BRATISLAVA – 25. júna 2024 si na pôde Inštitútu ASA, v spolupráci s Maticou slovenskou, Spolkom slovenských spisovateľov, Spoločnosťou Ladislava Novomeského, Klubom Nového Slova a SZPB pripomenuli osobnosť slovenskej kultúry a politiky Ladislava Balleka, spisovateľa, diplomata, esejistu, politika, veľvyslanca a publicistu, autora známych sfilmovaných kníh Pomocník a Južná pošta. Kultúrno-odborné a spomienkové podujatie sa uskutočnilo pri príležitosti desiatich rokov od odchodu tejto osobnosti.
„Svet nie je možné zmeniť bez kultúry, bez umenia, bez príbehu. … Bez znalosti kultúry, toho čo urobila filozofia, veda a umenie, sa vladár môže len mýliť. Toto som si uvedomoval aj v politike. Pre mňa je určujúce to, že okrem života a kultúry neuprednostním nič pred ničím. Navyše, kultúra má obrovskú silu. Dokáže aj tú najväčšiu vzdialenosť zmeniť na psychologickú blízkosť… Kultúra by mala usporadúvať tento svet.“
Dr. h. c. Mgr. Ladislav Ballek, prozaik, publicista, esejista, politik, spisovateľ, diplomat
Podujatia sa zúčastnili ex-predseda NRSR Jozef Migaš, politológ, publicista a poradca premiéra SR Eduard Chmelár, literárny kritik a kulturológ profesor Dalimír Hajko, kulturológ profesor Jozef Leikert, producentka a herečka Deana Horváthová-Jakubisková. Podujatie zorganizovali riaditeľ Inštitútu ASA profesor Martin Muránsky a vedecký pracovník Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej a podpredseda Spolku slovenských spisovateľov Lukáš Perný.

Podujatie otvoril predseda Matice slovenskej Marián Gešper, ktorý vo svojom príhovore zdôraznil naliehavú potrebu obnovy kolektívnej historickej pamäte na osobnosti 19. storočia, ale aj osobnosti nedávno pôsobiace v našom kultúrnom, či politickom živote.
Prítomné boli aj ďalšie osobnosti ako ex-podpredseda vlády Jozef Mikloško, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov Jaroslav Rezník st., literárni kritici Ján Bábik, Alexander Halvoník, kunsthistorik Ladislav Skrak a mnohí ďalší. Súčasťou podujatia bolo aj premietnutie raritného záznamu z vystúpenia Ladislava Balleka na podujatí k Vladimírovi Mináčovi. Podujatia sa zúčastnila aj rodina Ladislava Balleka.
O Ladislavovi Ballekovi si môžete prečítať aj na Ladislav Ballek – Matica slovenská
Záznam z podujatia:
Z PRÍHOVOROV
Marián Gešper: Je mi cťou otvoriť ďalšie, ideovo silné podujatie venované Ladislavovi Ballekovi, mimoriadnemu zjavu na poli slovenskej literatúry, ale aj celej rozsiahlej šírke jeho osobnosti, ako politikovi, prozaikovi a publicistovi, činorodej slovenskej osobnosti. Prečo Matica slovenská s takou intenzitou a veľkou energiou – v tejto ťažkej dobe – venuje toľko energie nedávno odídeným spisovateľom a dejateľom? Slovenský národ stál nielen na dejinných križovatkách 19. storočia, ale tieto dejinné križovatky boli aj v 20. storočí. Prekonávali sme rôzne problémy, a preto musíme mať pozitívny príklad našich predchádzajúcich generácií, ktoré nás previedli cez rôzne križovatky v nepokojnej strednej Európe. Nedávne udalosti u našich susedov a východnej Európe ukazujú, ako je potrebné mať vyspelú elitu národa, ktorá sa vie rozhodnúť v správny okamih a vie pomyselné koleso dejín stočiť tam, kde je to v prospech kolektívu a spoločnosti potrebné… Pripomenuli sme si hĺbkovo aj Romana Kaliského, Vladimíra Mináča, Ladislava Mňačka a dnes je to Ladislav Ballek, predstaviteľ generácie, ktorá sa narodila počas Druhej svetovej vojny a vyrastala v povojnovej etape. Do určitej miery ovplyvňovala náš vývoj v oblasti literatúry a politiky, v Ballekovom prípade až do roku 2014. … Tieto osobnosti sú nám vzorom, ale aj ponaučením.

Martin Muránsky: Rád by som Vás privítal v mene Inštitútu ASA. Ja si stále myslím, že pamäť je základ všetkého, čo v živote robíme. Skutočná pamäť má tendenciu nastavovať aj veľké zrkadlo tomu, čím žijeme dnes. Ja sa obávam, že typ ľudí aký bol Ballek výrazne chýbajú v našej spoločnosti. To bol človek, ktorý vedel nadanie a schopnosť pamätať si, schopnosť ju (pamäť) vyjadriť a urobiť z nej aj koncept do budúcnosti… presadiť tak, že sa stal aj verejne vplyvným človekom… Ladislav Ballek bol jeden z najlepších románopiscov Slovenska.
