Urobiť rozhovor s človekom, ktorý je priamo rodinne spätý so slovenskými národovcami (dokonca so zakladateľom Slovenských pohľadov J. M. Hurbanom a jeho synom Svetozárom Hurbanom Vajanským), navyše patrí k významným osobnostiam súčasnej slovenskej kultúry, takpovediac k živým legendám, je pre časopis veľkou cťou.
Deana Horváthová-Jakubisková, nar. 11. marca 1958 v Banskej Bystrici, je vďaka manželstvu a tvorbe na večnosť spätá s geniálnym filmovým tvorcom Jurajom Jakubiskom (hrala v jeho filmoch, spolutvorila a produkovala ich). Deana Horváthová-Jakubisková a Juraj Jakubisko sa vzali počas nakrúcania Perinbaby: „V tom roku bola krutá zima a Juraj točil exteriéry. Keď sa 9. februára v sobotu konala svadba, prišiel domov iba na víkend. Ráno nasadol do auta a odišiel na obhliadku exteriérov v Rakúsku na televízny seriál Frankensteinova teta, pretože o týždeň sa musel vrátiť na nakrúcanie Perinbaby.“ Umelecký pár spolu žil štyridsať rokov a vytvoril niekoľko nezabudnuteľných a nadčasových diel. V rozhovore sa dozviete zaujímavé informácie o tom, ako sú prepojené rodiny Jurkovičovcov, Hurbanovcov, Royovcov a Horváthovcov, koľko filmových projektov bolo scenzurovaných a nezrealizovaných, ako Juraj Jakubisko tvoril, ktoré filmové úlohy má Deana najradšej či prečo je dôležitá kontinuita v národnej kultúre.
LUKÁŠ PERNÝ: Tento rok uplynie stodvadsať rokov od narodenia vášho strýka spisovateľa, diplomata a politika Ivana Horvátha. Osobne sme sa prvý raz stretli v gymnáziu, ktoré nesie jeho meno pri príležitosti slávnostného spomienkového podujatia. Až tam som si uvedomil spojitosť medzi vami a vašou pratetou Marínou Oľgou Horváthovou, jednou z prvých slovenských dramatičiek, matičiarok a všeobecne žien aktívnych v národnom hnutí. Do rodiny patrí aj prvá slovenská maliarka Želmíra Duchajová-Švehlová a prostredníctvom Royovcov ste spríbuznení aj s Hurbanovcami, so Samuelom Jurkovičom a ochotníckou herečkou Aničkou Jurkovičovou. Je pre nás teda veľká česť robiť rozhovor s osobnosťou, ktorá je spätá rodinne so samotným zakladateľom Slovenských pohľadov. Aké sú presné rodové súvislosti a príbuzenstvá medzi Jurkovičovcami, Hurbanovcami, Royovcami a Horváthovcami?
DEANA HORVÁTHOVÁ-JAKUBISKOVÁ: Historický vývoj slovenských dejín a národného obrodenia prebiehal od 18. storočia, keď sa začali formovať a zoskupovať evanjelické rody a neskôr sa centralizovali v okolí Martina. Mnohí pôsobili v Martine alebo sa tam narodili. V Martine sa sústreďovala evanjelická národno-buditeľská inteligencia, ktorá bola podporovaná aj jednotlivcami z evanjelickej cirkvi, ktorí sa k tomuto hnutiu hlásili, boli jeho súčasťou a tvorili ho. Bolo to centrum národného pnutia. Najvýraznejšie pôsobilo za môjho prastarého otca Jozefa Horvátha (1819 – 1906), ktorý bol priateľom Jozefa Miloslava Hurbana, Štúra a ďalších. Následne jeho syn Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916) býval tridsaťosem rokov oproti fare v dome Jozefa Horvátha, kde na stenu verandy vlastnoručne písal verše. Tu tvoril a obnovil Slovenské pohľady, ktoré založil jeho otec Jozef Miloslav Hurban. Vedľa evanjelickej fary pred kostolom bývali v šesťdesiatych rokoch 19. storočia prvé národné martinské zhromaždenia. Tam sa vlastne zrodilo centrum (matičiarskych) intelektuálov, ktorí upevňovali národnú identitu a pokračovali v štúrovskom odkaze. Aby sme upresnili mierne spletité rodinné súvislosti: Anička Jurkovičová (1824 – 1905), dcéra Samuela Jurkoviča (1796 – 1873), bola manželkou Jozefa Miloslava Hurbana (1817 – 1888), s ktorým mala syna Svetozára Hurbana Vajanského. Jozef Horváth a Jozef Miloslav Hurban boli veľmi blízki priatelia, ale príbuznými sa stali, keď sa Hurbanov vnuk básnik Vladimír Roy (1885 – 1936) oženil s vnučkou môjho prastarého otca Jozefa Horvátha Vierou Švehlovou (1888 – 1962), dcérou sestry môjho starého otca Cyrila Horvátha (1864 – 1931) Ľudmily Horváthovej-Švehlovej. Druhou dcérou mojej pratety Ľudmily bola prvá slovenská akademická maliarka Želmíra Duchajová-Švehlová (1880 – 1955), teda takisto vnučka Jozefa Horvátha a neter môjho starého otca. Sestra môjho starého otca Cyrila Horvátha je aj herečka a spisovateľka Marína Oľga Horváthová (1859 – 1947), moja prateta. Starý otec Cyril Horváth si zobral za manželku Máriu Krupcovú (1880 – 1979), dcéru Rudolfa Krupca. Môj prastarý otec Rudolf Krupec (1842 – 1913), otec starej mamy, bol slovenský bankár, investor, podnikateľ, člen Matice slovenskej a založil predchodkyňu Tatrabanky čo bola Hornouhorská banka Tatra, zriadená v Martine 2. februára 1885. Márii a Cyrilovi Horváthovcom sa narodili štyri deti, traja synovia (Cyril, Ivan, Boris) a dcéra Mária, môj otec pplk. Boris Horváth (1912 – 1979) sa zosobášil (1957) s mojou mamičkou Drahomírou Hladkou (1933 – 2020), prvou slovenskou ženou dirigentkou orchestra. Ako profesionálny vojenský dôstojník bojoval v druhej svetovej vojne a zúčastnil sa Slovenského národného povstania. V Povstaní boli aktívni aj jeho bratia Cyril a Ivan. Strýko Ivan Horváth sa oženil s Máriou Kunertovou, narodenou v roku 1909, dcérou básnika, dramatika a publicistu Maxmiliána Kunerta (1877 – 1960), mali dve deti: Janu Schillerovú-Horváthovú (1938), výtvarnú kunsthistoričku, odborníčku na medaily, a syna Ivana Horvátha ml. (1935 – 2021), hudobného skladateľa. Treba dodať, že rod Olšovských-Horváthovcov je rod šľachtický.
