(95. výročie narodenia a 10. úmrtia)
Mária Rapošová pre SP 3-4/2023
V roku 2022 uplynulo desať rokov od úmrtia a v roku 2023 si pripomenieme deväťdesiatpäť rokov od narodenia významnej americkej slovakistky Normy Leigh Rudinskej. Zapísala sa do dejín najmä ako záchrankyňa medzinárodnej sochy Martina Kukučína od svetoznámeho sochára Ivana Meštrovića, ale aj ako plodná prekladateľka slovenskej literatúry, literárna vedkyňa, účastníčka i organizátorka slovakistických konferencií či seminárov v USA a takisto podporovateľka rozličných slovakistických podujatí v Amerike.
Detstvo a mladosť
Narodila sa 23. októbra 1928 v meste Cedar City v severoamerickom štáte Utah, jej rodičmi boli Ann Mae Langford Leigh a Wilford Webster Leigh. Otec pracoval v poľnohospodárstve, manželka mu pomáhala a starala sa o domácnosť. Norma prišla na svet ako ich druhé dieťa. Prvou bola sestra Billie, ktorá sa stala zdravotnou sestrou. Po Norme nasledovala Colleen, ktorá sa po škole zamestnala ako administratívna pracovníčka, a napokon nasledoval najmladší brat Allen Wilford, ktorý sa vyučil za elektrotechnika.
Norma absolvovala základnú aj strednú školu v rodnom meste (strednú v rokoch 1943 – 1946). V jednej prestížnej stredoškolskej súťaži vyhrala vysokoškolské štipendium, ktoré jej umožnilo študovať na Stanfordovej univerzite v Kalifornii (1946 – 1950) anglický jazyk a literatúru. Ukončila tam bakalárske aj magisterské štúdium a v rokoch 1950 – 1952 absolvovala na tej istej univerzite aj postgraduálne štúdium.
Zamestnala sa v komunitnej škole Centralia Junior College v štáte Washington. Tam spoznala amerického vedca Júliusa Alexandra Rudinského (1917 – 1980), ktorý pochádzal zo Slovenska a po skončení Ohijskej štátnej univerzity (l949 – 1953) pracoval ako lesný entomológ vo výskumnom centre Weyerhouse Centralia v štáte Washington (1953 – 1955). V júni 1954 sa zaňho Norma vydala a roku 1955 sa s ním presťahovala do mesta Corvallis v štáte Oregon na západe Spojených štátov amerických. Manžel si tam totiž našiel zamestnanie na Oregonskej štátnej univerzite ako profesor lesnej entomológie. Po skončení materských dovoleniek nastúpila do práce na tej istej univerzite. Od roku 1964 vyučovala na katedre anglistiky až po odchod do dôchodku roku 1996. Z lásky k manželovi sa učila po slovensky a venovala sa štúdiu slovenskej literatúry, histórie aj kultúry, prekladaniu, publikovaniu a šíreniu slovenskej literatúry v Amerike i v Európe.
Po celý život podporovala manžela v každej oblasti aj v odbornej práci. Ako významný medzinárodný vedec v oblasti entomológie veľa publikoval v zahraničnej tlači články a štúdie o ochrane lesov pred rýchlo sa premnožujúcim stromovým hmyzom. Manželka Norma mu pomáhala prepisovať jeho anglické štúdie a články, ktorých sa časom nazbieralo vyše stovky.
Deti
Napriek tomu, že mladé rodiny už prejavovali trend mať málo detí, Norma Leigh Rudinská darovala manželovi a svetu šesť potomkov. Prvé dieťa dostalo meno Helena podľa starej mamy zo Slovenska a súčasne podľa prvej dcéry starej mamy, teda po najstaršej Júliusovej sestre. V USA ju volali Helen. Na svet prišla v novom bydlisku rodičov v Corvallise ako darček pod stromček – presne na Štedrý deň 24. decembra 1955. Ako dospievajúca prežila Helenka s rodičmi aj so súrodencami poldruha roka na Slovensku (od augusta 1968 do januára 1970). Chodila do školy vo Zvolene a učila sa po slovensky. Už ako štrnásťročná preložila s písomným súhlasom spisovateľky Márie Ďuríčkovej do angličtiny knižku Danka a Janka. V USA vyštudovala ruštinu a stala sa turistickou sprievodkyňou. Podľa vzoru svojej mamy Normy, ktorá sa viac ráz zúčastnila na letnej škole slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, sa aj najstaršia dcéra prihlásila do Bratislavy na SAS, ktorý absolvovala v lete 1985.