SPOMIENKY NA LADISLAVA BALLEKA
Jozef Migaš: Bol to človek vzdelaný, veľmi myšlienkovo bohatý… jeho filozofické myslenia bolo popretkávaná poetickými vyjadreniami a umelecky širším obsahom bolo pre mňa veľkou inšpiráciou… Je spisovateľ, esejista, autor mnohých noviel a poviedok, kde sa sústredil na svoje prostredie, tam kde žil… tzn. Šahy, Dudince, celý ten juh, v ktorom tiež momentálne žijem… stále cítim, že tým množstvom agátov, ktoré tam obkolesujú moje role alebo dediny, to je nesmierna vec, ktorá musí inšpirovať… Ballek bol nielen spisovateľ, ale aj hodný prívlastku mysliteľ. V roku 2013 napísal svoje pamäti… bolo to jeho posledné dielo… a potom už veci išli dole… a Lacko v 2014, 15. apríla zomrel. Na tom pohrebe som bol a musím povedať, že keď som ho videl, človek, tvár mysliteľská, inteligentná, ale zároveň ubôlená z ťažkej choroby.
Eduard Chmelár: Ja mám na Laca viac osobné spomienky ako literárne. Ja ho stále považuje za najväčšieho slovenského spisovateľa. Čo sa týka kvalita z tej “svätej trojice” Ballek, Jaroš a Šikula… v mojich očiach je Laco stále najväčší spisovateľ. O románe nevedel nikto tak uvažovať. Bol to filozofujúci autor… Bol aj v tom filozofovaní taký “masarykovský”, Masaryka si vážil… on mňa dosť formoval, aj keď ma napomínal… bol to veľmi vážny človek… do svojho slovníka som prebral aj mnohé jeho výrazy… Neviem čo po Ballekovi spozná slovenská literatúra niečo podobné. Za jeho najväčší román považujem Agáty. Agáty sú aj ťažko sfilmovateľné, tá sfilmovaná časť Agáva bola priamo urážka, ale rozhodne si myslím, že to bol spisovateľ európskeho formátu… Zanechal nám veľký odkaz. Kultúra, to nie je len folklór, to nie sú len vyčlenené žánre, umenie, to je spôsob života. To, čo v 90-tych rokoch Ballek predpovedal to sa napĺňa. Spoločnosť trpí tým, že vylúčila z verejného života kultúru. Celá spoločnosť sprimitívnela. Práve preto pre mňa Laco zostáva majákom, jedným z posledných veľkých, kde už ďalej nevidím nič iné… Súčasná slovenská literatúra ma nudí, prepáčte mi, ale nič tam nevidím, čo by stálo za to.
Deana Horváthová-Jakubisková: Mala som možnosť počúvať pána Balleka a môjho muža (Jakubiska). Tam prechádzali medzi nimi dvomi vlnenia vo vnútri myšlienok. Všetko nadväzuje jedno, na druhé… Tak ako on vychádzal z tej prvej polovice 20. storočia (lyrizovaná próza, dadisti), tak mi (Jakubisko) povedal: My sme chceli svet zmeniť, ale nie zbúrať.
Jozef Leikert: Bol naozaj veľmi dobrý spisovateľ, škoda, že nebol prezident… ale ja podčiarknem niekoľkokrát, bol to veľmi dobrý človek.
Jozef Mikloško: Bol to jeden z najdlhšie slúžiaciach veľvyslancov. Na mnohých akciách sme sa stretali a v oboch režimoch bol úspešný. V knihe Luba Juríka je aj rozhovor s Ballekom. Ballek veľmi oceňoval postavenie spisovateľa. … Veľmi spomínal na Budmerice.
Ladislav Skrak: Bol som veľmi mladistvý, keď som nastupoval k Válkovi. Stal som sa tajomníkom slovenskej rady pre umeleckú kritiku, tam bol Šmatlák, Rosenbaum, Mináč, Procházka… a tak pribudli také persony ako Zahradník, Ballek a Halvoník. To bol základ vyššia úroveň kultúrnej politiky a umeleckého a tvorivého Slovenska. Zlatistý Štefánik bol odovzdaný práve Lacovi Ballekovi.
***
Vladimír Mináč: U Balleka sa hovorí o rieke, a to nielen o rieke Ipli, ale aj hĺbavo a neúprosne tečúcej rieke, ktorá sa ponáša na plynúci čas; a hovorí sa tu o čase, a to práve tak o filozofickej kategórii času, ako o konkrétnom čase, odtekajúcom v konkrétnej rieke.
Kristína Krnová: „…zamýšľanie sa nad Ballekovou tvorbou je zamýšľaním sa nad životom, nad jeho zmyslom v súradniciach spoločenského a individuálneho bytia, v kontexte jeho historických individuálne špecifických parametrov.
