Lukáš Perný, Marián Gešper (eds.) CLEMENTIS A MINÁČ: VLASTENCI ALEBO „BURŽOÁZNI NACIONALISTI“? Matica slovenská a Inštitút Analýzy – Stratégie – Alternatívy, Martin – Bratislava 2023 (kniha je k dispozícii zdarma online)
Zborník z vedecko ‑odborných a spoločenských aktivít vyšiel pri príležitosti 100. výročia narodenia Vladimíra Mináča a 120. výročia narodenia Vladimíra Clementisa. Ťažko si predstaviť na prvý pohľad dve odlišnejšie osobnosti v oblasti kultúry ako boli Clementis a Mináč; korektný diplomat, elegantný, decentný a kultivovane jemný, na druhej strane robustný, dravý, hľadajúci, hoci v tom hľadaní niekedy aj chybujúci, obaja brilantne formulujúci svoje myšlienky a predstavy. Odlišní boli mentálne, výzorom, spôsobom vyjadrovania, a predsa sa nie náhodou ocitli spolu v konferenčnom zborníku, ktorý teraz uvádzame do života.
Na jeho stránkach sa k obidvom osobnostiam a k jednotlivým parciálnym prvkom ich života a tvorby vyjadrujú historici, literáti, teoretici, akademici rozličného odborného založenia, s pestrými spomienkami a názormi aj priatelia, príbuzní, ľudia názorovo blízki. Ich rozdielnosť sa pri oboznamovaní s ich textami postupne stráca, čitateľ nadobudne po prečítaní knižky dojem, že napriek pestrej skladbe autorov tu existuje čosi spoločné, akési fluidum, pôsobiace v pozadí nielen oboch osobností, ale aj v pozadí väčšiny príspevkov od rozličných pôvodcov s rôznym teoretickým i názorovým prístupom.
Nechcem nikomu sugerovať myšlienku, čo je obsahom tejto neviditeľnej látky vyžarujúcej takú silnú energiu, ktorá bola nezávisle vlastná obidvom osobnostiam. Každý si na základe poznania, zaiste vyplývajúceho aj z prečítania tohto práve prezentovaného zborníka, vytvorí vlastnú predstavu a podľa svojej ideovej orientácie a naturelu vyberie niektorú podstatnú črtu.
Ale ak by som sa mal v tejto chvíli zamyslieť nad tým, čo z pohľadu súčasníka a z dnešného odstupu početných decénií môžeme považovať za spoločný prvok v odkaze týchto kultúrnych dejateľov a mysliteľov, najskôr by som sa priklonil k pojmu „výzva“. Ani vo chvíľach, keď im išlo naozaj o veľa, nestrácali zo zreteľa víziu budúcnosti, neviazali sa iba na väzbu s konkrétnymi javmi, na ktoré bezprostredne reagovali, ale hľadeli do budúcnosti. Táto výzva sa spájala nielen s projektom ich vlastných existencií, ku ktorému chceli v rámci svojich síl a možností prispieť, ale aj s projektovaním budúcnosti celého kolektívu národa. To ich napriek odlišnostiam spájalo, a to spája a bude spájať aj ich myšlienkový odkaz. Zaiste, historickou úlohou tvorcov kultúry – lebo tá ma zaujíma predovšetkým – vždy bolo spájať, nie rozdeľovať. A to aj napriek tomu, že si musíme plne uvedomovať prítomnosť rôznosti. Lebo rôznosť a napätia medzi jej jednotlivými zložkami, medzi tvorcami a ich prístupmi k problémom je neodmysliteľnou živnou pôdou kultúry. Otázka, pravda, je, čo by mohlo a malo byť tmelom medzi ľudskými rozmanitosťami, povahovými, názorovými, náboženskými, rasovými… Odpovedám jednoznačne a azda aj trochu naivne: filozofia hľadajúca pravdu. Uvedomujem si, že pravda má veľa tvárí a pre každého je čosi iné pravdou.
Jedine dobrá vôľa vedená myšlienkami humanizmu by nás však dokázala previesť húštinou nevôle, zrady ideálov, závisti, podlosti a násilia, s ktorými sa denne stretávame. Ale nechám teraz vzletné slová bokom, lebo koniec koncov len činy ukazujú skutočnú pravdu. Pokúsim sa sformulovať obsah výziev, vízií a projektov, ktoré mne osobne vyplývajú z duchovného posolstva týchto dvoch mysliteľov.