Dňa 4. februára 1957 sa manželom Rudinským narodil syn Alexander, ktorý dostal meno podľa druhého krstného mena svojho otca. Doma ho volali skrátene Alex alebo Šanko. Študoval výtvarné umenie na viacerých amerických univerzitách v Oregone, v Massachusetts, v Kalifornii, na univerzite v Syrakúzach. Veľmi túžil študovať aj u slovenského maliara Albína Brunovského, ale na štúdiá sa do komunistického Slovenska pre politické zábrany a podozrievavý postoj našich štátnych orgánov k jeho rodičom nedostal. No predsa sa stal umelcom-maliarom a určitý čas aj výtvarným pedagógom. Umelecké zamestnanie si v svojom odbore v USA hľadal ťažko, prechodne pracoval ako pedagóg na viacerých školách a začas bol zamestnaný aj v múzeu, kde mohol svoje výtvarné vzdelanie využívať aspoň čiastočne. Matkinou zásluhou ilustroval anglické preklady slovenských poviedok Martina Kukučína Seven Slovak Stories (vydané 1980 v Ríme) a knihu Jozef Mak by Jozef Cíger Hronský (vydanú r. 1985 v meste Columbus). Veľké originály niektorých jeho ilustrácií poslala Norma Rudinská 15. októbra 2001 s darovacou zmluvou Slovenskému národnému literárnemu múzeu Matice slovenskej do Martina. Podarilo sa ich využiť už na viacerých literárnomúzejných výstavách. Žiaľ, Alexander umrel predčasne pri autohavárii 21. apríla 2011. Svoju matku predišiel do večnosti o jeden rok.
Tretie dieťa privítali Rudinskí v Corvallise 28. novembra 1958. Zapísali mu meno Michael, ale volali ho aj po slovensky Miško. Študoval technickú ekonómiu a stal sa inžinierom. Pracoval v oblasti námorníctva. Štvrté dieťa Stephen (oslovovaný aj Števko) sa narodil 6. júna 1960. Študoval na obchodnej akadémii a zamestnal sa v elektrotechnickom oddelení veľkého obchodného domu. Piate dieťa Paul (Paľko) prišlo na svet o rok neskôr 2. mája 1961. Študoval právo. Poslednú Mary Louise volali aj po slovensky Marka. Narodila sa 1. júla 1962 v Corvallise a študovala žurnalistiku. Mala ambície stať sa spisovateľkou, ale už počas štúdia na Coloradskej štátnej univerzite sa jej špecializácia uberala cestou technických prekladov a napokon pracovala pre špičkové technologické firmy Sun Microsystems a Oracle. Viac rokov mala vlastnú poradenskú firmu.
Otcovský jazyk
Keďže v Corvallise nemali ani deti, ani ich matka Norma možnosť učiť sa po slovensky, roku 1968 ich otec Július vzal na Slovensko, kam ho pozvalo Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva ČSSR na dvojročnú vedeckú stáž. Od júla 1968 do 30. januára 1970 žila rodina vo Zvolene a deti prechodne aj u strýka Ladislava Rudinského v Banskej Štiavnici. Zo Zvolena prešla rodina na pozvanie Výskumného ústavu lesného hospodárstva a poľovníctva na pol roka do dnešnej časti Strnady na juhu Prahy.
Vo Zvolene pracoval otec vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva. Matka vyučovala angličtinu na vysokej škole lesníckej a sama sa pritom učila slovenský jazyk. Deti navštevovali slovenskú základnú školu vo Zvolene. Po návrate do USA ostal otcov jazyk najmä v Alexandrovom a Helenkinom vedomí. Alexander ovládal slovenčinu natoľko, že v čase hektického riešenia prevozu medzinárodnej sochy spisovateľa Martina Kukučína z Južnej Ameriky cez New York na Slovensko pomáhal robiť v USA „spojku“ medzi po anglicky a po slovensky hovoriacimi organizátormi prepravy.
