Gabriela Rothmayerová pre číslo Slovenských pohľadov 3-4 v roku 2023
Túto zimu nemrzlo, v januári zo zeme začali vykúkať pomýlené snežienky, sychravá hmla, a na Ladove Vianoce už len spomienka. Akoby už všetko bolo. Míňajú sa nám priatelia spisovatelia, niektorí navždy, niektoré a niektorí asi navždy, lebo už niet o čom v pokoji debatovať. Hneď sme v sebe! Vojna, ktorú nám denne vtĺkajú do hláv ako klince, vyvoláva u niektorých zlosť, u niektorých žiaľ, u niektorých nenávisť. Len toho pochopenia stále málo. Akoby nám to zbrojenie naočkovali ako potrebnú nevyhnutnú vakcínu. Napriek tomu sa epidémia nenávisti šíri. Jedna nenávisť je považovaná za spravodlivú a dobrú, tá druhá za hodnú boja. Smrti.
A hoci meluzína nezavýjala, prikurovať bolo treba. Na plynovom kotle nám na spoji slzila rúrka s vyhrievanou vodou, volali sme opravára. Aj podľa mena, aj podľa prízvuku Ukrajinec. Presnejšie, po rusky hovoriaci Ukrajinec, tak ako skoro všetci, ktorých denne stretávame a súcitime s nimi. Aj preto si bez problémov rozumieme, veď sme prešli rovnakú cestu.
„Máte video?“ spýtal sa do telefónu technický „doktor“, aby na diaľku urobil diagnózu. Ako teraz všetci doktori.
„A nestačí fotka? Veď na videu neuvidíte nič,“ namietal môj muž.
Nakoniec – stačila. Opravár mal už plný zápisník objednávok, ale neodmietol nás, v sobotu podvečer prišiel. Veľký, mocný.
„To búde závit amerikáno,“ a vzal do rúk francúzsky kľúč, ktorý pomenoval nejako po rusky. Zaprel sa tuho. Trochu sme stŕpli, či postačí hrubá sila a či nás to nezatopí. Závit amerikáno zásah vydržal.
„Už bude dóbre,“ povedal náš nový priateľ. „Počkáme.“
Sadol si na kuchynskú stoličku, tak po domácky. Ponúkli sme mu kávu.
„Bez cukru, bez mlieka,“ ukázal na svoje telo, akože to nepotrebuje. Kúsok môjho čerstvo upečeného jablkového koláča neodmietol i pochválil.
„A koľko ste už na Slovensku?“ lebo hovoril celkom dobre, len ten ruský prízvuk sa nezaprel.
„Päť rókov. Čákal na papiére,“ vysvitlo, že je inžinier.
„A domov na Ukrajinu sa vrátite?“
„A čo na Ukrajíne? Tam krádli, mal áuto, nakláďak, ukrádli. Robil na zavóde, to, čo aj tu, všétko ukrádli. Mal včély, päťdesiat úľov, zobráli, otvoríli potravu, lekárstvo bolo pre včély, cukor, všetko zožráli….“
Vyrozumieme, že všetko kradli Rusi, ale neskúmame, ako sa pred piatimi rokmi dostali až k nemu pod Kyjev. Trochu nám to pripomenie povesti, ako Rusi cez vojnu u nás kradli hodinky. Teraz sú však tam – a bombardujú. To je pravda.
„Stárši syn na vojne, dva male déti, keby tri, tak nemúsel, ale teraz músel, ale aj chcel. Sto rakiet každý deň, dvadsať percent chimars zachýti, ale ostátne… Keby na Slovensko sto rakiet denne… My tam bojujéme aj zá vas. Električeske vedénie rozbíte, syn da nóve, stotisíc – po vojne bude…“ Názorne vidím, ako aj vojna je príležitosť. Syn plánuje dostať pôžičky z fondu obnovy. Mladší syn študuje tu u nás, no pôjde ďalej – do Holandska. Všetci utekajú tam, kde sa žije dobre.
„A kedy bude po vojne?
„Ha. Kedy búde…“ mávne rukou.
Už neskúmame svetovú situáciu, ideme skúmať, či závit drží. Slzí, ale menej.
„To zimu vydŕži, na jar vypustime vódu a spravime. Dóbre bude.“
Z Ukrajiniek a Ukrajincov sa už dlho tešíme, nielen od začiatku vojny. Plátajú diery, ktoré tu zanechávajú naše sestričky, lekári, šoféri, montéri, upratovačky… – odišli, tak ako odchádzajú oni, ďalej na západ. Každý by chcel žiť tam, kde sa žije lepšie. A darmo je – stále si myslíme, že sa lepšie žije na Západe, ktorému sme vybehli v ústrety, lenže nás nejako nepočkal.
