KEĎ ČLOVEK MÁ ZAKORENENÝ POCIT NÁRODNEJ HRDOSTI, NOSÍ HO V SEBE CELÝ ŽIVOT (Profilový rozhovor s producentkou a herečkou Deanou Horváthovou-Jakubiskovou)

Urobiť rozhovor s človekom, ktorý je priamo rodinne spätý so slovenskými národovcami (dokonca so zakladateľom Slovenských pohľadov J. M. Hurbanom a jeho synom Svetozárom Hurbanom Vajanským), navyše patrí k významným osobnostiam súčasnej slovenskej kultúry, takpovediac k živým legendám, je pre časopis veľkou cťou.

Deana Horváthová-Jakubisková, nar. 11. marca 1958 v Banskej Bystrici, je vďaka manželstvu a tvorbe na večnosť spätá s geniálnym filmovým tvorcom Jurajom Jakubiskom (hrala v jeho filmoch, spolutvorila a produkovala ich). Deana Horváthová-Jakubisková a Juraj Jakubisko sa vzali počas nakrúcania Perinbaby: „V tom roku bola krutá zima a Juraj točil exteriéry. Keď sa 9. februára v sobotu konala svadba, prišiel domov iba na víkend. Ráno nasadol do auta a odišiel na obhliadku exteriérov v Rakúsku na televízny seriál Frankensteinova teta, pretože o týždeň sa musel vrátiť na nakrúcanie Perinbaby.“ Umelecký pár spolu žil štyridsať rokov a vytvoril niekoľko nezabudnuteľných a nadčasových diel. V rozhovore sa dozviete zaujímavé informácie o tom, ako sú prepojené rodiny Jurkovičovcov, Hurbanovcov, Royovcov a Horváthovcov, koľko filmových projektov bolo scenzurovaných a nezrealizovaných, ako Juraj Jakubisko tvoril, ktoré filmové úlohy má Deana najradšej či prečo je dôležitá kontinuita v národnej kultúre.

LUKÁŠ PERNÝ: Tento rok uplynie stodvadsať rokov od narodenia vášho strýka spisovateľa, diplomata a politika Ivana Horvátha. Osobne sme sa prvý raz stretli v gymnáziu, ktoré nesie jeho meno pri príležitosti slávnostného spomienkového podujatia. Až tam som si uvedomil spojitosť medzi vami a vašou pratetou Marínou Oľgou Horváthovou, jednou z prvých slovenských dramatičiek, matičiarok a všeobecne žien aktívnych v národnom hnutí. Do rodiny patrí aj prvá slovenská maliarka Želmíra Duchajová-Švehlová a prostredníctvom Royovcov ste spríbuznení aj s Hurbanovcami, so Samuelom Jurkovičom a ochotníckou herečkou Aničkou Jurkovičovou. Je pre nás teda veľká česť robiť rozhovor s osobnosťou, ktorá je spätá rodinne so samotným zakladateľom Slovenských pohľadov. Aké sú presné rodové súvislosti a príbuzenstvá medzi Jurkovičovcami, Hurbanovcami, Royovcami a Horváthovcami?