L. P.: V Matici sme vyhlásili Rok žien v národnom hnutí, v tomto kontexte sme radi, že tu objasňujete spojitosť Maríny Oľgy Horváthovej, Aničky Jurkovičovej a vás. Ako vnímate spätosť so ženami horváthovského rodu, úlohu žien v národnom hnutí, slovenských dejinách a posolstvo svojich predkov?
D. H.-J.: Musíme načrieť znovu do minulosti. Aj keď sa v 19. storočí zo začiatku do verejnej činnosti zapájalo málo žien, je zaujímavé, že práve v našom rodinnom prostredí vznikali rovnocenné spolužitia medzi mužmi a ženami. Po boku manželov a otcov sa ženy aktívne zapájali do kultúrneho spoločenského diania a boli významné aj tvorbou a angažovanosťou v národnom obrodeneckom hnutí. Verím, že museli vynaložiť oveľa viac úsilia, odhodlania i statočnosti, aby ich vtedajší svet mužov akceptoval. Pretože ženy v druhej polovici 19. storočia a prvej polovici 20. storočia boli v prvom rade manželky slovutných manželov. Aj keď manželia a otcovia podporovali svoje manželky a dcéry v činnosti a zapájaní do kultúrno-spoločenského života, šírení národnej kultúry a vyvíjaní osvety pre ostatné ženy, čoho potvrdením bolo i založenie spolku Živena, verejnosť to neprijímala s porozumením. S myšlienkou založiť ženský spolok prišiel v Martine významný novinár a kultúrny dejateľ Ambro Pietor, a tak sa manželky vážených manželov stali realizátorkami osvety medzi ženami. Prichádzali s konkrétnou pomocou pre ženy, pre ich rodiny. V tých časoch to bol vážny krok od mužov národnej buditeľskej evanjelickej komunity a signál pre verejnosť, že ženy majú miestov spoločenskom živote a rovnoprávne postavenie.
Jednou z prvých žien, čo výrazne prelomila ľady, podporovanou svojím otcom Samuelom Jurkovičom, bola Anička Jurkovičová. Jej otec veril, že obyčajný ľud, ktorý nevie čítať a písať, sa môže vzdelávať prostredníctvom divadla. V tom čase bolo ochotnícke divadlo výsadou mužov, hrali aj ženské postavy. Vstup mladučkej Anny na javisko v Sobotišti (1841) bol revolučný prelom, ktorý sa stretol s veľkou nevôľou verejnosti a osočovaním. Navzdory útokom sa rozhodla neustúpiť. Jej život po boku J. M. Hurbana bol plný bolesti a prenasledovania políciou i verejnosťou. Napriek všetkému stála po boku svojho muža J. M. Hurbana, plne sa venovala rodine a vždy sprevádzala jeho púť a národnobuditeľský tvrdý boj, ktorý prinášal pre rodinu prenasledovanie, väznenie a utrpenie. Nikdy neopustila idey svojho otca, manžela ani svoje herecké pôsobenie v divadle. Práve ona inšpirovala ostatné ženy svojou odvahou, statočnosťou a láskou k divadlu.
Marína Oľga Horváthová, dcéra Jozefa Horvátha a sestra môjho starého otca Cyrila Horvátha, teta Marína, ako ju v rodine voláme, bola obdarená viacerými talentmi, pôsobila ako popredná herečka Martinského ochotníckeho spolku, prvá sopranistka Slovenského speváckeho spolku a klaviristka. Často koncertovala v Martine s virtuózom Franciscim a prof. Schmidom z Brna. V oblasti literatúry sa venovala tvorbe nielen pre dospelých, ale i pre deti. V roku 1989 bola vypísaná literárna súťaž o najlepšiu divadelnú hru, ktorá sa mala hrať pri otvorení Slovenského národného domu v Martine a bola honorovaná. Za najlepšiu hru bola vyhlásená Slovenská sirota od Maríny Oľgy. Vysoký honorár, ktorý teta Marína dostala za prvé miesto v súťaži, spravodlivo rozdelila. Polovicu venovala chudobnému talentovanému študentovi Martinovi Kukučínovi, ktorý sa takisto zúčastnil súťaže s hrou Komasária, a druhú venovala Slovenskému národnému domu na opravu a dobudovanie javiska (dnešné martinské divadlo). Pod vedením Jána Francisciho v roku 1890 Slovenský národný dom otvorili víťaznou hrou Slovenská sirota a jej autorka hrala hlavnú úlohu. Hra mala veľký úspech, no následneju sprevádzali nezhody a intrigy, a tak Marína Slovenka-Turčianka, ako ju nazývali, prijala ponuku Slovenského národného spolku v Amerike, kde potom roky publikovala svoju literárnu tvorbu (poviedky, úvahy, dramatizácie, jednoaktovky i melodrámy s dedinskou tematikou). Nikdy sa nevydala, i keď zoznam žiadateľov o jej ruku bol dosť dlhý a pretkaný významnými menami. Svoj život zasvätila slovenskej národnej kultúre. Okrem významného hereckého, hudobného a literárneho umeleckého pôsobenia bola zakladajúcou členkou Slovenského národného múzea, ktorému sa intenzívne venovala a darovala mu všetky zbierky svoje i umeleckých diel, zakladajúcou členkou spolku Živena, Slovenského speváckeho spolku, Červeného kríža… Jej dramatickú a literárnu tvorbu ocenila dobová kritika (S. H. Vajanský, J. Škultéty a Š. Krčméry). Spolok žien v Amerike Živena ju menoval čestnou členkou a ocenil čestným zlatým odznakom za zásluhy o slovenskú literatúru. Teta Marína bola krásny človek, láskavý, plný nadšenia, porozumenia a lásky k svojmu okoliu a najmä k slovenskému národu.
