Nataša Bundalová-Mikićová: Poézia

ZOSTALA LEN SMRŤ

Prehľadávam skriňu.
Vyhadzujem staré handry,
obliečky na vankúše, paplón,
látkové vreckovky
a obdraté obrusy
naškrobené pred štyridsiatimi
rokmi.
Upratať dom nie je ťažké
v jedno horúce letné popoludnie.
Zoškrabať myšlienky,
vymazať pamäť,
vyčistiť hromadu smútku
a ľútosť za detstvom,
oživiť ducha minulosti
a nechať medzeru.
Len smrť je nezničiteľná.
Konečná.
Zostáva zachovaný
jeden plot,
nejaké kvety,
základy, steny a strechy,
kým aj to nezje
zem, ktorá nás vychovala,
ktorú milujeme.

ZÁVRAT

Zatancovala si modré tango na
koberci.
Izba sa kolísala doľava a doprava
ako loď na šírom mori za silnej
búrky.
Peniace vlny priniesli rozruch,
Poseidón zaklopal na nesprávne
dvere,
prinášajúc ti nektár na pitie.
Kŕčovito si objala strach
a znova
porazila samu seba.

STRATENÉ SLOVÁ

Sú veci, pri ktorých stratíte reč.
Ústa zostávajú mierne stlačené,
oči široko otvorené
pred ikonou Presvätej Bohorodičky.
Keď pozorujete, ako plachetnica pokojne pláva po Dunaji
pod oblakmi pripnutými k nebu ako brošne
pred zatmením slnka a mesiaca,
pred bleskom, ktorý trhá oblohu.
Vedľa dieťaťa hladkajúceho mačiatko,
pred krížom na hrobe milovanej osoby
duša stíchla,
ticho plynie.
Občas sa slová
stratia

Facebook
Twitter
Telegram
Email

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

Súvisiace články