„Neškodí až tak,
keď niekto niečo má,
lež keď je náruživo pripútaný
k tomu, čo má!“
starec Zosima
Mal nekonečné polia zelene –
zasieval, sadil, staval.
Keď som šiel za ním, rad-radom som všetko
vytrhával a vyhadzoval.
On s drievkom a nitkou v rukách
stál bez slova.
Pri poslednom koreni, ovládajúc sa
svojím srdcom, povedal:
Ak chceš, nechaj tak, poďme sa najesť!
Keď som zatienil znakom kríža ústa svoje,
v slzách, horiac ako trstina v ohni,
pomyslel som si:
Žijúc vo svete, mŕtvy pre svet,
neslúžiac zeleni,
mal poklad pozemský,
akoby ho nemal!
Nehnevaj sa, duša moja, netras sa!
A nezlosti sa.
Choroba ťa premohla.
Nevyhrážaj sa, keď trpíš,
nevracaj, keď ťa urážajú.
Prevezmi na seba všetko, ako aj Otec náš,
keď ťa bijú. Aj líčka, keď ti trhajú.
Keď sa hory zakolíšu
a premiestnia sa do srdca mora,
nepitvaj bez oleja dni svoje.