Keď listujeme v jej zápiskoch, uvedomujeme si, čo všetko sa z nášho prostredia vytratilo, a tým aj z umenia… Dôvodom možno je skutočnosť, že umelcom sa z duše vytratili myšlienky a hodnoty, o ktoré predtým museli a chceli bojovať a ktoré chceli rozdávať… z presvedčenia a hĺbky srdca… Prvá slovenská akademická maliarka Želmíra Duchajová-Švehlová bola vnučkou Jozefa Horvátha, dcérou mojej druhej pratety Ľudmily, teda neter Maríny Oľgy Horváthovej a sesternica môjho otca i strýka Ivana Horvátha a moja teta z druhého kolena. Okrem maliarskej tvorby, sa plne venovala kultúrno-spoločenskému životu a pedagogickej činnosti. Organizovala slovenské ženské hnutie, bola podpredsedníčkou Miestneho odboru Matice slovenskej, dvadsaťšesť rokov pôsobila ako podpredsedníčka spolku Živena. V rodnej obci Lazy pod Makytou sa stala organistkou a zbierala ľudové piesne z Púchovskej doliny. Po absolutóriu na bratislavskom Učiteľskom ústave pôsobila ako učiteľka na evanjelickej škole v Blatnici pri Martine (1913 – 1919), potom vyučovala na Meštianskej škole v Martine kreslenie, matematiku a deskriptívu.
.jpg)
Rok 1919 bol historicky významný nielen v živote akademickej maliarky Želmíry Duchajovej-Švehlovej, ale i pre dejiny slovenského výtvarného umenia. V tom roku vstúpila do spolku umelcov vôbec prvá žena na Slovensku. Ako maliarka vnímala obraz prostredníctvom vnútorného pocitu, zážitku a najčastejšie siahala po prostriedkoch, umocňujúcich atmosféru okamihu či nálady. Bola otvorená svetu a dychtivá po vedomostiach a skúsenostiach. Od roku 1920 absolvovala študijné cesty do zahraničia, navštívila Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Holandsko, Škandináviu či Nemecko. Takéto obohacujúce poznania zakaždým pretavila do svojej tvorby – do obrazov krajiniek z rodného kraja alebo portrétov členov rodiny či ľudí žijúcich na lúkach a poliach okolo nej. Pôsobenie žien v národnom, kultúrnom a spoločenskom živote vytváralo v podstate dejiny slovenského emancipačného hnutia, ktoré malo na Slovensku inú podobu ako vo svete. Nebolo postavené na vymedzovaní voči mužom prostredníctvom demonštratívnej vzbury pohlavia bojom, demonštráciami či odporom, ale na zapojení do národného a kultúrneho spoločenského vzdelávacieho procesu. Tieto myšlienky sa presadzovali na základe ženského uhla pohľadu a potrieb žien v rodine a spoločnosti. Šírili národnú kultúru a rodinnú osvetu medzi ženami a v spoločnosti. Ženy podporovali prácu svojich otcov a mužov a mali podporu manželov a otcov, no nemali podporu celej verejnosti. Uvedomme si, že aj základy prvého ženského spolku Živena položili muži (Ambro Pietor, Viliam
Paulíny-Tóth, Marek Čulen a Mikuláš Ferienčík). Ženy sa zapojili do verejného života a aktívne prevzali pôsobenie v spolku, zakladali časopisy, viedli vzdelávacie programy pre ženy a rodiny. Postavenie rodiny zostalo pevné. Popri svojej činnosti nikdy nerezignovali na úlohu manželiek a matiek.
L. P.: Ako ste sa dostali k herectvu?
.jpg)
D. H.-J.: Mala som vraj tri roky, keď som prvý raz povedala, že chcem byť herečka. Rodina bola v šoku. Doma ma viedli k hudbe, doslova som vyrastala pod klavírom, takže som vnímala umenie a kultúru. Keď je človek mladý, je rebel… usiluje sa nájsť svoju cestu… a potom… postupom času, keď prejde životom, dozreje, získa skúsenosti na základe rán života, obzrie sa a zistí, že čosi nasal s materským mliekom, že v rodine niečo geneticky dostal do výbavy. Vlastne si uvedomí, že kráča podobnou cestou, iba v inom čase a priestore. A je to zaväzujúce, pretože nemôže sklamať, nemôže zradiť myšlienku, za ktorú bojovali predchádzajúce generácie. A kdekoľvek sme na svete, ovplyvní nás to a vždy bude ovplyvňovať. Nám s Jurajom sa stal zázrak, že sa naše životy spojili. Osud bol v tom jasný, že som žila po boku muža, ktorý Slovensko nosil v srdci. Vyrastal v horách a v pätnástich vyrazil do sveta. V Bratislave študoval na Škole umeleckého priemyslu grafiku, potom ho prijali na FAMU do Prahy, kde vyštudoval réžiu, a vrátil sa do Bratislavy. V celej jeho filmovej tvorbe má Slovensko silné zastúpenie, nielen vo filme Tisícročná včela, ktorým vytvoril pomník slovenskému národu. Juraj vždy konfrontoval mesto, v ktorom žil, s horami, v ktorých vyrastal, a so svojím detstvom. Keď človek má zakorenený pocit národnej hrdosti a spolupatričnosti, nosí ho v sebe celý život. Všetky myšlienky a historické súvislosti. A v tom sme boli dvaja. Každý po svojom a na základe vlastných skúseností a odovzdaných génov. Po predkoch som asi zdedila schopnosť postaviť sa veciam čelom, rázne obhajovať názory, dať najavo svoje postoje a myšlienky… To si však uvedomíme až postupom času. V mladosti sa všetci chcú iba začleniť, splynúť, no ja som sa držala svojej cesty, skoro vždy tŕnistej, verná myšlienke a tvorivosti… Takisto ako Juraj. Mal rovnaké pocity a videnie sveta. Herečka sa na javisku rozdáva a delí o emócie aj svoj názor na svet, i keď posúva myšlienky iných autorov. Ide o kumulovanú silu osobnosti a súznenie s ľuďmi v hľadisku.