Silná inšpirácia krátkym článkom
Tesne pred Vianocami 1969 sa manželia Rudinskí vo Zvolene dozvedeli z novín Matičné čítanie (z článku Jána Horáčka), že v Južnej Amerike existuje odliatok sochy slovenského spisovateľa Martina Kukučína od svetoznámeho sochára Ivana Meštrovića, ktorý je však iba zo sadry. Celé roky sa totiž nenašiel nikto, kto by odlievanie sochy do bronzu zaplatil ani kto by vybavil povolenie inštalovať pomník na verejnom mieste. Tento stav trval niekoľko rokov a svetovému sochárskemu dielu v sadrovom provizóriu už hrozilo rozpadnutie. Správa vzrušila Slovensko i Rudinských. Pani Norma manželovi navrhla, keď to inak nejde, dať sochu odliať za vlastné peniaze, ktoré šetrili na štúdiá pre deti. Július Rudinský neskôr často zdôrazňoval, že to bol manželkin nápad, no hlavnú záťaž pri vybavovaní medzinárodných ťažkostí zobral na svoje plecia. Časť ich spoločného zápasu trval niekoľko rokov, až do Júliusovej predčasnej záhadnej smrti. A zápas o sochu bol v očiach iných už beznádejný. Dokumentárne je zachytený v knihe Dráma medzinárodnej sochy Martina Kukučína (vydala Slovenská národná knižnica v Martine, 2022).
Intenzívna slovakistická práca
Pri zachraňovaní medzinárodnej sochy stíhala horlivá slovakistická bádateľka popri vlastnom zamestnaní angličtinárky a popri starostlivosti o početnú rodinu študovať aj život a dielo slovenského prozaika M. Kukučína, ale aj chorvátskeho sochára I. Meštrovića a slovensko-argentínskeho literárneho vedca S. Mečiara. Nadviazala kontakty s vdovou po iniciátorovi postavenia sochy Annou Mečiarovou v Južnej Amerike, so slovenským filozofom a členom komisie na postavenie sochy M. Kukučína profesorom Štefanom Polakovičom (takisto v Južnej Amerike) aj so Slovenským kultúrnym spolkom v Buenos Aires, ktorý opatroval sadrový odliatok. Komunikovala i s vdovou po sochárovi Ivanovi Meštrovićovi v USA, zhromažďovala informácie a dokumentačný materiál, študovala Meštrovićove memoáre, jeho korešpondenciu, ale aj knihy a korešpondenciu Stanislava Mečiara (Kukučín živý I a II). Prekladala Kukučínove poviedky, propagovala Kukučínovo dielo v Amerike i vo svete. O Kukučínovi napísala niekoľko štúdií, ktoré publikovala v Amerike i v Európe. Ba možno určitou jej zásluhou vyšiel M. Kukučín po jej smrti aj v Afrike v starobylej amharčine.
Norma Leigh Rudinská sa stala členkou predsedníctva organizácie Slovak Studies Association, ktorá vydávala v Taliansku po anglicky tlačené periodikum Slovak Studies. Navrhla, aby celé osemnáste číslo tejto ročenky bolo venované päťdesiatemu výročiu úmrtia Martina Kukučína. Vyšlo roku 1978 vo vydavateľstve Slovenského ústavu Cleveland – Rím. Zaplnila ho z väčšej časti vlastnými štúdiami. V USA pripravovala spomenutý ročník do tlače za podpory redaktora profesora Michala Lacka pôsobiaceho v Ríme. Len niekoľko ďalších príspevkov doplnili iní bádatelia. Odborníci vysoko ocenili Rudinskej prácu i celé vydanie tohto ročníka Slovak Studies, ktoré sa vo svete rýchlo rozpredalo.
Medzitým Norma Leigh Rudinská pripravovala do tlače anglické preklady niekoľkých Kukučínových próz. Roku 1980 ich vydala v Ríme knižne pod názvom Seven Slovak Stories. Kniha obsahovala preklady poviedok Obecné trampoty, Dedinský jarmok, Z teplého hniezda, Rysavá jalovica, Neprebudený, Na obecnom salaši a Dies irae. Všetky ilustroval Rudinskej syn Alexander.
Záujem amerického umenovedca Marka Rittera Sponenburgha
Keď sa manželom Rudinským nedarilo dostať Kukučínovu sochu na Slovensko, ale zaplatiť a prevziať ju z Južnej Ameriky bolo treba po odliatí čím prv, zaslúžili sa Rudinskí o medzinárodne zvláštnu vec – o exponovanie sochy Martina Kukučína v USA. Dosiahli, aby druhý odliatok slovenského spisovateľa prijala Oregonská štátna univerzita. Pri slávnostnom odhaľovaní v parku pred univerzitnou knižnicou pripravila Norma Rudinská s univerzitným divadelným krúžkom program vyplnený jej anglickými prekladmi Kukučínových próz. Norma Leigh Rudinská sa podieľala aj na propagovaní sochy v oregonskej tlači a na organizovaní neskorších literárnych podujatí pri soche.