Spomienka na Ladislava Balleka
Alexander Halvoník
Ladislav Ballek bol mojim predchodcom na literárnom oddelení Ministerstva kultúry SR (neskôr literárno-dramatické oddelenie). Jeho aura sa tu však udržala dlho po jeho odchode v roku 1980. Ministerské úradníčky spomínali, ako si ich málo všímal, pretože v každej situácii si niečo zapisoval na papieriky a rozmýšľal o inom, než bola úradnícka robota. Ministerské úradníčky i ministerskí úradníci si však s obdivom spomínali na jeho charizmatické prejavy, či už oficiálne, pracovné alebo kolegiálne, v ktorých sa vždy zaskvelo niečo originálne a možno až hriešne duchovné. Veď v tom čase už mal za sebou legendárneho Pomocníka a dokončieval Agáty, kde sa určite objavilo i niečo z jeho čudných zápiskov. S Lacom som sa potom stretal služobne, ale už menej po jeho odchode do poslaneckej politiky. Bol vždy decentný, dobre oblečený a pripravený zaujať vecné stanovisko aj k najzložitejším problémom. Nezabudnuteľné však boli pre mňa stretnutia na autorskej súťaži mladých autorov Jašíkove Kysuce v Čadci či Turzovke, čo sa v tých časoch stali nielen liahňou mladých autorov, získavajúcich tu prvé frčky, ale aj akýmisi menévrami odrastených slovenských spisovateľov, ktorí si tu pod velením cnostného baťku Mináča, veľaváženého Ladislava Balleka a ministra Ivana Hudeca vyslúžili vyššie šarže. Mináčove a Ballekove prejavy neraz vstúpili do svedomia ospalých kysuckých činovníkov a vtedajšej mládeže, vyburcovali ich k činom a majú na svedomí vari aj dnešnú podobu kysuckých zázrakov. A nezriedka ich aj pourážali.
Aspoň raz do roka som sa s Lacom Ballekom stretal v Prahe počas jeho účinkovania vo funkcii slovenského veľvyslanca. Jeho Excelencia pán veľvyslanec takmer nikdy neodmietol pozvanie na záverečný ceremoniál česko-slovenskej Literárnej súťaže Jána Kollára, na ktorej českí, ale i slovenskí účastníci neraz takmer prestali dýchať, keď im prednášal niektorú zo svojich obľúbených tém z českých dejín alebo z histórie česko-slovenskej vzájomnosti. Alebo keď im v dobrom rozmare pri vínečku zanôtil svojím plným hlasom Masarykovu obľúbenú Ach, synku:
Oral jsem oral, ale málo
kolečko se mě polámalo.
Když se ti zlámalo, dej ho spravit.
Nauč se synečku hospodařit.
Ten synek i to hospodárenie boli naozaj Ballekovou srdcovou témou, bez ktorej sa neobišla ani jeho nákazlivá vízia štátnosti. Bol to odkaz, ktorý myslel smrteľne vážne a ktorý je nezmazateľne zakódovaný i v jeho diele. Pán veľvyslanec nikdy neobišiel slovenskú expozíciu na Pražskom knižnom veľtrhu. So záujmom si prezeral narastajúcu knižnú tvorbu a iba uznanlivo a zdalo sa, že i nostalgicky, pohmkával. A potom sme si v ilegalite pobafkali, pretože v tom čase už musel zo zdravotných dôvodov obmedziť fajčenie na štyri cigarety denne.
Naposledy som sa s Lacom Ballekom stretol v Bratislave po jeho návrate z Prahy roku 2008 v poliach na Dolných Honoch, kde som venčil psíka a kde on bol na prechádzke. Pripadalo mi to divné, lebo býval v Ružinove, čo bolo asi desať kilometrov odtiaľ. Jeho choroba zjavne pokročila, ale nebola to jediná príčina jeho smútku. Rozprávali sme sa, prirodzene, o kultúre, ktorú sme obaja pokladali za živú vodu prestupujúcu svojím humanistickým potenciálom všetky ľudské, spoločenské i vesmírne záležitosti a dodávajúcu životnú miazgu všetkému živému. „A vidíš“, povedal mi pamätnú vetu, „kultúra mala zachrániť ľudskú pospolitosť, ale teraz nevie zachrániť ani seba samu.“
Veľmi som si vážil, keď mi v tých rušných pri svojej poslaneckej zaneprázdnenosti telefonicky zablahoželal k môjmu prozaickému debutu Svrbenie krvi, i keď sa mi jeho lichôtky zdali nadnesené.
V každom prípade sa mi nezdá nadnesené, že Ladislav Ballek napísal najlepší slovenský román všetkých čias. Jeho Pomocník je koncentráciou slovenskosti, koncentráciou slovenskej krajiny, koncentráciou dobra i zla, sklamaní i nádejí. Jeho veľkorysé posolstvo zostane navždy svedectvom životaschopnosti slovenského človeka a prísľubom jeho perspektívnosti.
Za Ladislavom Ballekom – rok po…
Jana Borguľová
Práve pred rokom sa slovenská verejnosť v bratislavskom krematóriu navždy rozlúčila s vynikajúcim spisovateľom, redaktorom, diplomatom a politikom Ladislavom Ballekom (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava). Hoci ho najviac preslávili romány z prostredia slovenského juhu v okolí Šiah, kde vyrastal, takmer šestnásť rokov bol nezabudnuteľne spojený s Banskou Bystricou.