***
L. P.: Peter Jaroš v rozhovore (SP 9 – 10/2023) spomínal vášho manžela v súvislosti so seriálom o davistoch. A práve na stránkach DAV-u sa hovorilo o nadrealizme, čo je termín, ktorého autorom je Ivan Horváth. Váš manžel sa pritom stal jedným z významných filmových nadrealistov alebo magických realistov…
D. H.-J.: Tak to je skôr magická paralela môjho života, že práve strýko Ivan Horváth zaviedol termín nadrealizmus a že práve môj manžel Juraj Jakubisko patrí k popredným predstaviteľom magického realizmu… Nadrealizmus je smer v slovenskej literatúre tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia. Ide o modifikáciu surrealizmu, v ktorom nechýba príbeh a intelekt a ktorý nestojí iba na nevýraznej antitradickosti. Magický realizmus vznikol neskôr, je založený na magickom a mytologickom výklade skutočnosti. Je to umenie, v ktorom autor reálne existujúci svet posúva do sveta tajomnosti. V Európe nielenv literatúre, ale aj vo výtvarnom umení a filmoch po druhej svetovej vojne silne pulzoval surrealizmus, ktorý v svojej druhej vlne prijal nový mýtus, mytológiu, prírodné kultúry a duchovno-náukové tradície. U nás vo vtedajšom Československu v šesťdesiatych rokoch 20. storočia výrazne (až prevratne) vstúpil na scénukultúry ako umelecké dielo autorský film. Obraz, literatúra (slovo) a hudba vytvárajú jeden celok a emóciu. Československá nová vlna otrocky nenaviazala na európske trendy vo filme. Bola inšpirovaná tými smermi, ale čerpala z domáceho kultúrneho prostredia a tradícií. Českí filmári vychádzali z českej domácej kultúrnej tradície (Jiří Menzel, Věra Chytilová, Evald Schorm, Miloš Forman…), a Juraj Jakubisko v roku 1968 doslova rozrazil dvere svetovej kinematografie svojimi prvými tromi filmami, svojím magickým realizmom. A v roku 1970 ho na deväť rokov umlčali. Vtedy niektorých neuväznili, lež umlčali tým, že im vzali prácu a možnosť tvoriť.
Federico Fellini v roku 1988 o Jurajovi a jeho tvorbe povedal.: „V Jurajových filmoch iracionálne, zázračné a rozprávkové pôsobí prirodzene ako sám život. Nie všetci však máme Jakubiskove oči, ktorými možno sledovať to zázračné, nečakané, fantastické ako bežný každodenný život. To je to, prečo sa cítim s Jurajom taký blízky. Je mi ako brat.“
L. P.: V legendárnom filme Sedím na konári a je mi dobre, kde ste stvárnili satirickú postavu, zaznela podprahová kritika procesov s davistami (o sprisahaneckom centre). Tento moment považujem pri odkrývaní podstaty slovenských dejín za nesmierne zaujímavý…
D. H.-J.: Procesy v päťdesiatych rokoch 20. storočia boli v spoločnosti jedným
z najsilnejších momentov, ktorý zasiahol celú spoločnosť, aj našu rodinu. Juraj mal vtedy dvanásť či štrnásť rokov. Rovnako scéna s pionierskym maškarným plesom v závere vychádza z jeho reálnej skúsenosti. Všetci žijeme v jednej spoločnosti bez ohľadu na vek a vnímame jej reálny chod a vývoj v danom prítomnom čase, sme jej časťou, a tak sa stávame súčasťou dejín, iba každý z nás to prežíva inak. Na základe svojej intelektuálnej úrovne a schopnosti ich buď len prijímame, alebo aj konfrontujeme so svojím vnútrom, skúsenosťami a úrovňou sociálnej empatie. Umelci majú navyše danosť vnímať aj podprahové súvislosti, tvorba im dáva možnosť reagovať, poukazovať, ale aj konfrontovať spoločnosť s dejinami výrazovými prostriedkami, metaforou, paralelou, konfrontáciou, básnickou snivosťou, výtvarným obrazom či hudobnými tónmi. Každý reaguje na tie isté skutočnosti či momenty vlastným pohľadom na základe prežitého. Preto je umenie dôležité – malo by v človeku vzbudiť potrebu klásť si otázky a hľadať odpovede. Juraj Jakubisko v celej svojej tvorbe hľadal nové cesty filmového jazyka po obsahovej, formálnej aj technickej stránke. Vo filme Zbehovia a pútnici, kde ide o tri poviedky o troch svetových vojnách (prvej, druhej a tretej), hľadá podstatu zmyslu ľudského bytia a krutosti. Film Vtáčkovia, siroty a blázni je feéria o hľadaní lásky a nekonečnej slobody. Týmito filmami doslova obrátil kinematografiu hore nohami, a to nielen slovenskú (v roku 1970 boli na dvadsaťdva rokov zamknuté do trezoru). V šesťdesiatych rokoch sa otváral svet tvorivosti, a Juraj doň vstúpil svojou tvorbou rázne, ale zároveň veľkolepo. Sedím na konári a je mi dobre je film, kde už prináša svoje poznanie, aká je láska na prežitie dôležitá.