Norma Leigh Rudinská s manželom majú zásluhu aj na prebudení záujmu profesora histórie a umenia Oregonskej štátnej univerzity Marka Rittera Sponenburgha (1916 – 2012) vystaviť sochu v Corvallise, podporiť a odborne zhodnotiť a spropagovať vzácne sochárske dielo. Sám bol sochár, umenovedec a veľký znalec diel sochára Ivana Meštrovića. Zároveň bol člen mnohých medzinárodných umeleckých spoločností v Európe aj v Amerike, takže jeho slovo zavážilo aj v Oregone. Najprv prijali sochu do mesta Corvallis iba na prechodné vystavenie, predpokladajúc, že socha u nich vyčká na úradné požiadanie sľubované zo Slovenska. Ale to sa nestalo Napokon univerzita poprosila Rudinských o odkúpenie sochy a trvalé exponovanie. Podarilo sa jej to, pretože Slovensko o vzácne dielo za celé roky neprejavilo záujem. Tak náš Kukučín v bronze našiel azyl v americkom Oregone, kam živý nikdy nezavítal ani kde nikoho okrem Rudinských nemal, iba ak zopár slovenských emigrantov, zamestnaných na tamojších farmách.
Americký umenovedec Mark Ritter Sponenburgh bol možnosťou získať sochárske dielo od svetoznámeho sochára nadšený. Vyjadril sa, že sochu považuje za jedno z väčších diel Ivana Meštrovića, ktorý bol vtedy v USA veľmi populárny. Univerzita potom na pamätnej tabuli pri soche vyzdvihla Kukučína ako významného medzinárodného humanistu, ktorý svojím umením premostil vzdialenosti medzi svojou starou vlasťou a Amerikou. To isté platilo o chorvátskom sochárovi I. Meštrovićovi, ktorý bol v Amerike rovnako exulantom. A napokon sa to vzťahovalo aj na vedca Júliusa Alexandra Rudinského, ktorý pomohol soche a Kukučínovým aj Meštrovićovým humanistickým myšlienkam dostať sa do povedomia Američanov.
Ďalšie objavovanie slovenskej literatúry
Po Kukučínovi priťahovali pozornosť Normy Leigh Rudinskej ďalší slovenskí literárni tvorcovia. Počas viacerých rokov organizovala malé semináre o slovenskej literatúre na kongresoch amerických slavistov. Pripravila prednášky o M. Kukučínovi, H. Gavlovičovi, V. Šikulovi, o experimentálnej próze rokov 1960 – 1970, o slovenskom folklóre. Zaoberala sa komparatistikou – porovnávala Kukučínovo dielo napríklad s dielom anglického spisovateľa Tolkiena, Vajanského prózy s Turgenevovými… Zorganizovala i premietanie slovenského filmu Krutá ľúbosť v Kalifornii…
Keď sa jej s manželom nepodarilo dostať druhý odliatok Kukučínovej sochy na Slovensko, ale ho umiestnili v Oregone, požičali si Rudinskí z banky veľa peňazí a objednali aj zaplatili v Južnej Amerike tretí odliatok s cieľom dostať ho na Slovensko. (Prvý bronzový odliatok sochy poslal Slovenský kultúrny spolok z Argentíny slovenským jezuitom do Kanady napriek tomu, že sa oň ako prví usilovali manželia Rudinskí.)
A s tretím odliatkom ich postihli ešte horšie komplikácie. Profesor Július A. Rudinský náhle záhadne ochorel na neznámu infekciu, ktorá mala rapídne rýchly priebeh a skončila sa katastrofálne. Keď profesor Rudinský paralyzovaný bez pohybu ležal v portlandskej nemocnici, tušiac už blízku smrť, prosil milovanú ženu, aby dosiahla umiestnenie sochy na Slovensko alebo aspoň do Európy – do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Norma Leigh Rudinská bola ušľachtilá žena. Nikto ju nevyškolil v diplomatických ani bojovníckych ťahoch. Pracovala vždy veľmi čestne, vyhýbala sa riešeniu situácií impulzívne či dokonca súdnou cestou. V komunikácii bola rozumná, trpezlivá a vytrvalá. S pomocou niektorých osobností slovenského exilu v Severnej Amerike (najmä zo Svetového kongresu Slovákov) prekonala komplikovanú situáciu so Slovenským kultúrnym spolkom v Argentíne, ktorý sochu zaplatenú Rudinskými roky zadržiaval, odmietal ju vydať a využíval ju na súkromnom teritóriu spolku na vlastnú propagáciu.
