Starý Hurtoš vstal ako zvyčajne včasráno, keď bola ešte tma. Cez deň mu nohy ako‑tak slúžili, ale po nociach si veľa vytrpel so svojimi starými kosťami, ktoré ho bolievali vytrvalo a prudko. Myšlienky doňho počas tých nekonečne dlhých nocí dobiedzali zo všetkých strán ako svätojánske mušky. Spomínal na minulosť, ale do budúcnosti ďaleko nezachádzal. Život mal už za sebou a dobre si to uvedomoval. Najčastejšie myslel na svoju nebožkú ženu, potom na ostatných rovesníkov, ktorí už dávno pomreli, ako spolu pochodili pol sveta s krošňou na chrbte, ako bojovali vo vojne, ako behávali bosí, keď boli ešte malí, ako sa bili, plakali aj ako sa udobrovali.
Každému z mŕtvych rovesníkov vzdal na poslednej ceste náležitú úctu, pristupoval až k jame, mŕštil sa, keď zacítil slzy, a ako ostatní aj on hodil za hrsť hliny na spustenú truhlu. A podľa starého zvyku šepkal to zvyčajné o odpočinutí večnom. Keď sa vracal domov, všeličo mu o nebožtíkoch poschádzalo na myseľ. Uvedomoval si, že každú chvíľu môže nadísť aj jeho čas, srdce mu prestane biť, začnú mu chladnúť nohy, potom celé telo, vynesú ho na cintorín a zahrabú do žltej hliny tak ako ostatných. Ibaže jemu nebude mať kto po nociach vymodlievať odpustenie hriechov. A duša? Kamže by aj išla, ak nie do raja. Hriechy veru nemal kedy popáchať. Pri takom ťažkom živote nebolo mu veľmi do hrešenia.
Žena mu umrela zavčasu. Názov choroby zabudol: bol dlhý, nezrozumiteľný. Pamätal si iba, ako mu potom doktor vysvetľoval, keď ženu už pochovali, že mala v tepne zátku a tá zátka sa pohla z miesta a, plávajúc v krvi, došla až k mozgu. Ale to, kde sa zátka vzala, Hurtoš nepochopil a ostalo to preňho tiesnivým tajomstvom. Žena mu nestihla porodiť ani jedno dieťa, preto sa životom pretĺkal sám a čoraz lepšie chápal, že ani tá najnáhodnejšia smrť neodstráni zákonitosti života. Keď vyšiel na dvor, padal tichý a teplý dážď. Vietor nefúkal, vtáci pritíchli a bolo počuť, ako si kvapky šepocú v tráve a v lístí. Vypustil sliepky, zakúril do pece a začínal si pripravovať raňajky. Na čiernu panvicu nakrájal slaniny, upražil ju doružova a rozbil na ňu vajcia. Slanina bola slaná a rovnako slaná bola praženica, ale chutila mu. Po raňajkách sa ponáhľal do maštale dať vychudnutej, vycivenej Strakuli vodu a slamu. Krava predčasne zjalovela a nevedel, či sa dajako podarí udržať ju do leta na nohách. Hlad pociťovali aj sliepky, hoci kohút z plného hrdla kikiríkal.
Okolo obeda sa vykotúľalo slnko, všetko sa ligotalo – tráva i lístie, nad kvetmi bzučali včely a zavŕtavali sa do voňavej, priezračnej húštiny vzduchu. Zo stromov padali vlhké kvapky a jagali sa v letku. Pomaly mu prichodilo chystať sa na ďalší pohreb – tentoraz sotva tridsaťročnému susedovi, ktorý skonal predvčerom nečakane a rýchlo, ako umierajú ešte silní ľudia. Mal vraj vrodenú srdcovú chybu.
Hurtoš sa oholil, čisto sa obliekol a smutným krokom opúšťal chalupu. Keby nie pohrebu toho mladého človeka, všetko by bolo v tento jarný deň príjemné. Lenže takto sa musel vliecť za pohrebným vozom a počúvať náreky. V ušiach ho najviac bodal plač asi päťročného Vilka, syna zosnulého, ktorý sa počas celého toho smutného sprievodu plačlivo dožadoval, aby otec vstal a šiel s ním púšťať šarkana, ako mu to ešte pred pár dňami bol sľúbil. Jedna zo žien, utierajúc si tvár bielou šatkou, tíšila chlapca, ubezpečujúc ho, že otec vstane, len čo si oddýchne, pretože je teraz unavený z roboty. Tie slová – aspoň Hurtošovi sa tak zdalo – zabrali a najmenší nešťastník načas zmĺkol…
Zem ešte celkom neuschla, krompáčom odštiepené mazľavé hrudy ležali vedľa jamy. A tak ich aj hádzali na truhlu – kusy ťažko dopadali a duneli; Hurtošovi ani čo by sa zakaždým v hrudi čosi odtrhlo. Bolo mu ľúto a smutno, ži musí počúvať tie dunivé údery, pretože sa nijako nemohol zmieriť so smrťou mladého muža a otca, veru nikdy si nepomyslel, že ho prežije.