L. P.: Mohli by ste priblížiť, čo obsahoval scenár seriálu o davistoch, ako sa mal volať a prečo sa projekt nezrealizoval?
D. H.-J.: Seriál o davistoch sme chceli robiť ešte v roku 2010 a cyklus dokumentárnych filmov sa mal volať Naša (slovenská) stratená generácia, ako slovná hračka v kontrastne k americkej stratenej generácii (Ernst Hemingway. Francis Scott Fitzgerald, Thomas Stearns Eliot…). Malo ísť o dokumenty o výrazných osobnostiach a intelektuáloch, ktoré boli s týmto smerom spojené kultúrne a politicky – davisti a intelektuáli, ktorých vymazali v päťdesiatych rokoch. Plánovali sme desať dielov, každý mal byť venovaný jednej osobnosti (Clementis, Novomeský, Horváth, Okáli, Sirácky, Galanda, Fulla atď.). Plánovali sme to spracovať optikou, ktorá by pripomenula, že nešlo iba o literárne hnutie literátov, ale že sa k nemu hlásili aj politici a výtvarníci. Chceli sme ukázať, že to nebolo uzavreté hnutie, ale skôr slovensko-európske hnutie. Ponúkli sme projekt Slovenskej televízii, a nemali záujem. Vraj na to nie je doba. Zamietavým postojom vedenia televízie sa druhý raz vytratili – najprv v päťdesiatych rokoch a potom po roku 1989. Boli to práve davisti, kto na princípe moderného umenia vytvoril štruktúru kultúrnej politiky postavenú na princípe polemiky (dialógu). Odohrávalo sa to v čase, keď vo svete dominovali avantgardné smery ako surrealizmus, doznieval dadaizmus či kubofuturizmus. Bolo to postavené na dynamike kultúrneho literárneho procesu, do literatúry či výtvarného umenia sa dostávali prvky poznačené celkovou atmosférou medzivojnového obdobia v Európe. Odklonili sa od realizmu a priniesli nový moderný pohľad v literatúre aj na spoločnosť. Realitu začali vyjadrovať v abstrakcii, v modernejšom jazyku, dialo sa to i vo výtvarnej tvorbe, takisto v hudbe. Bola to doba nových ciest, nových vyjadrovacích prostriedkov a obrazov v jazyku. Nadviazali na surrealizmus, ale vytvorili si vlastnú cestu vychádzajúcu z domáceho slovenského prostredia. Týmto boli ovplyvnení aj politici, ktorí hľadali nový spôsob vyjadrovania a realizácie ľavicových a sociálnych ideí. V súvislostiach slovenských kultúrnych dejín nemožno obísť skutočnosť, že davisti v literatúre veľmi silno ovplyvnili ďalšiu generáciu druhej polovice 20. storočia (Miroslava Válka, Vladimíra Mináča, Vojtecha Mihálika) nielen v tvorbe, ale aj v spoločenských postojoch. Keď Miroslav Válek bol ministrom kultúry (1969 – 1988), v rámci pomerov umožňoval umelcom realizovať myšlienku dialógu. Podporoval aj rebelov kultúry, čím v kultúrnej obci prebiehal dialóg. Tvorilo sa tradičné a požadované umenie, no rodila sa aj tvorba novými cestami. Vo všetkých oblastiach kultúry sa vytváralo prostredie, kde potichu vznikali aj diela, ktoré ortodoxný socialistický realizmus nepokladal za politicky korektné. Nech sa v politickom svete deje čokoľvek, pre kultúru je dôležité, že diela vzniknú. I keď ich režim zavrie do trezoru, spoločnosť kráča vpred a nadídu časy, keď sa odtiaľ dostanú. Válek umožnil kráčať cestou kultúrneho dialógu v našom kultúrnom prostredí. Tu vidím súvislosť jeho kultúrnej politiky s davistickou polemikou dialógu. Nemôžeme obísť ani divadelné umenie. Predstaviteľom princípu dialógu v spoločnosti i v kultúrnom historickom kontexte bol významný režisér Slovenského národného divadla Miloš Pietor (syn právnika a politika Ivana Pietora a vnuk Ambra Pietora, novinára a iniciátora prvého ženského spolku Živena). Do slovenskej divadelnej klasiky priniesol úplne nový pohľad. Už to nebolo iba
o krojoch, lahodnosti, ale zrazu v dramatických dielach odhaľoval psychologické roviny postáv, do romantického folklórneho obrazu slovenskej klasiky s noblesou jemu vlastnou vniesol naturalizmus bolesti, krutosti, drámu jedinca, ale i satiru malej uzavretej spoločnosti. A tak sme sa zrazu prostredníctvom jeho láskavého sarkazmu dívali sami na seba. Je pekné, keď sa nám darí vidieť vlastné nedostatky, veď Miloš Pietor nám ich odhalil. V tom bol prevratný. A takto pristupoval aj k veľkým shakespearovským hrám, kde šiel až na dreň politiky kráľovských dvorov a filozofickou metaforou vytváral obraz doby, v ktorej sme žili. Celý život čelil útokom „zavedených“ kritikov a teoretikov, no nikdy neustal v hľadaní podstaty človeka v spoločnosti. Bol najvýznamnejší divadelný režisér, ktorý touto cestou kráčal. Som hrdá, že som bola jeho žiačkou a súčasťou jeho tvorby ako herečka Slovenského národného divadla.
L. P.: Vráťme sa ešte k 120. výročiu narodenia vášho strýka. V svojom vystúpení ste spomenuli, ako vás v škole učili, že bol jediný predstaviteľ mestskej lyrizovanej prózy. Váš manžel Juraj Jakubisko v kontexte akejsi snivosti istým spôsobom takisto nadviazal na tieto inšpirácie, čo sa prejavilo vo väčšine jeho filmov.