Norma Leigh Rudinská zdolala aj politikmi a ideológmi blokovanú situáciu, spôsobujúcu neprijatie „emigrantskej“ sochy na Slovensko. Vďaka manželovej slovenskej rodine objednali šikovných právnikov, ktorí v právnických zákrutách našli priechodné cesty na získanie sochy. S pomocou vedeckej pracovníčky Slovenskej akadémie vied Marianny Prídavkovej-Minárikovej i predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča obnovila vdova Norma kontakty s predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky Petrom Colotkom, ktorý pochádzal z „Kukučínovej“ Oravy a záležalo mu na získaní sochy. No ani predseda slovenskej vlády nebol v našej vtedajšej dvojrepublike všemocný. Až dva roky po smrti Júliusa Alexandra Rudinského sa podarilo dosiahnuť, že o tretí odliatok sochy náš štát predsa len požiadal a zahraničné dielo sme si predsa len mohli priviezť. Bolo to roku 1982. Potom trvalo ešte ďalšie dva roky, kým slovenská vláda sochu slávnostne odhalila v Medickej záhrade nášho hlavného mesta.
Vedecká spolupráca
V Amerike sa Norma Leigh Rudinská nemohla spoľahnúť na slovenské exilové organizácie, ktoré boli neraz politicky rozhádané. Opierala sa však o pomoc profesora Michala Lacka žijúceho v Ríme, ktorý pôsobil na dvoch talianskych univerzitách a často prednášal aj inde vo svete, najmä v Amerike. Čoskoro začala vedecky spolupracovať aj s veľmi aktívnym americkým slovakistom profesorom Geraldom Jamesom Sabom, ktorý vyučoval slovanské jazyky a literatúru na Univerzite Johna Carrolla v štáte Ohio. Najviac sa venoval slovenskej a ruskej literatúre, viedol literárne a prekladateľské kurzy a staral sa o publikovanie slovenskej literatúry. Bol predsedom organizácie Slovak Studies Association – pobočky American Association for the Advancement of Slavic Studies. Norma Leigh Rudinská v rámci činnosti spolku Slovak Studies Association pripravila v roku 1980 sekciu prednášok o slovenskej literatúre na konferencii slavistov vo Filadelfii. Pomáhala profesorovi G. J. Sabovi aj pri zostavovaní dvoch zväzkov dejín slovenskej literatúry v anglickom jazyku. Vytvorila viacero hesiel o slovenských spisovateľkách do publikácie An Encyklopedia of Continental Women Writers (Garland Publishing, New York and London, 1991). S profesorom G. J. Sabom spolupracovala na príprave anglického vydania rozsiahlej knihy veršov Hugolína Gavloviča Valaská škola, ktoré vyšlo roku 1985 v Columbuse. Norma Leigh Rudinská sa zaoberala aj tvorbou J. Cígera Hronského. Napísala o ňom niekoľko štúdií a čiastkovú bibliografiu jeho diela. Spolupracovala s Andrejom Cincurom na preklade Hronského románu Jozef Mak. Kniha vyšla v Columbuse roku 1985 ilustrovaná Rudinskej synom Alexandrom. Napísala aj štúdiu o Matici slovenskej a jej vplyve na vývin slovenskej literatúry.
Samostatné knižné vydania
Okrem množstva štúdií, článkov a prednášok o slovenskej literatúre pripravila N. Leigh Rudinská tri samostatné knižné slovacikálne publikácie. Roku 1980 vyšla v Ríme už spomínaná kniha prekladov Seven Slovak Stories by Martin Kukučín. Na prebal knihy dala autorka umiestniť celostranovú farebnú fotografiu sochy M. Kukučína v univerzitnom parku Oregonskej štátnej univerzity v Corvallise. Tá istá fotografia sa dostala o tridsaťosem rokov (2018) na obálku afrického vydania Kukučínových prekladov. Africká kniha obsahuje tie isté poviedky, ktoré preložila N. Leigh Rudinská v Amerike. V Etiópii ich do amharčiny prekladal Heilemelekot Tekesteberhan. Možno sa domnievať, že H. Tekesteberhan pracoval na základe Rudinskej anglického prekladu. A takisto je možné, že určité zásluhy na etiópskom vydaní mal aj profesor slavistiky William Edward Harkins (1921 – 2014) z Kolumbijskej univerzity v New Yorku, pretože on napísal úvod aj do amerického vydania Rudinskej prekladov roku 1980, aj do etiópskeho vydania, ktoré vyšlo roku 2018 v Addis Abebe.