Moja motivácia vrátiť sa v spomienke na tohto jedinečného prozaika je z veľkej časti nanajvýš osobná: mala som možnosť sledovať jeho banskobystrické pôsobenie pomerne zblízka, bývala som v tom istom paneláku na Triede SNP za vysokoškolským internátom, kde istú dobu Ballekovci ako mladí manželia žili, pani Anna tu vyrastala. Bola som tínedžerka, ktorú nemohol nezaujať príťažlivý mladý muž s umelecko-intelektuálnym imidžom v bledom plášti s čiernym baretom na hlave a v rukách s neodmysliteľnou diplomatkou. Pamätám si aj na ich malého syna Rasťa, bol to riadny valibuk. Prešli roky a ja som sa s tvorbou mladého autora postupne čoraz viac zoznamovala, pretože moja profesionálna dráha úzko súvisela s literatúrou. Dlhé roky som pracovala som v banskobystrickom Literárnom a hudobnom múzeu, ktoré malo s Ladislavom Ballekom časté kontakty, chodieval k nám aj ako predstaviteľ Zväzu slovenských spisovateľov na významné podujatia (A. Matuška, Ľ. Ondrejov, J. Števček). Samozrejme, náš záujem smeroval aj k jeho prozaickej tvorbe, ktorú sme dokumentovali. Rád k nám chodieval na besedy, využíval ich aj na stretnutia s dávnymi priateľmi a túlačky po miestach mladosti, neskôr najmä po miestnych cintorínoch, kde postupne nachádzali miesto posledného odpočinku…
Vo svojej mailovej schránke si uchovávam našu vzájomnú korešpondenciu, správy od eldebe@post.sk boli predzvesťou ďalšieho kontaktu a návštevy. Potešila som sa aj odpovedi na moju ponuku banskobystrickej prezentácie čerstvej knihy Trojou a vŕškom pamäti. Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008 z októbra 2013. Potešil sa záujmu, ale ospravedlnil sa zo zdravotných dôvodov s tým, že na jar 2014 určite príde… Prišla však už iba smutná správa!
Tak si aspoň v krátkosti pripomeňme, ako sa rodený južan dostal na stredné Slovensko a čo všetko preňho znamenalo.
Po maturite r. 1959 sa hlásil na bratislavskú vysokú školu, ale pre zamietavé stanovisko zo strednej školy nebol žiaduci. Zachránil ho oznam o dodatočných prijímacích pohovoroch na banskobystrickom Pedagogickom inštitúte, kde bol, našťastie, podmienečne prijatý.
Po krátkej študentskej brigáde v Podlaviciach začiatkom školského roka vstúpil som v meste na Hrone do časti mladosti, krásnej, nezabudnuteľnej, po detstve a dospievaní v Honte druhej z najurčujúcejších… Počas mojich banskobystrických štúdií začalo už svitať aj na lepšie časy. Slovensko začínalo písať svoj úvod do československej jari a Banská Bystrica naozaj v ničom tu nezaostávala. Naopak, menila sa očividne, v rokoch šesťdesiatych označovaná, a nielen v prostredí intelektuálov mesta, za druhé kultúrne centrum Slovenska. Áno, cítil som sa na akademickej pôde ako doma, a to predovšetkým pričinením našich profesorov, na ktorých nikdy nezabudnem.
Ballek rád konštatoval: V Banskej Bystrici som strávil roky, v akých, vedome, nevedomky, uzatvoríme všetky naše najdôležitejšie životné zmluvy a vykonáme určujúce rozhodnutia, spravidla už celoživotné. Do mesta pri Hrone prišiel som v roku 1959, osemnásťročný a vysťahoval som sa z neho na začiatku januára 1975. Súvisel som s ním šestnásť rokov. Môj život v Banskej Bystrici sa odvíjal vo viacerých uhloch: fakulta, profesori, rozhlas, v ktorom som prešiel od Rádia mladých po Rádiovíkend, Smer (krajský denník, pozn. autorky), vydavateľstvo, ihriská od Ľupče po Zvolen, galéria, ateliéry, škola umenia, kde som načas vyučoval maľbu, kaviarne Hungária a Národný dom predovšetkým, cesty krajom horami, salašmi, bábkové divadlo, tam jedno za najlepších miest umenia, scéna najmä mojich generačných druhov. Tu sme sa stretávali, hovoriac do úmoru najčastejšie o knižkách. Vtedy v Banskej Bystrici človek našiel na každom mieste sedieť toho, ktorý bol zaprisahaný urobiť všetko, aby sa pohronská metropola stala druhým slovenským centrom.