D. H.-J.: Jeho tvorba je rozmanitá, rovnaký bol jeho život. Študoval v Paríži, veľa cestoval a osobné skúsenosti a pocity vtlačil do svojej tvorby, ktorá sa vyznačovala pútavým dejom a psychologickou hĺbkou. Označenie „mestská“ vzniklo pod vplyvom piatich noviel s názvom Vízum do Európy (v tých časoch niečo výnimočné), lebo tvorba Ivana Horvátha nebola výlučne lyrizovanou prózou. Literárny kritik a historik Ján Hamaliar ho nazval slovenským impresionistom, Andrej Mráz videl silný vplyv relativizmu a iluzionizmu, novelu Strieborný prach označil Ján Števček za „krikľavo expresionistickú“. Viete… V tvorbe každej umeleckej osobnosti sa odráža spoznávanie sveta detskými očami, pôsobenie domáceho prostredia, okolia, potom sveta, skúsenosti života, rany osudu, spoločenské a kultúrne prostredie doma i vo svete… A najväčší zázrak je „umelecké stvárnenie“ pocitov, myšlienok a postojov umelca ponúknuté divákovi, čitateľovi… aby ho to pohlo k premýšľaniu a naplnilo úžasom, ako hovorieval Juraj. Nachádzate medzi nimi paralelu? Áno, obaja reflektovali spoločnosť, politiku, okolitý svet, ľudské bytie a jeho podstatu, ale každý inými umeleckými prostriedkami. V dielach odrážali svoju dušu i túžbu po zmene. Pre jedného bola vyjadrovacím prostriedkom lite-
ratúra, pre druhého obraz a film. Obaja boli renesančnou umeleckou osobnosťou. Také bytosti sú vnútorne výlučne svojské a najmä nespútateľné…
L. P.: Pred dvoma rokmi sme si v Matici pripomenuli storočnicu Vlada Mináča. Mináčova „filozofia dejín slovenského národa“ (plebejskosť) akoby
sa naplno prejavila až v umeleckej podobe Tisícročnej včely. Ako vnímate Mináčov odkaz a všeobecne určitú kontinuitu Mináč (filozofia) – Jaroš (literatúra) – Jakubisko (film, výtvarné umenie)? Ako v kontexte týchto inšpirácií tvoril Juraj Jakubisko?
D. H.-J.: Vladimír Mináč bol bezpochyby veľký autor svojej doby, filozof kultúry a jej spojitosti s vývojom dejín. Osobnosť, ktorá mala vždy pevný a svojbytný postoj bez ohľadu na tlak spoločnosti alebo politiky, čo sa odrážalo v jeho tvorbe aj spoločenskom a politickom živote. Mináč bol spisovateľ, ktorý sa zaoberal človekom v spoločnosti, vnímal, že človek sa stáva otrokom, ak podľahne spoločenskej klíme celku, ak sa iba podriadi alebo prispôsobí prúdu, negatívne energie mu rozvrátia dušu, život i rodinu. V jeho dielach sú pre mňa silné príbehy, emócie,
ale predovšetkým myšlienky. Jeho tvorba i postoje ovplyvňovali ďalšiu generáciu a viem, že medzi nich určite patrí aj Peter Jaroš. Jeho román Tisícročná včela má nezastupiteľné miesto v slovenskej literatúre. Myslím si, že jeho rozhodnutie sfilmovať ho, bol odvážny krok. Viem, že Juraj nebol prvý režisér, ktorého oslovil. Všetci to odmietli, tvrdili, že román tohto objemu príbehu, obraznosti a filozofie je nesfilmovateľný. A práve to bol dôvod, že sa Juraj rozhodol nakrútiť túto úžasnú ságu. Jurajovým vstupom do projektu sa jeho videnie filmového celku stalo dominantným. Obrazom a zázrakmi nahradil slovo, realitu dostal do víru mýtov, snov a ľudských túžob, čo dielu prinieslo magickosť a výnimočnosť. Môžeme neskromne pripomenúť, že film dobyl svet a je uvedený medzi prvými sto najvýznamnejšími filmami magického realizmu. Juraj vnímal a vyjadroval bolesť, beznádej, krutosť, humor, lásku, poklesky iným pohľadom. V celej jeho tvorbe je prítomná myšlienka, že ak sa človek odkloní od ľudskej podstaty, musí sa spamätať. Vyzýva človeka, aby ostal človekom, pripomína, že neľudskosť nie je cesta. Myšlienky vždy stvárňoval v symboloch a výtvarných obrazoch v kamere. Všetko to má presný význam.
L. P.: Jeden z málo docenených filmov je žiaľ takmer zabudnutý film Post coitum. Môj známy ho opísal ako filmové pretvorenie Houellebecqovej kritiky postmoderných vzťahov redukovaných na sexuálne pôžitky, pripomínajúc riziko vzťahovej vyprázdnenosti a napokon riziko promiskuity bez zmyslu. V čom vy vnímate vizionárstvo tohto filmu?