Jedenásť rokov po americko-talianskom vydaní Kukučínových poviedok v preklade Normy Leigh Rudinskej (1991) vyšla v Columbuse Rudinskej kniha o vzťahu slovenských ženských spisovateliek k slovenskému národnému hnutiu v 18. a 19. storočí pod názvom Incipient Feminists: Slovak Women Writers of the National Revival. Autorka v nej zachytila túžbu slovenských žien po vzdelaní a po zapojení do národného hnutia. Spomenula určitú podporu ženských autoriek mužmi, ale i nepriaznivé postoje, pretože konzervatívni Slováci, a to aj poprední intelektuáli, často kritizovali literárne úsilia žien. Pridala aj informácie o dobových slovenských časopisoch pre ženy. Do publikácie vložila i malú antológiu básní slovenských autoriek z rokov 1798 – 1875 v origináli, teda v bibličtine, češtine i slovenčine. Antológiu zostavila spolu s pracovníčkou Slovenskej akadémie vied v Bratislave Mariannou Prídavkovou-Minárikovou, ktorá pomáhala americkej slovakistke nielen v oblasti literárnohistorických výskumov, ale aj pri vybavovaní prijatia sochy M. Kukučína na Slovensko.
Normu Leigh Rudinskú už predtým (hneď po Kukučínovi) čitateľsky aj literárnovedne upútala ďalšia silná osobnosť slovenskej literatúry – Božena Slančíková Timrava. Výsledkom bolo, že roku 1992 vydala americká slovakistka v Pittsburghu knižku That Alluring Land: Slovak Stories by Timrava 1896 – 1918. Obsahovala Rudinskej preklady Timraviných próz Pomocník (The Assistant Teacher), Boj (Battle), Tá zem vábna (That Alluring Land), Žiadna radosť (No Joy at All), Ťapákovci (The Ťapak Clan) a Hrdinovia (Great War Heroes). Kým si N. Leigh Rudinská pripravovala do knihy úvodnú štúdiu, v ktorej chcela predstaviť americkým čitateľom Timravu a spoločensko-kultúrny kontext jej tvorby, zaujalo ju hľadanie a skúmanie materiálu o ešte starších slovenských autorkách. Upútali ju natoľko, že sa nadlhšie ponorila aj do tejto témy, a prv než by publikovala Timravine poviedky, vypracovala monografiu o dávnejších slovenských autorkách Incipient Feminists: Slovak Women Writers of the National Revival. Knižku venovanú Timrave vydala až v nasledujúcom roku.
V manželovej vlasti
Norma Leigh Rudinská prišla na Slovensko veľa ráz. Prvý raz to bolo v rokoch 1968 – 1970, keď žila s mužom a deťmi vo Zvolene. Potom v rokoch 1976 – 1977, keď manžel pracoval vo výskumnom ústave entomológie v Ivanke pri Dunaji a spolu bývali v Bratislave. Po manželovej smrti (1980) prichádzala do nášho hlavného mesta opakovane na letnú školu slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca. V rokoch 1981, 1982, 1990 získala na letnom kurze SAS certifikáty Slovak language proficiency. Pobyty využívala aj na intenzívne vybavovanie prijatia sochy M. Kukučína do našej republiky. Ani netušíme, koľko ráz sem musela preto pricestovať. Bolo to také náročné, že v korešpondencii sa priznala, že pre dlhoročné ťažkosti a psychické vypätie takmer ochorela na žalúdočné vredy. Až roku 1984 mohla konečne prísť na slávnostné odhalenie tohto vzácneho umeleckého diela svetového autora. Máloktorý Slovák vie, že išlo o prvú sochu od I. Meštrovića na našom území a prvú veľkú plastiku zakladateľa slovenskej novodobej prózy Martina Kukučína na svete, ktorou si slovenského klasika v zahraničí uctili skôr než na Slovensku.