Ruky mal chudé, kostnaté, samé šľachy, ktoré sa ako napnuté struny ťahali k dlhým prstom. Pokožka mu starobou zdrsnela, otmavela a ani čo by sa spiekla. Hlboké vrásky dodávali tvári zaťatý výraz, oči zapadli, zakalili sa a zachmúrili. Jeho tvár bola holá púšť.
Cestou z cintorína sa polia černeli zoranou zemou, na ktorú sa široko‑ďaleko stlala belasá slnečná hmla a celkom k obzoru sa rozprestieral nízky ľahký opar. Chalupa bola tichá a chladná, preto sa dal hneď do kúrenia. Vlhké drevo, ktoré doniesol v náručí spod strechy, sa dlho nechcelo rozhorieť, piecka zle ťahala a v izbe sa čoskoro rozšíril zápach dymu. Na polenách sa penila a syčala špinavá vlaha, oheň prebleskoval v dyme beláskavým plynovým plameňom. Ale o chvíľu oheň drevo obsušil, zmocnel, vzbĺkol, drevo začalo pukať, praskotať, iskriť, a všetko akoby ožilo veselosťou. Sedel unavený na polienkach poukladaných pri peci a díval sa do ohňa. V jasných vlhkých očiach sa mu zrkadlil plameň. Keď sa zahrial, obriadil statok, sadol si na lavičku pod oblokom a zapálil si fajku. Kdesi nad strechou, v prostriedku oblohy, bláznivo svietil mesiac a po zemi sa stlali tmavé tiene. Večer bol studený, ale mrázik nepadol a zem neprimrzla; mláky za cestou sa leskli ako čisté zrkadlá a celkom blízko za plotom ticho sa kĺzal hodvábny pramienok, no o niečo ďalej už zunivo zurčal vo vyhĺbenej jamke sťa v diaľke krákajúce vrany. A vzdialené potoky – tie zase klokotali, akoby tokali tetrovy na poliach, s takými istými zámlkami a prudko klesavými tónmi.
Hurtoš vošiel do izby, kde vládlo prítmie, no bolo tam teplo. Cez oblok sa dnu lialo zlatkasté mesačné svetlo. Začal sa ukladať k spánku. K spánku uložila aj rozžialená matka (a teraz už vdova) svojho Vilka. Neusínal. Oči mu cestovali po dyhovaných doštičkách na povale, nachádzali staré obrazy a vyfantazírovali si nové – zámky, lode, šarkany, kráľov a škriatkov, všetko, o čom mu otec pred spaním často rozprával. Znepokojil sa a vyskočil z postele, docupkal do chodby k vešiakom a šmátral po kabátoch. Prsty nahmatali látku, drapľavú ako včelí plást, potom vlastný kožuštek, no otcov hladký kabát, v ktorom ho videl ležať v truhle, chýbal. Sklamaný ohmatal kabáty ešte raz a vrátil sa späť do postele. Spánok však neprichádzal. Marilo sa mu, že otec mu mal čosi priniesť, ale nemohol si spomenúť čo presne. Pribehol chytro
k obloku a rozhrnul závesy. Pouličná lampa osvetľovala kmene stromov, ktoré sa na hranici svetla náhle končili a splynuli s tmavou oblohou. Potichu sa obliekol a vytratil sa…
Hurtoš sa už zobliekal, keď ním razom myklo. Ktosi zaklopal na oblok:
„Nevideli ste Vilka od susedov?“
Hurtoš spoznával hlas ženy, ktorá v pohrebnom sprievode tíšila plačúceho chlapca.
„Utiekol z domu, nikto nevie kedy ani kam sa podel,“ dodala.
Starec chvíľu premýšľal, potom sa znova obliekol a vyrazil. Zastavil sa až na cintoríne. V korunách stromov šumel vietor, všade vládla tma, rozoznával len tiene náhrobných kameňov a stromov, ktoré ho obkolesovali. Čosi zašramotilo. Obrátil sa tým smerom. Zazdalo sa mu, akoby sa jeden vodorovne uložený kameň pomaly nadvihoval. Premohol úzkosť a podišiel niekoľko krokov. Neďaleko náhrobku sa mihla drobná postava. Bola priveľká tma, aby sa dali rozoznať črty jej tváre. Prikročiac celkom blízko, začul vzlykanie a uzrel dieťa, sediace na navŕšenej hline čerstvého hrobu. Uprene naň hľadel, priam sa doň vpíjal pohľadom. Uzimené z pridlhého čakania odnášal ho v náručí. Svit mesiaca cestou osvetľoval stareckú zvráskavenú tvár s kvapôčkami vlahy na mihalniciach a chlapcove žiarivé zlaté vlasy. V posteli Hurtoš zase prebdel celú noc.