Banská Bystrica vstúpila napokon natrvalo aj do jeho najsúkromnejšieho života, našiel si tu manželku, banskobystričanku Annu, tu sa im narodil syn Rastislav (dnes známy divadelný režisér). Po základnej vojenskej službe a krátkej učiteľskej epizóde na Orave nastúpil za redaktora banskobystrického štúdia Československého rozhlasu, kde mal na starosti reláciu Rádio mladých poslucháčov, tu založil aj doteraz vysielanú reláciu Rádiovíkend. Z rozhlasu prešiel do krajského denníka SMER, zlákala ho ponuka vydávania týždňovej kultúrnej prílohy. Tvorivo inšpiratívne bystrické prostredie s množstvom zaujímavých osobností umelcov mu dávali dostatok materiálu nielen na publicistiku, ale povzbudili v ňom vlastné literárne ambície. V našom meste mu vyšli prvé tri „farebné“ knihy (Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia a Biely vrabec). Augustová noc roku 1968 však zmenila pomery aj v meste pod Urpínom a zasiahla aj ďalší osud Ladislava Balleka. Existenčné trápenie ukončil odchodom z Banskej Bystrice. V spomienkach uvádza: rozhodol som sa odísť za vydavateľského redaktora do Bratislavy, čo by mi, nebyť tých dramatických zmien, určite nikdy ani len na myseľ nezišlo…
Napriek vysokému pracovnému i tvorivému nasadeniu v rokoch nasledujúcich vždy si našiel čas na návštevu Banskej Bystrice, besedoval na pôde Literárneho a hudobného múzea, medzi vysokoškolákmi, prispieval spomienkami na svojich učiteľov i tunajšie pôsobenie. Osobitne si spomínam na jeho ústretovosť ako veľvyslanca byť naším hosťom v rámci mesiaca česko-slovenského mesiaca v Hradci Králové na pôde štátnej vedeckej knižnice. Nezabudnem ako tamojší pracovníci po jeho príhovore uznanlivo reflektovali vysokú úroveň našej diplomacie… Pridávam aj informáciu, že banskobystrické vydavateľstvo Adade, s.r.o. roku 2000 vydalo knihu jeho esejí Zlatý stôl a Univerzita Mateja Bela svojmu absolventovi z roku 1963 udelila r. 2002 čestný doktorát s usporiadaním literárnej konferencie o jeho diele.
Napriek intenzite zážitkov sa mesto pod Urpínom dlho nedostalo do miestopisu jeho románov. Stalo sa tak až v knihe Čudný spáč zo Slovenského raja (1990), kde sa hrdina v časti rozprávania ocitne v tomto meste, konkrétne v hoteli Lux a prejde sa po sídlisku pred železničnou stanicou popri kanáli s alejou vysokých topoľov. „Zaúradovala“ tu spomienková fixácia na časy, keď tu autor pôsobil – kanál je dávno zasypaný a topoľová alej vyrúbaná kvôli alergiám. Na ich mieste sa tiahne zelený pás s detskými ihriskami a odpočinkovými lavičkami. Zato spomínaný hotel stále funguje, Ladislav Ballek sa pri našich osobných stretnutiach neraz dovedal, kto je jeho šéfom. Pri odpovedi, že stále pán Bočkay, spokojne reflektoval: tak je všetko v najlepšom poriadku! (Mimochodom, v súčasnosti hotel vedie Bočkay mladší!)
On sám sa rád túlal po miestach, ktoré mu pripomínali časy štúdia i mladosti, ale aj posedenia s priateľmi. Jeden z nich, básnik Mikuláš Kováč (+26. 5. 1992), dvadsaťdva rokov naňho čakal v „nebeskej“ kaviarni, aby mohli pokračovať v nekonečných dišputách o tvorbe, umení, politike, o všetkom, čo tvorí tento svet…
Dovetok:
Osud mi dožičil ešte jednu čestnú povinnosť – podieľať sa uložení pohrebných urien manželov Ballekovcov. Tu chcem uviesť, že ako literárna historička a múzejníčka som sa venovala aj banskobystrickým cintorínom s množstvom tu pochovaných významných osobností, zostavila som aj ich knižného sprievodcu, do ktorého mi, mimochodom, Ladislav Ballek rád prispel svojím textom.
Hoci Ladislav Ballek zomrel v roku 2014, jeho manželka sa z citových dôvodov neodhodlala pochovať jeho telesné pozostatky. Až na jar v roku 2021 sa mi telefonicky ozval Rastislav Ballek a požiadal ma o pomoc pri uložení pohrebných urien oboch rodičov. Uviedol, že v marci zomrela aj jeho matka a mala jedno z posledných želaní byť s manželom pochovaná na banskobystrickom evanjelickom cintoríne v Lazovnej ulici. Tu sú pochovaní aj jej rodičia a napokon – Banská Bystrica bola obom blízka. Brala som toto oslovenie ako výzvu „odvďačiť“ sa Ladislavovi Ballekovi za jeho dlhoročnú ústretovosť. A hoci nastali isté komplikácie (Ladislav katolík, Anna evanjelička), objednávka na cirkevný obrad s účasťou ev. aj kat. farára v čase nedele 27. júna 2021 o 12. hodine (exponovaný čas!), všetko sa podarilo k spokojnosti rodiny z oboch strán. Dokonca sa na úvod pohrebného obradu veršami prihovoril Juraj Sarvaš a mne sa dostalo cti prehovoriť za kultúrnu obec.
