstvo. Sama na staré kolená ostáva slávna operná speváčka Šarlota. Ako vraví:
„Nikdy som sa nevydala. Najprv kariéra, a neskôr už nebol čas“ (Lavičková zoznamka). Heňa z poviedky Mamuška a mama je nešťastná a izolovaná od sveta aj vinou svojej povýšeneckej a necitlivej matke – bohatej podnikateľke. A podobných postáv osamelých v dave je v knižke Rozhovor s mlčaním ešte veľa. Partnerské vzťahy tu autorka väčšinou vykresľuje ako problematické, zamilovanosť ani dlhodobý vzťah neprinášajú šťastie. Napriek tomu však Jana z poviedky Lavičková zoznamka o svojom synovi Alexovi hovorí: „Bol živým argumentom obhajoby rodiny.“ Ľudská spolupatričnosť a empatia v poviedkach nechýbajú, no sú dávkované ako liek – po kvapkách. Hana Košková v svojej knižke nastoľuje aj otázky osobnej zodpovednosti jednotlivca za vlastný osud i za osudy iných. Pre hlavné hrdinky príbehov z nemocničného prostredia (zdravotné sestry) je samozrejmý zodpovedný prístup k povinnostiam i k pacientom a napríklad v poviedke Cukrík debatík sa vyskytuje i protiklad – lajdácka kolegyňa. Sestrička Jana z poviedky Neznámy muž s rybou zase trpí výčitkami svedomia, že málo urobila pre neznámeho chorého muža a nezabránila dramatickému zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Hlavnú hrdinku poviedky Červený kabriolet mátajú spomienky na tragickú dopravnú nehodu, po ktorej neposkytla prvú pomoc svojmu kamarátovi šoférovi, pretože bola v šoku.
Názov knižky Rozhovor s mlčaním je príznačný: mnohé problémy v medziľudských vzťahoch tu spôsobuje absentujúca komunikácia či nechuť pozorne načúvať blízkym a blížnym. Zaujímavé odtiene komunikácie možno sledovať v záverečnej poviedke Vzťah o zvláštnom vzťahu staršieho lekárnika a mladej laborantky Ireny, o ktorej sa napríklad dočítame: „Zapne rádio, postaví vodu na plyn, a keď nehovorí, akoby hovorila celý čas mlčaním.“ Hoci je mlčanie často na škodu, niekedy je veľavravnejšie ako záplava slov.
Najnovšia knižka Hany Koškovej predovšetkým znepokojuje, zneisťuje, predostiera otázky. A práve v tom je jej najväčšia hodnota a význam.
Ružena Šípová