Jedným z odkazov našich veľkých tvorcov platným pre súčasnosť je podľa môjho názoru potreba neodtŕhať slová a myšlienky od reálnych rozhodnutí, inými slovami teóriu od praxe, v prípade uvažovania o kultúre spájať kulturologickú teóriu s praxou kultúry.
Teoretizovanie bez možnosti uviesť myšlienky do priestoru našej každodennosti je neplodné. Samozrejme, nechceme a všetci ani nemôžeme byť akadémiou vied. Teória, ktorá je nevyhnutným východiskom každého uvažovania o kultúre, by však nemala byť konečným cieľom, ale platformou, na ktorej by každodenná kultúrna prax, tvorba kultúrnych hodnôt nachádzala odbornú inšpiráciu a podporu. Clementis i Mináč sa tejto zásady pridržiavali.
V oblasti kultúry v širokom zmysle slova je dôležitá takisto personálna koherencia, vzájomná prepojenosť tvorcov a príjemcov hodnôt, „jednota v rôznosti“. Zmyslom práce by malo byť okrem iného spájanie kvalifikovaných profesionálov so zanietenými amatérmi. Na rozdiel od výlučne vedeckých inštitúcií, ktoré sa riadia vedeckými cieľmi často v rámci grantových úloh vymedzujúcich striktne ich polia záujmu, by sa mohol a mal rozvinúť pohľad na kultúru riadený rozmanitou optikou vyplývajúcou zo stupňa vzdelania, povolania, profesionálneho zamerania a podobne.
S tým všetkým súvisí sledovanie spoločného cieľa ako cieľa národa. Slovenskosť by sa však rozhodne nemala prejavovať v nenávistnom nacionalizme podceňujúcom iné národy a národnosti. Veď my sami sme boli toľko ráz podceňovaní a odmietaní! Vieme, čo to znamená.
Z vyjadrení Vladimíra Clementisa vyplýva, že myšlienka národnej kultúry by mala mať ako východisko úsilie o všestrannú sebarealizáciu, mala by vychádzať nielen z posilňovania predstavy národa ako silného a krásneho domova, ale mala by smerovať najmä k možnosti vychádzať z tohto domova k iným domovom, k iným národom, k iným ľuďom, v zmysle vzájomnej úcty a hľadania inšpirácie v kultúre druhých. Obohacovať svoje kvality kvalitami iných. Neuzatvárať sa, pozorne hľadať, čo nás spája, vychádzať zo seba samých, zo svojich kvalít a predností, ale dokázať sa priblížiť k iným, smerovať k vzájomnému pochopeniu. Neeskalovať rozdielnosti a spory. A pokúsiť sa tvoriť nový, lepší svet. Je to ilúzia, romantický nezmysel, nerealizovateľný sen? Možno, ale treba sa oň pokúšať vždy znova a znova. Dokonca aj v časoch vojny a triumfujúcej nenávisti.
So zameraním na dlhodobé praktické dôsledky teoretického prístupu ku kultúre súvisí aj Mináčovo a Clementisovo odmietnutie patetizmu, prázdnych viet, jalových slov, ktoré zatieňujú pravdu. Žiada sa väčší dôraz na civilnosť, na drobnú prácu pripomínajúcu odkaz hlasistov, ktorá niekedy prináša pozitívnejšie dôsledky ako výkriky geniality. S tým prirodzene súvisí aj odmietnutie verbalizmu, dôraz na výsledky tvorivej praxe, na priamosť, odvahu a rozhodnosť, kvality pre Clementisa a Mináča také typické.
To bolo len niekoľko myšlienok, ku ktorým ma inšpiroval obsah tohto zborníka o dvoch Vladimíroch, o Clementisovi a o Mináčovi. Širokospektrálnosť prístupu, zasvätenosť a erudovanosť autorov zborníka je zárukou, že vyvolá množstvo ďalších inšpirácií a azda – v čo dúfam – aj provokácií.
profesor Dalimír Hajko, CSc., DrSc.
***
V roku 2023 Matica slovenská v spolupráci s ďalšími štyrmi vydavateľmi vydala zborník z vedecko-odborných a spoločenských aktivít k stému výročiu narodenia Vladimíra Mináča a stodvadsiatemu výročiu narodenia Vladimíra Clementisa, ktorý zostavili Lukáš Perný a Marián Gešper.