Roku 1987 strávila N. Leigh Rudinská na Slovensku osem mesiacov v rámci výmenného pobytu IREX. Chodievala aj do Martina hľadať študijný materiál do matičného archívu. Prichádzala k nám iste častejšie, než sme spomenuli. Napríklad po vydaní publikácie Incipient Feminists a knihy prekladov Timraviných próz ju roku 1992 pozvali slovenskí literárni odborníci na besedu na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Aj slovenskí novinári ju často prosili o interview. Napriek tomu ostávala skromná a nikdy im neprezradila všetko o svojej bohatej činnosti ani o záchrane sochy I. Meštrovića.
□
V septembri 1980 pricestovala na Slovensko spolu so všetkými deťmi. Priniesli urnu s popolom manžela a otca, aby ju uložili do hrobu jeho rodičov v Banskej Štiavnici. Pohreb bol dôstojný, prišla naň nielen rodina, ale aj veľa známych a odborníkov na entomológiu zo Zvolena i z Bratislavy, hoci niektorí sa z politických a kariérnych dôvodov neukázali.
N. Leigh Rudinská pravdepodobne už vtedy prosila deti, aby po jej smrti preniesli na cintorín do hrobu k Júliusovi aj jej urnu. Stalo sa tak až o 32 rokov. Uskutočnilo sa to po amerických rozlúčkových obradoch, ktoré sa konali 18. júna 2012 v katolíckom Kostole Panny Márie v Corvallise.
Odvtedy už Norma Leigh Rudinská odpočíva vedľa manžela v slovenskej zemi. Urobila pre Slovákov, slovenskú literatúru, históriu a kultúru, ba skryto aj pre kultúrnejšiu slovenskú politiku tak veľa, že by si zaslúžila aj s manželom od Slovákov pomník.
Výber z literatúry
BLAHA, Anton. Modlitba za Martina Kukučína. In Literárny (dvoj)týždenník, 23. roč., č. 21 – 22 (2. 6. 2010)
BLAHA, Anton. Rád vám protirečím. Bratislava : Spolok slovenských spisovateľov, 2012
HORÁČEK, Ján. Článok bez názvu, začína sa slovami: Len pred niekoľkými rokmi oslávili sme storočnicu Martina Kukučína… In Matičné čítanie, 2. roč., č. 26 (22. 12. 1969)
KRUŽLIAK, Imrich. Meštrovićov Kukučín na Slovensku. In Horizont, Mníchov, 11. roč., č. 11, 12, s. 4 (november – december 1982)
-ik- (KRUŽLIAK, Imrich). Martin Kukučín konečne doma. In Horizont, Mníchov, 13. roč., dvojčíslo 5, s. 5 (september – október 1984)
Kukučínova socha konečne umiestnená v Bratislave. Článok bez autora. In Slovenské hlasy z Ríma, 1984, 33. roč., dvojčíslo 8 – 9, s. 23
Päťdesiat rokov Slovenského kultúrneho spolku v Argentíne. In Kalendár Slovenského kultúrneho spolku v Argentíne na rok 1977. Vydaný pri príležitosti 50. výročia Slovenského kultúrneho spolku. Ed. Ladislav Jankovič
RAPOŠOVÁ, Mária. Dráma medzinárodnej sochy Martina Kukučína. Martin : Slovenská národná knižnica, 2022
Slovak Studies XVIII. Cleveland – Rome : Slovak Institute, 1978
Storočnica Martina Kukučina. In Letopis na sté výročie Matice slovenskej. Zostavil Stanislav Mečiar. Buenos Aires : Prípravná správa Zahraničnej Matice slovenskej, 1963, 161 s. Tlačiareň Dorrego, Buenos Aires
Výber z prameňov
Osobné stretnutia a korešpondencia M. Rapošovej s N. Leigh Rudinskou
Dotazník Literárneho archívu Matice slovenskej v Martine z roku 1982
Osobný fond Norma Leigh Rudinská. In Literárny archív Slovenská národná knižnica Martin, prír. č. 3155/1994
Osobný fond Norma Leigh Rudinská. In Literárny archív Slovenská národná knižnica Martin, prír. č. 3538/2004
Spomienky profesora J. Papina 28. 6. 1974 na básnika J. Smreka. Rkp. In Literárny archív SNK, sign. 181 M 25