DEANA HORVÁTHOVÁ-JAKUBISKOVÁ: Historický vývoj slovenských dejín a národného obrodenia prebiehal od 18. storočia, keď sa začali formovať a zoskupovať evanjelické rody a neskôr sa centralizovali v okolí Martina. Mnohí pôsobili v Martine alebo sa tam narodili. V Martine sa sústreďovala evanjelická národno-buditeľská inteligencia, ktorá bola podporovaná aj jednotlivcami z evanjelickej cirkvi, ktorí sa k tomuto hnutiu hlásili, boli jeho súčasťou a tvorili ho. Bolo to centrum národného pnutia. Najvýraznejšie pôsobilo za môjho prastarého otca Jozefa Horvátha (1819 – 1906), ktorý bol priateľom Jozefa Miloslava Hurbana, Štúra a ďalších. Následne jeho syn Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916) býval tridsaťosem rokov oproti fare v dome Jozefa Horvátha, kde na stenu verandy vlastnoručne písal verše. Tu tvoril a obnovil Slovenské pohľady, ktoré založil jeho otec Jozef Miloslav Hurban. Vedľa evanjelickej fary pred kostolom bývali v šesťdesiatych rokoch 19. storočia prvé národné martinské zhromaždenia. Tam sa vlastne zrodilo centrum (matičiarskych) intelektuálov, ktorí upevňovali národnú identitu a pokračovali v štúrovskom odkaze. Aby sme upresnili mierne spletité rodinné súvislosti: Anička Jurkovičová (1824 – 1905), dcéra Samuela Jurkoviča (1796 – 1873), bola manželkou Jozefa Miloslava Hurbana (1817 – 1888), s ktorým mala syna Svetozára Hurbana Vajanského. Jozef Horváth a Jozef Miloslav Hurban boli veľmi blízki priatelia, ale príbuznými sa stali, keď sa Hurbanov vnuk básnik Vladimír Roy (1885 – 1936) oženil s vnučkou môjho prastarého otca Jozefa Horvátha Vierou Švehlovou (1888 – 1962), dcérou sestry môjho starého otca Cyrila Horvátha (1864 – 1931) Ľudmily Horváthovej-Švehlovej. Druhou dcérou mojej pratety Ľudmily bola prvá slovenská akademická maliarka Želmíra Duchajová-Švehlová (1880 – 1955), teda takisto vnučka Jozefa Horvátha a neter môjho starého otca. Sestra môjho starého otca Cyrila Horvátha je aj herečka a spisovateľka Marína Oľga Horváthová (1859 – 1947), moja prateta. Starý otec Cyril Horváth si zobral za manželku Máriu Krupcovú (1880 – 1979), dcéru Rudolfa Krupca. Môj prastarý otec Rudolf Krupec (1842 – 1913), otec starej mamy, bol slovenský bankár, investor, podnikateľ, člen Matice slovenskej a založil predchodkyňu Tatrabanky čo bola Hornouhorská banka Tatra, zriadená v Martine 2. februára 1885. Márii a Cyrilovi Horváthovcom sa narodili štyri deti, traja synovia (Cyril, Ivan, Boris) a dcéra Mária, môj otec pplk. Boris Horváth (1912 – 1979) sa zosobášil (1957) s mojou mamičkou Drahomírou Hladkou (1933 – 2020), prvou slovenskou ženou dirigentkou orchestra. Ako profesionálny vojenský dôstojník bojoval v druhej svetovej vojne a zúčastnil sa Slovenského národného povstania. V Povstaní boli aktívni aj jeho bratia Cyril a Ivan. Strýko Ivan Horváth sa oženil s Máriou Kunertovou, narodenou v roku 1909, dcérou básnika, dramatika a publicistu Maxmiliána Kunerta (1877 – 1960), mali dve deti: Janu Schillerovú-Horváthovú (1938), výtvarnú kunsthistoričku, odborníčku na medaily, a syna Ivana Horvátha ml. (1935 – 2021), hudobného skladateľa. Treba dodať, že rod Olšovských-Horváthovcov je rod šľachtický.

L. P.: V Matici sme vyhlásili Rok žien v národnom hnutí, v tomto kontexte sme radi, že tu objasňujete spojitosť Maríny Oľgy Horváthovej, Aničky Jurkovičovej a vás. Ako vnímate spätosť so ženami horváthovského rodu, úlohu žien v národnom hnutí, slovenských dejinách a posolstvo svojich predkov?

D. H.-J.: Musíme načrieť znovu do minulosti. Aj keď sa v 19. storočí zo začiatku do verejnej činnosti zapájalo málo žien, je zaujímavé, že práve v našom rodinnom prostredí vznikali rovnocenné spolužitia medzi mužmi a ženami. Po boku manželov a otcov sa ženy aktívne zapájali do kultúrneho spoločenského diania a boli významné aj tvorbou a angažovanosťou v národnom obrodeneckom hnutí. Verím, že museli vynaložiť oveľa viac úsilia, odhodlania i statočnosti, aby ich vtedajší svet mužov akceptoval. Pretože ženy v druhej polovici 19. storočia a prvej polovici 20. storočia boli v prvom rade manželky slovutných manželov. Aj keď manželia a otcovia podporovali svoje manželky a dcéry v činnosti a zapájaní do kultúrno-spoločenského života, šírení národnej kultúry a vyvíjaní osvety pre ostatné ženy, čoho potvrdením bolo i založenie spolku Živena, verejnosť to neprijímala s porozumením. S myšlienkou založiť ženský spolok prišiel v Martine významný novinár a kultúrny dejateľ Ambro Pietor, a tak sa manželky vážených manželov stali realizátorkami osvety medzi ženami. Prichádzali s konkrétnou pomocou pre ženy, pre ich rodiny. V tých časoch to bol vážny krok od mužov národnej buditeľskej evanjelickej komunity a signál pre verejnosť, že ženy majú miestov spoločenskom živote a rovnoprávne postavenie.