Často sa hovorí o cnení ľudí, čo sa vysťahovali do cudziny. Majú svoje pohodlie, možno aj luxus, no chýba im trebárs obyčajná opätkom vyhĺbená jamka a hlinené guľky, a najmä tí, čo s nimi do tej jamky guľky pigali.
Raz v septembri, bolo už k Michalovi, chladné rána, vyrazili sme do Mostaru. Jožko Bednárik so svojimi Zelenčanmi. V autobuse sa spievalo a my, bratislavskí, sme sa zoznamovali. Pepka Štefka Slobodová, predavačka zo zelovocu v Zelenči, volala:
„Jožo, koľko palaciniek zješ?“
A Jožko Bednárik, geniálny režisér a ešte aj režisér ochotníkov v Zelenči, odpovedal:
„Pepa, chudnem!“
Pepka sa smiala celým telom. Rozprávala mi, ako sa zoznámila s kňažnou Grace v Monaku, ale to ešte predtým, ako chodila k Jožovi cez záhradu a on jej prehral na vinylovej platni Ravello.
„Pepa, vieš, čo to je?“
Nevedela, no on videl, že to vie celým svojím zjavom, celou dušou. Preto bola potom v jeho divadle hlavnou hviezdou.
V Mostare po predstavení Maupassantovej Guľôčky, ku ktorej nikto nepotreboval preklad, ale všetci pochopili, sme na druhý deň vyrazili k smaragdovej Neretve, opekali sa šašliky a pilo víno a nikto neriešil, či je niekto moslim alebo Chorvát, Macedónec či Čiernohorec. Dievčatá mali v súbore svojich milých, chlapci mali šarm a horúcu krv, ale bola to skvelá partia. Rovnako slávna herečka ako naša Pepka bola v Mostare Goca, celým menom Gordana Gacic Kusturica. Na výlete sme sa s ňou kúpali v mori, na skalnatej stráni dozrievali granátové jablká, to južné slnko akoby zabudlo, že je už skoro Michala, Béďo sa rozbehol so svojimi schudnutými kilami do mora a volal na Pepku.
„Pleskol si tam jak kabela,“ smiala sa. A všetci sme mali sviatok.
A potom bol zase september, no už celkom iný, na Juhosláviu dva a pol mesiaca padali bomby… Z oblúkového mosta nad Neretvou zostali ruiny. Gordana mi vtedy napísala, že je v Trnave, čakajú na vízum. Prežívala v jednej izbe s malou dcérkou a mužom, podarilo sa im z pekla ujsť, rozprávala mi o hercoch z mostarského divadla, ktosi rozhodol, že už nie sú kamaráti, lež nepriatelia na život a na smrť – a zabíjali sa ako muchy. Mali postavený nový dom a čerešňovú kuchyňu. „Krásne horela…“
Gordana dnes žije v Austrálii, doteraz sme aspoň na facebooku priateľky, jej dcéra vyštudovala na univerzite. Zabývali sa. No starý domov tam v Mostare im už nikto nevráti. Ani tých kamarátov. Aj ja som vyrástla na dvore s mantákmi, Rusnákmi, Nemcami a Maďarmi. Nikdy nám to neprekážalo, našťastie. Pravdaže, sme tým, kým sme sa narodili, ale zmyslom svoj život naplníme až tým, čím sa staneme. Veľmi myslím na Ukrajincov aj Rusov, a tak si želám, aby sme dokázali na nich pozerať ako na ľudí. Veď oni za to, že niekto s ich cítením narába, vôbec nemôžu…
Dnes nám doviezol tovar z Tesca chlapec, veľmi sa usiloval hovoriť po slovensky, ale ja som na tie prízvuky citlivá, veď mojich východniarov za ne často ponižujú. Áno, bol z Ukrajiny. Nebolo mu do reči. Lebo jeho mama, sestra a príbuzní sú tam. A korene má v Rusku… Tak som si len želala, aby ho nepovolali! Lebo – za čo by mal umrieť?!
Kalendár veští jar, bodaj by prišlo s oteplením aj osvietenie…
———————————
Poďakovanie
Za finančný dar určený na záchranu Slovenských pohľadov ďakujeme Márii Juraškovej (15 €), Jozefovi Markušovi (200 €) a Tiborovi Mikušovi (100 €). Číslo účtu, na ktorý môžete posielať sponzorské príspevky: Matica slovenská, SK28 7500 0000 0040 0786 8337.