A tak od leta 2021 majú možnosť všetci ctitelia a obdivovatelia Ladislav Balleka vzdať mu úctu na ev. cintoríne v Banskej Bystrici, kde si na vysokom čiernom náhrobníku môžu prečítať aj obsiahly citát z jeho Agátov: Celý kraj zosmutnel….
Z knihy Stopy v (mojej) duši, vyšlo aj v Slovenských pohľadoch
Dalimír Hajko
Áno, bol sám, sám s hrdinami svojich próz, s ich fiktívnymi životmi, so svojimi literárnymi zámermi, so svojimi nádejami, víziami a obrazmi, ale určite nebol stratený. Nebol stratený ako spisovateľ, ani ako človek. Bol síce ojedinelým zjavom v slovenskej literatúre na konci 20. storočia, ale nadväzoval na tie najlepšie z jej minulých kvalít a anticipoval mnohé z jej kvalít budúcich. Poznali sme sa pomerne dlho. Naposledy som ho stretol nedlho pred smrťou na rohu bratislavskej Jégého a Stodolovej ulice. Obaja sme bývali neďaleko, náš kontakt bol preto pomerne častý, niekedy náhodný, ale neraz aj plánovaný, najmä ak sme hľadali odpovede na otázky, ktoré nás oboch trápili.
Vo chvíli nášho posledného stretnutia, ktoré bolo skôr náhodné, bol Lacko zrejme na krátkej zdravotnej prechádzke, vyzeral nezdravo, schudnutý, so zlou farbou v tvári… Ale na ústach sa mu hneď, keď ma zhliadol, objavil typický jemný úsmev a rozhovor začal decentnými vetami, charakterizujúcimi skôr diplomata než bohémskeho búrliváka, za akého by sa možno štylizoval nejeden slávny umelec. Aj to dokazovalo, že bol nielen skvelý spisovateľ, ale aj vnímavý človek, premýšľavý politik a opatrný, prezieravý diplomat, istý čas veľvyslanec Slovenskej republiky v Prahe. Na všetkých uvedených postoch bol človekom na správnom mieste.

Jeho zmýšľanie bolo vždy ľavicové, nie však v duchu povrchného revolučného radikalizmu, ale skôr v duchu múdreho a objektívneho hľadania spravodlivosti prostredníctvom vnímavého ponorenia do psychiky príslušníkov všetkých vrstiev spoločnosti, citlivého pozorovania vzájomných vzťahov medzi ľuďmi rôzneho názorového, povahového a mravného založenia. Z toho mu vyplývali umelecké názory zhmotnené v textoch jeho diel, vyjadrené však nielen v jeho prózach, ale aj v početných medializovaných rozhovoroch. Vychádzal z názoru, že rozmanité záujmy, ktoré určujú konanie ľudí (literárnych postáv), sú zdrojom napätia vo vzťahoch. Na túto tému som napísal krátku štúdiu s názvom Záujem a napätie v Ballekovom románe Pomocník. Predniesol som ju na literárnovedeckej konferencii o Ballekovom literárnom diele uskutočnenej 23. októbra 2002 na pôde Univerzity Mateja Bela a následne vyšla aj v zborníku z konferencie. Ballekovi bol vtedy udelený čestný doktorát banskobystrickej univerzity. Hoci bol rodákom z Terian na juhu Slovenska a jeho detstvo poznačili južnoslovenské Šahy, v Banskej Bystrici, kde bola jeho alma mater, prežil plodné roky svojho života. A v tomto meste, na banskobystrickom evanjelickom cintoríne, je aj pochovaný. Pokúsil som sa na spomenutej konferencii charakterizovať napätie v literárnom diele ako fenomén, ktorý môže označovať stav osobného napätia konkrétnej postavy, stav neistoty alebo nespokojnosti so svojím vzťahovým svetom, úsilie niečo dosiahnuť, ale súčasne môže byť aj tušením stavu hlbšieho sociálneho rozvratu, latentného konfliktu medzi jednotlivcami alebo skupinami. Rád som sa tohto podujatia zúčastnil, hoci na podobných konferenciách sa vždy stretávame so základným javom: každý počúva najmä sám seba a reaguje iba na to, čo sa dotýka jeho záujmov. Pozitívne napätie, ktoré by vychádzalo z kontaktu medzi záujmami bádateľov, býva zriedkavé a býva ho, žiaľ, relatívne málo. Na môj príspevok som sa taktiež nedočkal ani pozitívnej, ani negatívnej reakcie. O to viac ma potešilo, keď sám spisovateľ v osobnom rozhovore vyslovil radosť z mojich zistení. Samozrejme, že Ballekove prístupy k témam, jeho názory a postoje sa vyvíjali, občas reagovali na požiadavky doby, ale nikdy sa v nich nezaprel tvorca chápajúci človeka ako plnohodnotnej bytosti v situácii historicky vymedzených súvislostí, do ktorej bola vložená, neraz bez vlastnej iniciatívy. Vždy však kládol dôraz na individuálny profi l postáv, na ich vnútorný svet, na psychologickú kresbu osobností, ktorá bola nepochybne poznačená aj existencialistickým postojom a pohľadom autora, hoci za existencialistu by sme Balleka asi ťažko mohli označiť. Takýto pohľad bol však na sklonku 60. rokov, keď Ballek začínal písať a publikovať (časopisecky v Mladej tvorbe a zakrátko aj knižne), lákavý a čitateľsky žiadaný, okrem iného aj ako reakcia na plytké kolektivistické prózy predošlého obdobia. A na tejto báze sme si porozumeli.