Prvý slovenský literát, ktorý opísal Paríž. Duch spisovateľa a diplomata  Ivana Horvátha sa vrátil do rodnej Senice. Na podujatí bola aj jeho neter Deana  Jakubisková  - Blog Lukáša Perného - Blog - Pravda

Jednou z prvých žien, čo výrazne prelomila ľady, podporovanou svojím otcom Samuelom Jurkovičom, bola Anička Jurkovičová. Jej otec veril, že obyčajný ľud, ktorý nevie čítať a písať, sa môže vzdelávať prostredníctvom divadla. V tom čase bolo ochotnícke divadlo výsadou mužov, hrali aj ženské postavy. Vstup mladučkej Anny na javisko v Sobotišti (1841) bol revolučný prelom, ktorý sa stretol s veľkou nevôľou verejnosti a osočovaním. Navzdory útokom sa rozhodla neustúpiť. Jej život po boku J. M. Hurbana bol plný bolesti a prenasledovania políciou i verejnosťou. Napriek všetkému stála po boku svojho muža J. M. Hurbana, plne sa venovala rodine a vždy sprevádzala jeho púť a národnobuditeľský tvrdý boj, ktorý prinášal pre rodinu prenasledovanie, väznenie a utrpenie. Nikdy neopustila idey svojho otca, manžela ani svoje herecké pôsobenie v divadle. Práve ona inšpirovala ostatné ženy svojou odvahou, statočnosťou a láskou k divadlu.

Marína Oľga Horváthová, dcéra Jozefa Horvátha a sestra môjho starého otca Cyrila Horvátha, teta Marína, ako ju v rodine voláme, bola obdarená viacerými talentmi, pôsobila ako popredná herečka Martinského ochotníckeho spolku, prvá sopranistka Slovenského speváckeho spolku a klaviristka. Často koncertovala v Martine s virtuózom Franciscim a prof. Schmidom z Brna. V oblasti literatúry sa venovala tvorbe nielen pre dospelých, ale i pre deti. V roku 1989 bola vypísaná literárna súťaž o najlepšiu divadelnú hru, ktorá sa mala hrať pri otvorení Slovenského národného domu v Martine a bola honorovaná. Za najlepšiu hru bola vyhlásená Slovenská sirota od Maríny Oľgy. Vysoký honorár, ktorý teta Marína dostala za prvé miesto v súťaži, spravodlivo rozdelila. Polovicu venovala chudobnému talentovanému študentovi Martinovi Kukučínovi, ktorý sa takisto zúčastnil súťaže s hrou Komasária, a druhú venovala Slovenskému národnému domu na opravu a dobudovanie javiska (dnešné martinské divadlo). Pod vedením Jána Francisciho v roku 1890 Slovenský národný dom otvorili víťaznou hrou Slovenská sirota a jej autorka hrala hlavnú úlohu. Hra mala veľký úspech, no následneju sprevádzali nezhody a intrigy, a tak Marína Slovenka-Turčianka, ako ju nazývali, prijala ponuku Slovenského národného spolku v Amerike, kde potom roky publikovala svoju literárnu tvorbu (poviedky, úvahy, dramatizácie, jednoaktovky i melodrámy s dedinskou tematikou). Nikdy sa nevydala, i keď zoznam žiadateľov o jej ruku bol dosť dlhý a pretkaný významnými menami. Svoj život zasvätila slovenskej národnej kultúre. Okrem významného hereckého, hudobného a literárneho umeleckého pôsobenia bola zakladajúcou členkou Slovenského národného múzea, ktorému sa intenzívne venovala a darovala mu všetky zbierky svoje i umeleckých diel, zakladajúcou členkou spolku Živena, Slovenského speváckeho spolku, Červeného kríža… Jej dramatickú a literárnu tvorbu ocenila dobová kritika (S. H. Vajanský, J. Škultéty a Š. Krčméry). Spolok žien v Amerike Živena ju menoval čestnou členkou a ocenil čestným zlatým odznakom za zásluhy o slovenskú literatúru. Teta Marína bola krásny človek, láskavý, plný nadšenia, porozumenia a lásky k svojmu okoliu a najmä k slovenskému národu.