V predhovore k vydaniu Marián Gešper, predseda Matice Slovenskej, pripomína: „Mináč a Clementis boli rozdielni generačne a naturelom, ale spájala ich úprimná snaha o dosiahnutie slobodného, národného, sociálne spravodlivejšieho života Slovákov. Obidvaja a narodili v gemeromalohontskom kraji, kde sa kľukatia cestičky, po ktorých kráčali slovenskí národovci od štúrovcov cez hurbanovských povstalcov či sociálnych rebelantov snívajúcich o lepšej spoločnosti. Národná a sociálna idea bola u obidvoch veľmi silná, ale Mináčov a Clementisov zápas o tieto myšlienky bol pri vzájomnom porovnaní rozdielny v priorite a intenzite ich presadzovania. Obidvaja boli aktívni v slovenskej kultúre, ale život ich zaviedol do pohyblivých a nebezpečných pieskov politiky.“
Marián Gešper na záver úvodu zdôrazňuje:
„Zborník, ktorý máte v rukách, má ambíciu pomyselne opätovne odkryť ich životné osudy slovenskému národu. Zároveň chceme poukázať na silu pozitívneho príkladu oboch osobností, ale nebudeme sa vyhýbať ani kritickému zhodnoteniu rozporuplných míľnikov spomínaných velikánov.“
Okrem predsedu Matice slovenskej čitateľov oslovili aj riaditeľ inštitútu ASA Martin Muránsky, tajomník Spolku slovenských spisovateľov Štefan Cifra a správca Matice slovenskej Maroš Smolec. Nadväzujúc na uvedené príhovory môžeme pripomenúť, že Mináčov syn Vladimír Mináč ml. sa prihovoril pri odhalení busty Vladimíra Mináča st. v Rimavskej Sobote.
Otvárací referát na spomenutej konferencii predniesol Lukáš Perný, ktorý bol spoluorganizátorom konferencie za Maticu slovenskú. V referáte okrem iného s osobitným dôrazom poukazuje na tri významné osobnosti slovenského národa, a to na Laca Novomeského, Vladimíra Clementisa a Vladimíra Mináča, ktorí mali „víziu, že slovenský národ môže byť lepší, že má na to vymaniť sa zo svojej biedy z lojality k cudzím záujmom, že má schopnosť vykročiť vlastnou cestou, ktorá zároveň nebude negovať historický pokrok“.
Perný vo svojom referáte poukazuje na povstaleckú generáciu, na emancipáciu slovenského národa prostredníctvom vytvorenia česko-slovenskej federácie. Pritom poukazuje na dejinný význam Žiadostí slovenského národa, Pittsburskej a Clevelandskej dohody, Martinskej deklarácie, Vianočnej dohody, Deklarácie povstaleckej SNR, Košického vládneho programu, zákona o česko-slovenskej federácii, ale i na Deklaráciou SNR o zvrchovanosti SR a prijatie Ústavy SR z roku 1992. Takisto sa zmieňuje o davistoch, medzi ktorých patril aj Vladimír Clementis. Pritom poukazuje na významnú skutočnosť, že davisti mali vplyv na Mináča a Válka. Autor referátu pripomína, že i predstaviteľ mladšej generácie davu Gustáv Husák „si prešiel peklom väzby päťdesiatych rokov a v šesťdesiatych rokoch vybudoval federáciu“.
Lukáš Perný na konci svojho vystúpenia konštatuje:
„Treba dodať, že slovenské dejiny sa ešte neskončili a aj mnohí západní filozofi sú presvedčení, že liberálna demokracia nie je koncom dejín a že vyšší level sociálne spravodlivej spoločnosti budovaný na základoch zdravého vlastenectva je stále ideál, ktorý je otázkou budúcnosti. Mináč nadčasovo napísal: ,fukuyamovský optimizmus‘ je už dávno minulý, je dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila – generalissizmus už píše spomienky. Mináč, Novomeský a Válek to nielenže tušili, ale aj vedeli a vizionársky predpovedali. Či sa ich vízia naplní, ukáže budúcnosť.“
Citovaný autor pri svojom referáte uvádza bohatý zoznam použitej a odporúčanej literatúry. Zborník obsahuje rozsiahly počet autorských príspevkov. Treba poukázať na to, že zborník je ukončený ukážkami z tvorby Vladimíra Mináča a galériou Vladimíra Mináča. Aj zadná strana obálky knihy je využitá na malé citáty o Vladimírovi Mináčovi od rôznych autorov. Zborník Matice slovenskej o Vladimírovi Clementisovi a Vladimírovi Mináčovi odporúčame do pozornosti študujúcej mládeži a takisto širokej čitateľskej verejnosti.
Jaroslav Chovanec, prof. JUDr., DrSc., et Dr. h. c.