Avšak skôr ako so mnou sa Laco Ballek zoznámil s mojou – vtedy ešte len budúcou – manželkou Ľubou Madarásovou, ktorá ako poslucháčka divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení externe pracovala v banskobystrickom štúdiu vtedajšieho Československého rozhlasu. Dodnes spomína na tvorivú atmosféru a úžasné prostredie, ktoré na tomto pracovisku zažila, na tamojších kolegov, redaktorov a starších spolupracovníkov. Okrem Ladislava Balleka tam pôsobili také osobnosti ako vynikajúci básnik Mikuláš Kováč, dramatik Peter Kováčik, odvážna a principiálna redaktorka Ota Plávková, dramatik a režisér Osvald Záhradník, redaktori Zdeno Oravec a Fedor Mikovič, ale aj ďalší. Inšpiratívne prostredie moju budúcu (a dnešnú) manželku nadlho pripútalo k rozhlasovej práci. A v bratislavskom rozhlase som sa s ňou aj ja zoznámil. Stala sa tiež médiom môjho vzťahu k Lacovi Ballekovi. Celá Ballekova tvorba bola dôkazom skutočnosti, že priestor románu je v každej literatúre najživšou a pravdepodobne aj najhorúcejšou pôdou, na ktorej sa stretávajú problémy literatúry a pohľadu na svet, ktorý by bolo možné označiť ako „filozofický“. Už vtedy, keď som mal pred mnohými rokmi príležitosť vo Filozofi ckom ústave Slovenskej akadémie
vied podieľať sa na príprave dejín filozofického myslenia na Slovensku, uvedomil som si, že u nás doteraz vlastne nevzniklo výraznejšie dielo, ktoré by sme mohli plným právom a bez výhrad označiť ako fi lozofi cký román. Jednotlivé filozofické myšlienky sa dokonca demonštrovali, azda ešte častejšie než v prozaických dielach, na poli poézie (napríklad v Dráme sveta Janka Kráľa).
V jednom rozhlasovom rozhovore som Ballekovi položil otázku, či možno v jeho prozaických dielach vidieť aspoň čiastočnú tendenciu k filozofickému románu. Pravda, filozofický román som nechápal v úzkom kontexte ako románový žáner, v rámci ktorého autor priamo vyjadruje svoje filozofické názory, ale predovšetkým ako román, v ktorom – alebo prostredníctvom ktorého – autor chce odpovedať na základné otázky ľudského bytia. Nie jednotlivo, náhodne, ale premyslene a koncepčne predkladá svoje odpovede ako ucelený životný postoj. Kládol som otázku, či slovenské prostredie je vhodné pre vznik filozofického románu. Ladislav Ballek odpovedal kladne a svoju odpoveď doplnil rozsiahlejším rozborom. Našťastie sa zachoval archívny záznam nášho dialógu, takže spisovateľovu odpoveď môžem uviesť ako dlhší citát:
„Román ako taký má zvyčajne ctižiadosť zhrnúť v sebe maximum ľudských skúseností, je to jeho úsilie aj problém. Ak však chce byť zrelý, súvislý, ak má vidieť celistvejšie svet a človeka v ňom, musí vedieť skĺbiť mnohé, premnohé v jedno, v jedno to etické, filozofické, sociálne, mravné, estetické, intelektuálne aj citové. Román spriada veľa nití, aby vytvoril celistvý či najcelistvejší obraz o živote. Toto všetko je problém, na aký nevystačí jednoduché či prostoduché myslenie, ale moderné, syntetické a analytické zároveň; je to teda problém určitej architektúry myslenia, schopnosti tú architektúru tvoriť, teda problém, ako všetky prvky zladiť tak, aby románu, géniovi epiky, ako ho nazývajú, nič nechýbalo – aby v ňom bolo všetko, všetko primerane zastúpené, na svojom mieste, vo svojom poradí.“
„Naše myslenie,“ pokračoval Ballek,
„a nielen v literatúre a o literatúre, dlho podliehalo, ako sa mi vidí, vlastne akoby romantickej emocionalite, ktorá vystačila na tvorbu básnikom, nie však už moderným, a neveľmi žičila rozvoju prózy a drámy. Romantická emocionalita, tak sa mi to vidí, neskúma presne naše pocity a idey, skôr sa nad nimi vznáša, čarujúc ňou aj so slovami, a my sme si ich museli spresniť. Spresňovali sme si historický pocit, historický zmysel, povedomie dejín, znova formovali pocit kontinuity. Jednoducho sme cítili potrebu intenzívnejšieho styku či kontaktu s našou osobnou aj národnou minulosťou. Nebola to náhoda, nebol to ani samoúčelný proces. Ten intenzívnejší styk s minulosťou nám umožnil nielen pochopiť, ale priam umocniť v nás to dnešné, teda nové. Formulujem si to tak, že: Vedeli sme, akí by sme v súčasnosti chceli byť, avšak tým, že sme už zabúdali, akí sme boli, nevedeli sme odrazu to pre nás v tejto chvíli najdôležitejšie – akí práve sme. Bola to pre nás otázka možno najdôležitejšia, hoci, myslím si, popri nej sme nezabúdali ani na iné.“