Keď listujeme v jej zápiskoch, uvedomujeme si, čo všetko sa z nášho prostredia vytratilo, a tým aj z umenia… Dôvodom možno je skutočnosť, že umelcom sa z duše vytratili myšlienky a hodnoty, o ktoré predtým museli a chceli bojovať a ktoré chceli rozdávať… z presvedčenia a hĺbky srdca… Prvá slovenská akademická maliarka Želmíra Duchajová-Švehlová bola vnučkou Jozefa Horvátha, dcérou mojej druhej pratety Ľudmily, teda neter Maríny Oľgy Horváthovej a sesternica môjho otca i strýka Ivana Horvátha a moja teta z druhého kolena. Okrem maliarskej tvorby, sa plne venovala kultúrno-spoločenskému životu a pedagogickej činnosti. Organizovala slovenské ženské hnutie, bola podpredsedníčkou Miestneho odboru Matice slovenskej, dvadsaťšesť rokov pôsobila ako podpredsedníčka spolku Živena. V rodnej obci Lazy pod Makytou sa stala organistkou a zbierala ľudové piesne z Púchovskej doliny. Po absolutóriu na bratislavskom Učiteľskom ústave pôsobila ako učiteľka na evanjelickej škole v Blatnici pri Martine (1913 – 1919), potom vyučovala na Meštianskej škole v Martine kreslenie, matematiku a deskriptívu.

Marína Oľga Horváthová

Rok 1919 bol historicky významný nielen v živote akademickej maliarky Želmíry Duchajovej-Švehlovej, ale i pre dejiny slovenského výtvarného umenia. V tom roku vstúpila do spolku umelcov vôbec prvá žena na Slovensku. Ako maliarka vnímala obraz prostredníctvom vnútorného pocitu, zážitku a najčastejšie siahala po prostriedkoch, umocňujúcich atmosféru okamihu či nálady. Bola otvorená svetu a dychtivá po vedomostiach a skúsenostiach. Od roku 1920 absolvovala študijné cesty do zahraničia, navštívila Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Holandsko, Škandináviu či Nemecko. Takéto obohacujúce poznania zakaždým pretavila do svojej tvorby – do obrazov krajiniek z rodného kraja alebo portrétov členov rodiny či ľudí žijúcich na lúkach a poliach okolo nej. Pôsobenie žien v národnom, kultúrnom a spoločenskom živote vytváralo v podstate dejiny slovenského emancipačného hnutia, ktoré malo na Slovensku inú podobu ako vo svete. Nebolo postavené na vymedzovaní voči mužom prostredníctvom demonštratívnej vzbury pohlavia bojom, demonštráciami či odporom, ale na zapojení do národného a kultúrneho spoločenského vzdelávacieho procesu. Tieto myšlienky sa presadzovali na základe ženského uhla pohľadu a potrieb žien v rodine a spoločnosti. Šírili národnú kultúru a rodinnú osvetu medzi ženami a v spoločnosti. Ženy podporovali prácu svojich otcov a mužov a mali podporu manželov a otcov, no nemali podporu celej verejnosti. Uvedomme si, že aj základy prvého ženského spolku Živena položili muži (Ambro Pietor, Viliam
Paulíny-Tóth, Marek Čulen a Mikuláš Ferienčík). Ženy sa zapojili do verejného života a aktívne prevzali pôsobenie v spolku, zakladali časopisy, viedli vzdelávacie programy pre ženy a rodiny. Postavenie rodiny zostalo pevné. Popri svojej činnosti nikdy nerezignovali na úlohu manželiek a matiek.