D. H.-J.: V tomto filme Juraj poukazuje na stratu citu, empatie, snov, túžby u človeka. Bez metafor nastavuje zrkadlo, a vy vidíte iba odraz ukazujúci, kam človek dospeje, keď mu dušu naplní prázdnota. Láska je sex, pravda je lož, tvorba je zákazka, šťastie je honba za peniazmi. Vo všetkých filmoch má pre nás predpovede, ak chcete, výstrahu. Pretože to urobil tvrdým spôsobom, preňho nezvyčajným. Mnohých to zarazilo… Ale v tom bol ten výkrik! Videl, kam sa stredná generácia rúti. A dnes sme sa posunuli v čase. Mladá generácia rezignovala na lásku, empatiu, sny, vzdelanie a túžby. Láska znamená len nejaké pohyby, všetko sa meria peniazmi, výsledok nie je dôležitý. Zámerne film ponoril do reklamného vizuálu farieb, aby zdôraznil povrchnosť, zámerne sa nevyhýba vulgarizmom, dnes sú to žiaľ už bežné slová v médiách. Ocitáme sa vo víre odcudzenosti a povrchnosti. Vidíme rozpad citov a rozpad duše v priamom prenose. Franco Nero, ktorý vo filme hral, povedal, že tento film bude aktuálny o dvadsať až tridsať rokov. Film sa nakrúcal pred dvadsiatimi rokmi…
L. P.: Pripomeňme dystopické proroctvo filmu Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, kde hráte jednu z hlavných úloh. Aj tu nachádzame určité paralely vizionárskeho charakteru, žiaľ, v dystopických farbách rozkradnutého Česko-Slovenska po roku 1989 a falošnej eufórie, akejsi falošnej utópie lepšej budúcnosti, ktorá sa skončila privatizáciami a sociálnou nerovnosťou. Ako bol prijatý tento film v období, keď vznikol?
D. H.-J.: Naopak, eufória nebola falošná, ale úprimná, všetci sme tým chvíľam verili. A nadšenie bolo neopakovateľné. Iba Juraj na základe životných skúseností zo šesťdesiatych rokov ako vždy predvídal i druhú možnosť, keď človek zlyhá. Vedel, že jedinec sa eufóriou nezmení. Mnoho ľudí sa vtedy urazilo, mnohí nechápali… Absurdnosť vtedajšej i nastávajúcej doby Juraj metaforicky znázornil na ľudskom príbehu dvoch žien a jedného muža. Na Češke Ester a Slovenke None vykreslil mentalitu oboch národov a ich vzájomný príbeh. Medzi ne vstúpi „Američan“ Robert, rozvráti im život a Ester zradí. Ester sa vráti k None, ktorá žije v ruine rodinného sídla svojich predkov, v zreštituovanom kaštieli. Nona má dieťa a Ester je tehotná. Obe mlčky pochopia, že si musia začať budovať budúcnosť od začiatku a na nových hodnotách. Najprorockejší je podľa mňa záverečný obraz mýtickej Esterinej a Noninej svadby. Nastáva bezpodmienečné zmierenie, a v tom sa mysticky zjaví Robert z Ameriky, akoby nič si sadne k stolu a zúčastní sa na symbolickej večere pádu a znovuzrodenia. Pred desiatimi rokmi to divák čítal inak, a dnes to číta zase inak. Vnímanie máme vždy ovplyvnené skúsenosťami veku a spoločenských premien, ktoré sme prežili, pritom stále vidíme ten istý film, len čiastkové motívy vnímame inak, pre nás aktuálne. A to je nadčasovosť umenia a tvorby Juraja Jakubiska. Juraj iba v krásnom výtvarnom obale, plnom zázrakov, predostrel, čo sa môže stať, ak opustíme skutočné hodnoty a podľahneme prázdnemu mámeniu. Keď
nastane odpustenie, nesmieme zabudnúť na svoje pochybenia a pády, inak ich zopakujeme. Pokora, úcta a odpustenie – to je to, čomu sa budeme musieť nanovo priučiť…
L. P.: Veľmi diskutovaná bola aj téma slovanskej epopeje. Je nádej, že by ten projekt po vašom manželovi niekto zrealizoval?
D. H.-J.: Berte to ako suché konštatovanie. Nevracala by som sa k tejto téme, keby sa ma stále rôzne významné osobnosti nepýtali to isté čo vy, či je ešte nádej… V rokoch 2009 – 2011 sme tvorili kostru veľkého dokumentárneho seriálu… Pracovný názov bol Slovania od Krista podnes… a pri tvorbe sme komunikovali s rozličnými domácimi aj zahraničnými profesormi zameranými na túto tému. Chceli sme ukázať, že slovanská kultúra je nesmierne veľká. Prešli obdobia, keď v dejinách nášho kontinentu bola dominantná. O tento projekt nebol záujem. Keďže sme mali
materiály a podklady pre túto tému, paralelne sme pracovali na scenári Slovanský epos, na príbehu vzostupu a pádu Veľkomoravskej ríše, ktorá bola jednou z najväčších na kontinente práve za vlády Svätopluka. Premenovali sme na Zabudnutý epos, čo bolo veľmi symbolické… Cítila som, že to bude „Tisícročná včela Slovanov“. Základný príbeh sa odohrával na Devíne a v Nitre, teda na území dnešného Slovenska, na miestach, kde pôsobil Rastislav a Svätopluk. Príbeh bol prepletený vstupmi významných postáv aj iných slovanských krajín. Na vašu otázku, či je nejaká nádej projekt zrealizovať, odpoviem, že neviem, či by sa našli Jakubiskove oči a vizionárstvo, ktorým je scenár pretkaný. Napriek tomu, že sme filmom Bathory potvrdili, že v našom stredoeurópskom prostredí je možné nakrútiť náročný historický film, a Juraj svojou tvorbou pre zahraničných koproducentov bol zárukou kvality výsledku, komisie vo fondoch doma, tým myslím obe republiky, sa s touto skutočnosťou nestotožnili. Bojovali sme o vznik tohto projektu roky. Mne je v tejto chvíli iba ľúto, že môjmu mužovi sa nenaplnil sen a túžba nakrútiť film o sláve Slovanov. Po ňom sa chcel prioritne venovať výtvarnej tvorbe.
