Nemecký spisovateľ židovského pôvodu Stefan Zweig vyslovil v prvej polovici minulého storočia myšlienku, ktorá má nadčasovú platnosť, je teda aktuálna aj tu a teraz: „Moc má uhrančivý charakter Medúzy. Kto raz uzrel jej tvár, nedokáže od nejodvrátiť zrak, zostane očarovaný a v jej zakliatí. Kto raz okúsil opojnú rozkoš vládnutia a rozhodovania, nedokáže sa jej už nikdy zriecť.“
Ľudia, ktorí chcú predovšetkým vládnuť a rozhodovať, však nedokážu mať radi a veriť. No vládnuť by mali iba ľudia, ktorí to dokážu. Alexander Solženicyn presne vystihol podstatu dejín štátov ako dejín prevratov a násilného privlastňovania moci:
„No ten, komu sa podaril úspešný a istý prevrat, hneď sa zaodeje do žiarivého hávu justície: každý jeho predošlý i budúci čin sa stáva zákonným, ospevuje sa v ódach. Každý predošlý a budúci čin jeho neúspešných odporcov sa mení na zločin, patrí pred súd a postihne ho zákonný trest.“
Predpokladám, že stále pôsobia takí ľudia v politike, ktorí sú azda schopní pochopiť, že výsledky revolučných prevratov a plody zmien, stručne a populárne povedané „revolúcií“, nikdy nenáležia tomu prvému, tomu, kto ich začal, rozpútal, ale spravidla až tomu poslednému, ktorý ich dokončil, prípadne dokončuje, a to dokonca aj vtedy, keď so samotným revolučným pohybom nemal nič a/alebo mal s ním iba veľmi málo spoločné. Naša „zamatová revolúcia“ je toho blízkym príkladom a zreteľným dôkazom.
Nájdu sa však aj takí šťastlivci, ktorí uprostred všetkých skúšok nervov, uprostred zlomyseľností, nenávisti, biednych urážok a prudkých intríg ostávajú šťastne naivní a neskúsení. Preto ešte aj vtedy, keď zostarnú, vedia mať radi a veriť. Takí sa ale hľadajú najťažšie. Z histórie poznáme podobný prípad v básnikovi Petrarcovi, ktorý – hoci sám znechutený intrigami, zločinmi a podlosťami na pápežskom dvore v Avignone – neprestal veriť v svoj veľký sen o všeobecnej náprave mravov. Čo iné by sme si mali pripomenúť v Roku kresťanskej kultúry? Politika sa častejšie než náprave mravov venuje pomste. Mať možnosť pomsty a využiť ju – to poteší srdce takmer každého politika. Pritom podstatou dobrej politiky – politiky lásky a viery (mám na mysli najmä vieru v principiálnu existenciu dobra v človeku) – by mala byť východisková idea, podľa ktorej podstatne dôležitejšie je žiť ako mstiť sa. Dôvod je jednoduchý: Muž (alebo žena) činu sa díva vpred, vykonávateľ pomsty, hoci aj na prvý pohľad spravodlivý pomstiteľ, sa díva späť, hľadí dozadu, do minulosti, za dôležité považuje minulé činy a zločiny, skúma to, čo sa stalo, menej už to, čo sa stať má. Ale – ako hovorí staré sicílske (možno mafiánske?) príslovie – „pamäť, to je peklo“. Táto zásada platí aj pri vnímaní vojen, ktoré sa k nám v týchto dňoch, mesiacoch a rokoch priblížili takmer na dosah. Vždy by sme si pritom mali uvedomiť dôležitú pravdu: Isté je, že nijaké vojny sa nedajú zastaviť, keď sú už armády na pochode alebo keď dokonca začínajú útočiť, no zastaviť ich možno, kým sa rozhýbe vojnová mašinéria, kým sa pohne stroj nenávisti, vypočítavého hnevu, pomsty, dobyvačnosti.