A zakončil priam gnómickou vetou:
„Preskúmali sme si priestor domova, môžeme teda vstúpiť do domu a skúmať v ňom hoci aj jeho štvrtú dimenziu.“
Keď som Ladislavovi Ballekovi položil otázku, ako podľa jeho názoru vníma tvorca románu alebo novely miesto čitateľa v procese konkretizácie literárneho diela, v procese jeho realizácie vo vedomí jednotlivca – čitateľa, odpovedal:
„Tvorca románu, no nielen románu, na svojho čitateľa myslí – vníma ho kdesi blízko seba. Autor nepíše pre seba, píše však pre niekoho, kto sa mu v niečom alebo aj v mnohom podobá, kto má s ním niečo spoločného. Preňho a pre seba určitú skutočnosť objavuje a spoznáva, čo zároveň značí, že preňho ako pre seba tú skutočnosť neodmieta a nefalšuje. Ale autor svojho čitateľa zároveň aj o niečom sugestívne presviedča, a to v mene novej skúsenosti, nových poznatkov a citových vzťahov. Je to ale kultúrne presviedčanie, lebo tu mám na mysli kultúnu tvorbu, kultúrny rozhovor, ak tak chcete, možno až kultúrnu spolutvorbu. Mám teda na mysli kultúrneho ducha, ktorý vždy tvorí pre iných, lebo túži vždy svojou tvorbou odovzdať iným niečo osobného, osobitého a nového. Tvorca však vždy aj objavuje niečo, čo iným dovtedy unikalo, a vždy nemusí nájsť v svojom čitateľovi pochopenie. Aj to sa predsa neraz stáva, že sa z umelcovho objavu netešia najväčšmi jeho súčasníci. Nie vždy sa umelcov výklad sveta stretne s porozumením. Ale aj tak… Tvorca aj tak hľadá v skutočnosti niečo nezvyčajné, aj tak hľadá na nej niečo nové, a to to, čo robí náš život hlbším, múdrejším, ale najmä ľudskejším.“
O kultúrnosti Ballekových literárnych i spoločenských postojov nemôžeme ani s odstupom rokov pochybovať. Kultúra sa mu vždy spájala s mravnosťou. Keď som sa spisovateľa v súvislosti s jeho románom Pomocník spýtal na problém etického individualizmu, mal som na mysli otázku, či individualistické motívy ľudského konania znamenajú zdeformovanie života jednotlivca, jeho zredukovanie na uskutočňovanie
osobných záujmov.
„Etické emócie,“ odpovedal Ballek, „majú vždy blízko k citom spoločenským, to ako výsostne pozitívne k výsostne pozitívnemu. Stará pravda hovorí, že dobrí alebo zlí môžeme byť najmä voči ľuďom.“ A k tomuto zisteniu ešte dodal:
„Slovenská literatúra etické problémy nikdy nezanedbávala, o čom svedčí celá jej doterajšia história a celá jej tradícia. To etické sprevádza našu literatúru ako verný spoločník. Naša literatúra, v starších dobách možno aj z nedostatku iných tém, teda keď si iné takmer voliť ani nemohla, mala práve vyvinutý zmysel pre mravnosť, spravodlivosť a poctivosť – ideál dobra jej nebolnikdy cudzí. Len už menej ho, myslím si, dôslednejšie analyzovala. Dnes ho skúma z obidvoch strán.“
Etika nebola pre L. Balleka len teoretickou disciplínou, vždy sa priamo spájala s morálkou a mravnosťou konkrétnych ľudí, prostých i komplikovanejších aktérov minulej i prítomnej každodennosti. Ospravedlňujem sa za dlhé citáty, ale sú autentické a nikde inde sa s nimi nestretnete. Záver nášho rozhovoru, z ktorého som citoval a ktorý sa v Československom rozhlase vysielal v polovici novembra 1986 v cykle relácií Literárne rozhľady (a aj tento môj text má okrem iného za cieľ priblížiť a zachovať niektoré názory Ladislava Balleka v písomnej podobe, pretože zvuk rozhovoru sa rýchlo stráca a často upadá do zabudnutia), sa niesol v znamení úvah na sociálne a morálne témy, hoci nám obom bolo každé moralizovanie cudzie. Lacko ho napokon zavŕšil troma vetami:
„Mravnosť ľudí posudzujeme podľa skutkov. Povedzme si, ani dobrých, ale ani zlých neubúda. Literatúra si všíma aj tých zlých, a to slobodne, len akoby v nej bolo menej aj pozitívneho príkladu…“
Tieto vety zostali v mojom myslení ako základná stopa po priateľstve s významným slovenským spisovateľom Ladislavom Ballekom.