L. P.: Film o Štefánikovi sa takisto nerealizoval…
D. H.-J.: Juraja fascinovali osobnosti slovenských dejín, ktoré mali svetový význam. M. R. Štefánik nebol plánovaný ako film, ale ako televízny seriál. Podľa Juraja bol M. R. Štefánik natoľko renesančný človek, že urobiť len jednu linku jeho života by bola škoda. Mal to byť šesť- až sedemdielny seriál. V každom diele mala byť dominantná iná časť pôsobnosti jeho života. Juraj chcel zobraziť, čo za taký krátky život dokázal. Že v časoch, keď neboli mobily ani lietadlá, ktoré by za pár hodín preleteli z kontinentu na kontinent, za taký krátky život (mal tridsaťdeväť rokov, keď zomrel) precestoval celý svet. Z nášho pohľadu je to neuveriteľné. Seriál mal metaforický názov Magický meteorit. Takto vnímal Juraj Jakubisko M. R. Štefánika. Chcel zachytiť všestrannosť a významnosť jeho osobnosti nielen pre Slovensko. Mal to byť pomník Slovensku, v spolupráci s Talianmi, Francúzmi a Čechmi. Žiaľ, Slovenská televízia nemala o tento seriál záujem.
L. P.: Hrali ste v desiatkach divadelných inscenácií, filmov a seriálov. Ktoré úlohy vám najviac prirástli k srdcu?
D. H.-J.: Nezabudnuteľná je pre mňa postava Hedy Gablerovej v Ibsenovej hre (v réžii môjho spolužiaka pod dozorom Miloša Pietora). Po nástupe do Slovenského národného divadla som milovala Sophiu Glückovú v hre od Tennesseeho Williamsa Nedeľa pre bolesť ako stvorená, kde som hrala ťažkú katatónnu schizofreničku (réžia Peter Mikulík). Milovala som lady Annu v Richardovi III. (réžia Miloš Pietor) a takisto Sofiu v Útrapách z rozumu (réžia Miloš Pietor). Mám rada postavy z televízneho seriálu Mesto Anatol (réžia Ján Zeman), Natáliu Stepanovnu z televíznej inscenácie Pytačky od A. P. Čechova (réžia Miloš Pietor) a Tildu Schramovú z Povstaleckej histórie (réžia Andrej Lettrich). Z filmov sú to Verona z Nejasnej správy o konci sveta, Želmíra zo Sedím na konári a je mi dobre a Nona z Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (réžia Juraj Jakubisko)… A musím sa priznať, že práca na mystickej Darvulii z Bathory mi rovnako prirástla k srdcu.
L. P.: Na podujatí k Horváthovi ste povedali – s použitím citátu Juraja Jakubiska, že každý so sebou nosí kvetináč s vlastnými koreňmi –, že vnímate spätosť so svojimi národoveckými predkami Olšovskými-Horváthovcami zodpovedne. Apelovali ste na mladú generáciu, aby si vážila slovenskú kultúru a jej osobnosti.
D. H.-J.: Manželov citát presne znie: „Každý si nosí svoje korene so sebou v kvetináči…“ Áno, Juraj bol nesmierne múdry, vnímavý a nadčasový človek. A ja rebel, ktorý hneď reagoval. Zakaždým ma chlácholil: „Miláčik, máš pravdu, ale nemôžeš bojovať za nespravodlivosť celého sveta.“ Trvalo mi skoro dvadsať rokov, kým som si to pripustila, ale i tak nie vždy som to vládala udržať. Umáralo ma, že veci, konanie a postoje niektorých ľudí, sú také jasné a priehľadné, umáralo ma smerovanie sveta… Ale to je téma na iný rozhovor. Vždy som vnímala, že kultúra sa musí v spoločenskom a dejinnom rozmere vyvíjať, lebo je dôležitá pre rozvoj spoločnosti. Je dôležitá najmä pre mladú generáciu, ktorá objavuje svet a hľadá si miesto v ňom.
L. P.: V Matici slovenskej sa snažíme jednak objavovať budúcu slovenskú inteligenciu prostredníctvom Mladej Matice a jednak pripomínať osobnosti slovenskej kultúry vrátane vášho strýka a manžela.
D. H.-J.: Je dôležité udržiavať povedomie a vedomosť o všetkom veľkom, čo u nás vzniklo. Je dôležité hlásiť sa k našim osobnostiam a predkom, aby sa odovzdala štafeta ďalším generáciám, ktoré budú s niečím súhlasiť, s niečím nie. Na základe poznania budú mať možnosť i nesúhlasiť a polemizovať o svojej dobe. Vtedy je to krok vpred, a nie zúfalé blúdenie. Je dôležité poznať našich predkov, ktorí v mene kultúrneho a historického vývoja národa, svojou neotrasiteľnou vierou v neho nenasadzovali len svoj spoločenský post, ale i život a šťastie rodiny. Boli prenasledovaní políciou, napádaní, vyhosťovaní a opakovane väznení. A v tých časoch nikto nevedel, či napríklad väzenie prežije. Patrí veľký obdiv manželkám, ktoré napriek všetkému zostávali verné ideám manželov, stáli pri nich a v ťažkých podmienkach vychovávali deti, ďalšiu generáciu v úcte k svojim otcom a ich myšlienkam. Týmto chcem s láskou a úctou poďakovať svojej sesternici a krstnej mame Janke Schillerovej (dcéra Ivana Horvátha), že ma prijala do svojho srdca, s dôverou ma zasvätila do historických súvislostí rodiny a umožnila mi po boku svojho synovca Ivana Horvátha najmladšieho (vnuk Ivana Horvátha a syn hudobného skladateľa Ivana Horvátha) byť účastnou odhaľovania tajomstiev rodu.
L. P.: Myslím si, že vy aj váš manžel ste urobili obrovský kus práce na symbolickej kultúrnej stavbe národa. Chcel by som vás na záver rozhovoru poprosiť o posolstvo pre čitateľov Slovenských pohľadov, najstaršieho slovenského literárneho periodika, ktoré založil váš vzdialený príbuzný Jozef Miloslav Hurban…
D. H.-J.: Dovolím si zacitovať Juraja: „Umenie má napĺňať úžasom a zbavovať ľudí strachu nielen zo smrti, ale aj zo života…“