Vojny by sa teda mali zastavovať už v hlavách vládcov tohto sveta. Nech by sme preto tzv. mierové hnutia a podobné osobné či kolektívne mierotvorné iniciatívy pokladali za akokoľvek naivné a bez hmatateľných, reálnych výsledkov, je dobre, že sú, že existujú. Sú iskierkami, z ktorých môže vzniknúť plameň dobra a pokoja. Vojna je totiž choroba a v prístupe k nej nie je nič dôležitejšie ako prevencia. Je jedno, či tú prevenciu vykonávajú vládne alebo mimovládne zoskupenia. Dôležitá je čistota úmyslov. Dôležitá je sila presvedčenia. V neposlednom rade je dôležitá aj jednota celku. Mahátmá Gándhí mával ťažké depresie z toho, že ho ostrými a nevyberanými slovami obviňovali niektorí jeho krajania Indovia a hinduisti, presnejšie hinduistickí extrémisti, zo zrady národa, kasty, spoločenskej vrstvy, náboženstva.
Áno, obviňovali ho, že je zradca len preto, lebo bránil prenasledovaných mohamedánov. Jeden anglický generál sa v tejto súvislosti vyjadril veľmi príkro, ale presvedčivo, že nikto, nijaká sila, nedokáže spojiť národ s toľkými odlišnosťami. A to bola reč o vtedy takmer miliardovom národe. Naša spoločnosť je podstatne menším celkom, je odrobinkou na stole sveta. Ale platí o nej to isté. Aj u nás doma si právom kladieme otázku: Komu sa podarí spojiť národ rozdelený desiatkami často malicherných sporov?
Jednota spoločenstva, v ktorom žijeme, je skutočná hodnota, najvyššia hodnota, pretože garantuje či spolugarantuje právny štát pre každého občana bez ohľadu na sociálne zaradenie, prípadne príslušnosť rasovú, sociálnu, etnickú alebo náboženskú. S jednotou súvisí súdržnosť, hľadanie porozumenia, vzájomného pochopenia.
V modernom demokratickom vládnutí a chápaní moci by malo ísť nie o nadvládu, ale o striedanie v úrade spojené s koncepciou lojálnej opozície. Omnoho častejšie sa však opozícia považuje za hrozbu súdržnosti štátu, vníma sa ako rozkladný element, je stotožňovaná so zradou a v diktátorských režimoch je neraz bezohľadne potlačovaná. Ale neraz aj sama k takým podozreniam dáva príčinu. Podľa Henryho Kissingera „predpokladom demokracie západného štýlu je konsenzus týkajúci sa hodnôt“. Veď politici i nepolitici žijúci v jednom kultúrno-civilizačnom prostredí by mali aspoň v zásade rešpektovať tie isté alebo, prinajmenej, približne rovnaké hodnoty. Taký konsenzus by následne bránil bezuzdnému rozvoju straníckeho partikularizmu v tvorbe aktuálne platnej hodnotovej hierarchie platnej v svojich elementárnych základoch pre každého príslušníka spoločnosti, bez ohľadu na to, či sympatizuje s koalíciou alebo s opozíciou. K slovu by sa dostala stará dobrá slušnosť a poriadok. Jednoduché, no dnes už takmer nepoznané.
Keď dávam tieto myšlienky na papier, nikoho neobhajujem ani neodsudzujem, najmä vtedy nie, ak mám hovoriť o vládnutí a politickej moci. Nemám na to právo. Rešpektujem dlhodobo známu pravdu, že vždy je ľahšie obhajovať mŕtveho ako živého, ale aj naopak, vždy je ľahšie a príťažlivejšie odsudzovať živého ako mŕtveho. No ľudia radi súdia a odsudzujú v oboch prípadoch…
„Ľuďom, ktorí toho prežívajú málo, sa ľahko stáva, že opovrhujú tými, ktorí prežívajú veľa. Človek, ktorý si celý život drží svoju dušu pekne v závetrí, je náchylný nachádzať chyby na niekom, kto nie je schopný alebo ochotný uchovávať si dušu v tomto záveternom bezpečí,“
napísal William Saroyan.