L. P.: Ako ste sa dostali k herectvu?

D. H.-J.: Mala som vraj tri roky, keď som prvý raz povedala, že chcem byť herečka. Rodina bola v šoku. Doma ma viedli k hudbe, doslova som vyrastala pod klavírom, takže som vnímala umenie a kultúru. Keď je človek mladý, je rebel… usiluje sa nájsť svoju cestu… a potom… postupom času, keď prejde životom, dozreje, získa skúsenosti na základe rán života, obzrie sa a zistí, že čosi nasal s materským mliekom, že v rodine niečo geneticky dostal do výbavy. Vlastne si uvedomí, že kráča podobnou cestou, iba v inom čase a priestore. A je to zaväzujúce, pretože nemôže sklamať, nemôže zradiť myšlienku, za ktorú bojovali predchádzajúce generácie. A kdekoľvek sme na svete, ovplyvní nás to a vždy bude ovplyvňovať. Nám s Jurajom sa stal zázrak, že sa naše životy spojili. Osud bol v tom jasný, že som žila po boku muža, ktorý Slovensko nosil v srdci. Vyrastal v horách a v pätnástich vyrazil do sveta. V Bratislave študoval na Škole umeleckého priemyslu grafiku, potom ho prijali na FAMU do Prahy, kde vyštudoval réžiu, a vrátil sa do Bratislavy. V celej jeho filmovej tvorbe má Slovensko silné zastúpenie, nielen vo filme Tisícročná včela, ktorým vytvoril pomník slovenskému národu. Juraj vždy konfrontoval mesto, v ktorom žil, s horami, v ktorých vyrastal, a so svojím detstvom. Keď človek má zakorenený pocit národnej hrdosti a spolupatričnosti, nosí ho v sebe celý život. Všetky myšlienky a historické súvislosti. A v tom sme boli dvaja. Každý po svojom a na základe vlastných skúseností a odovzdaných génov. Po predkoch som asi zdedila schopnosť postaviť sa veciam čelom, rázne obhajovať názory, dať najavo svoje postoje a myšlienky… To si však uvedomíme až postupom času. V mladosti sa všetci chcú iba začleniť, splynúť, no ja som sa držala svojej cesty, skoro vždy tŕnistej, verná myšlienke a tvorivosti… Takisto ako Juraj. Mal rovnaké pocity a videnie sveta. Herečka sa na javisku rozdáva a delí o emócie aj svoj názor na svet, i keď posúva myšlienky iných autorov. Ide o kumulovanú silu osobnosti a súznenie s ľuďmi v hľadisku.

***

L. P.: Peter Jaroš v rozhovore (SP 9 – 10/2023) spomínal vášho manžela v súvislosti so seriálom o davistoch. A práve na stránkach DAV-u sa hovorilo o nadrealizme, čo je termín, ktorého autorom je Ivan Horváth. Váš manžel sa pritom stal jedným z významných filmových nadrealistov alebo magických realistov…

D. H.-J.: Tak to je skôr magická paralela môjho života, že práve strýko Ivan Horváth zaviedol termín nadrealizmus a že práve môj manžel Juraj Jakubisko patrí k popredným predstaviteľom magického realizmu… Nadrealizmus je smer v slovenskej literatúre tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia. Ide o modifikáciu surrealizmu, v ktorom nechýba príbeh a intelekt a ktorý nestojí iba na nevýraznej antitradickosti. Magický realizmus vznikol neskôr, je založený na magickom a mytologickom výklade skutočnosti. Je to umenie, v ktorom autor reálne existujúci svet posúva do sveta tajomnosti. V Európe nielenv literatúre, ale aj vo výtvarnom umení a filmoch po druhej svetovej vojne silne pulzoval surrealizmus, ktorý v svojej druhej vlne prijal nový mýtus, mytológiu, prírodné kultúry a duchovno-náukové tradície. U nás vo vtedajšom Československu v šesťdesiatych rokoch 20. storočia výrazne (až prevratne) vstúpil na scénukultúry ako umelecké dielo autorský film. Obraz, literatúra (slovo) a hudba vytvárajú jeden celok a emóciu. Československá nová vlna otrocky nenaviazala na európske trendy vo filme. Bola inšpirovaná tými smermi, ale čerpala z domáceho kultúrneho prostredia a tradícií. Českí filmári vychádzali z českej domácej kultúrnej tradície (Jiří Menzel, Věra Chytilová, Evald Schorm, Miloš Forman…), a Juraj Jakubisko v roku 1968 doslova rozrazil dvere svetovej kinematografie svojimi prvými tromi filmami, svojím magickým realizmom. A v roku 1970 ho na deväť rokov umlčali. Vtedy niektorých neuväznili, lež umlčali tým, že im vzali prácu a možnosť tvoriť.

Federico Fellini v roku 1988 o Jurajovi a jeho tvorbe povedal.: „V Jurajových filmoch iracionálne, zázračné a rozprávkové pôsobí prirodzene ako sám život. Nie všetci však máme Jakubiskove oči, ktorými možno sledovať to zázračné, nečakané, fantastické ako bežný každodenný život. To je to, prečo sa cítim s Jurajom taký blízky. Je mi ako brat.“

Celý rozhovor si môžete prečítať v najnovších Slovenských pohľadoch, ktoré si môžete objednať tu.

Facebook
Twitter
Telegram
Email

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

Súvisiace články