Inými slovami, neneste svoju kožu na trh, ak sa bojíte, že vás o ňu pripravia, alebo neotvárajte ústa, ak nechcete byť umlčaní s pohŕdavým úsmeškom. Ale povedzme si úprimne – toto má byť zmyslom a cieľom verejného života? Ten by mal byť skôr nádobou na miešanie rozmanitých chutí a vôní, z ktorých by sa upiekol koláč porozumenia, a to nie v mlčanlivom závetrí pasívnej rezignácie, ale v rušnej, verejne prístupnej kuchyni, kde by šéfkuchárom bol chápajúci víťaz volieb, jeho šikovnými kuchtíkmi lojálni opoziční pomáhači.
Životopisec prezidenta Edvarda Beneša Edward Bering Hitchcock (nemá nič spoločné s pôvodcom a milovníkom filmového hororu!) pred desaťročiami vyslovil všeobecne platnú, pravdivú a múdru vetu:
„Podľa známej politickej praxe je zvykom hľadať vždy v raných písomných záznamoch ľudí niečo, čo by zdiskreditovalo ich neskorší úsudok.“
Skúsme sa vyhnúť takémuto hľadaniu a objavujmeradšej to, čo robí ľudí – vrátane politikov! – užitočnými a inšpirujúcimi pre konanie iných v pozitívnom zmysle. Nevýskajme od radosti, ak nájdeme u svojich odporcov niečo temné v minulosti, ale klaďme si otázku, či sú a budú schopní urobiť niečo dobré v budúcnosti. A nehanbime sa za moralizátorstvo, ak vyjadruje rozumný a užitočný postoj. Veď moralistom bol napríklad veľký rímsky stoik Lucius Aenneus Seneca, moralizujúce tendencie nájdeme aj u Leva Nikolajeviča Tolstého, dokonca ich nájdeme u Henrika Ibsena a Friedricha Schillera.
Dramatik Molière chcel svojím dielom naprávať mravy („corriger les mœurs“), lebo to považoval za hlavnú úlohu umenia. Preto sa nehanbime za nesmelé pokusy vyjadriť sa priamo či nepriamo k možnostiam mravnej nápravy týkajúcej sa verejného života. O čo ide alebo by malo ísť vo verejnom živote? V neposlednom rade o to, aby sa aj protichodné názory vysvetľovali civilizovane, bez deklarovanej zášti a nenávisti, aby sa najmä argumentovalo, aby aj názoroví protivníci mali v sebe aspoň drobné zrnko žičlivosti. Ale to som už asi zašiel priďaleko v svojich naivných predstavách.
Všetci dobre vieme, že s vysokou pravdepodobnosťou aj naďalej budeme mlčanlivými svedkami hlúposti, arogancie a nevraživosti. Ale čo nám, spisovateľom, básnikom, prozaikom, esejistom, literárnym vedcom a kritikom, ľuďom, ktorí sa najradšej vyjadrujú slovom a písmom, zostáva? Romanticky naivne veriť, že si niekto naše výzvy všimne a azda sa nimi aspoň do celkom malej, maličkej miery bude riadiť. Je to azda priveľa alebo primálo? Myslím si neskromne, že aj to by bolo dosť.
Nuž tak píšme, je to naša povinnosť. Lebo predovšetkým vládcovia slova sú schopní presvedčivo vnuknúť (čo aj nedokonalé) poznanie pravdy svojim spoluobčanom, lebo predovšetkým oni môžu prispieť k premene ideálov na skutočnosť. Nech sa v tichu neistoty a pasivity neozýva iba štekanie psov. No nie tých Lautréamontových psov, čo zavýjajú, lebo túžia po nekonečne, ale aj tých našich, domácich, ktorých túžby sú väčšinou až priveľmi konečné.
Profesor Dalimír Hajko,
autor je pravidelným prispievateľom do Slovenských pohľadov už celé desaťročia,
je taktiež čestným predsedom Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej
