Jozef Ignác Bajza patrí medzi najváženejších koryfejov slovenskej literatúry. Nielenže priviedol na svet prvý román v jazyku svojich slovenských súkmeňovcov, ktorý sa síce neujal (rovnako ako jeho jazyková normotvorba), ale autorova „nespratnosť“ podľa vlastnej negramotnej matky dotovaná jeho predstavami o „slobode a pravidlách“ vštepených radcom Márie Terézie febronianistom Adamom Františkom Kollárom mu predsa len napriek kritickému odmietaniu jeho spisov vyniesla miesto medzi intelektuálnou elitou Slovenska, tak veľmi poznačenou jozefínskymi revolučnými reformami.
Jozef Ignác Bajza sa narodil 5. marca 1755 v Predmieri a po roku štúdia na zrušenom kňazskom kolégiu v Trnave študoval v rokoch 1777 – 1780 katolícku teológiu v Pázmáneu Viedenskej univerzity. Po kňazskej vysviacke roku 1780 pôsobil krátko ako kaplán v Trnave, Ostrihome a Zbehoch, od augusta 1773 takmer dvadsať rokov ako farár v Dolnom Dubovom, kde vytvoril podstatnú časť svojho literárneho diela. Po francúzskej revolúcii jeho zanietenie postupne chladlo a ostrie konfliktov s vrchnosťou sa otupovalo, za čo napokon na sklonku života získal výnosnú kanonickú funkciu v bratislavskom Dóme sv. Martina, ale vždy verne trval na svojich literárnych pravdách, najmä na svojej slovenčine.
Najmarkantnejšiu stopu v Bajzovom živote však bezpochyby zanechali roky štúdia vo viedenskom Pázmáneu. Viedeň v tom čase žila kontroverznými reformami Jozefa II. a stala sa semeniskom osvietenského cirkevného, náboženského i svetského reformátorstva. Jedným
z hlavných protagonistov protipápežského hnutia bol napríklad slobodomurár holandského pôvodu Gerard van Swieten, osobný lekár cisárovnej Márie Terézie, ktorý bol taký vplyvný, že ho cisárovná poverila realizáciou antipápežského febronianizmu na Viedenskej univerzite.
Ďalšou význačnou osobnosťou na univerzite bol obľúbený profesor kanonického práva, indexový autor protikatolíckych spisov Joseph Valentin Sebastian Eybel. Významnú úlohu v Bajzovom vyzrievaní na spisovateľa zohral Slovák Adam František Kollár z Terchovej, radca cisárovnej
a poverenec pre febronianistickú reformu v Uhorsku (vzťah medzi Bajzom a Kollárom sa prvý raz pertraktuje práve v románe Maliti Fraňovej). Hoci o Bajzovom živote v čase štúdií v Pázmáneu ani pred ním nevedia toho veľa ani literárni vedci, jedno je isté: vidiecky, rojčivý, učenlivý, ale i dôverčivý tvrdohlavý klerik tu doslova nasal atmosféru osvietenskej Viedne so všetkými jej rozmanitými náboženskými a pozemskými prúdmi, ale utvrdil sa aj v presvedčení, že jeho poslaním nie je ani tak kňazská služba ako spisovateľstvo so všetkým, čo k nemu patrí, najmä slobodymilovnosť a pravdivosť. Spisovateľstvo sa stalo jeho posadnutosťou, pre spisovateľstvo sa dostával do sporu s cirkevnými povinnosťami i s cirkevnou vrchnosťou, pre spisovateľstvo udržiaval kontakty s frekventantmi generálneho kňazského seminára presťahovaného v roku 1784 z Budína do priestorov Bratislavského hradu ako pobočka teologickej fakulty Viedenskej univerzity, do ktorého prišli z Viedenskej univerzity Jur Palkovič a Anton Bernolák a z Budína Alexander Rudnay s ďalšími štyridsiatimi šiestimi študentmi. A panoval v ňom podobný kritický osvietenský jozefínsky duch ako v Pázmáneu (podľa J. Palkoviča mali v prednáškovej sále seminára busty Rousseaua a Voltaira a podľa zoznamu z knižnice A. Bernoláka plno kníh na pápežskom indexe). Bajza sám bol abonentom knižných titulov Slovenského učeného tovarišstva. Aj toto spojenie svedčí o jeho kontinuite s viedenským štúdiom a prostredím v čase, keď román dokončoval.
Svoje najvýznamnejšie dielo René mláďenca príhodi a skusenosťi dokončil Bajza rok pred vydaním, vyšlo v roku 1784, keď sa jeho autor stal dostatočne solventný (po smrti údajne zanechal dosť veľkú hotovosť 7 223 zlatých). Druhý diel mal vyjsť v roku 1785, no cirkevná cenzúra jeho tlač zastavila pre útoky na cirkev, kláštory, odpustky, celibát, katolícke náboženské obrady, tlač bola komisionálne zničená a rukopis sa stratil; známe sú len dva nedokončené exempláre, z ktorých jeden vraj zostal pre potešenie autorovi. Na dokreslenie treba uviesť, že úplné obe časti románu (kritické vydanie) vyšli až v roku 1955 v gescii a so štúdiou Jána Tibenského a čitateľské vydanie v spisovnej slovenčine v úprave Jána Nižnánskeho v roku 1970. Napriek historickému a literárnemu významu teda nemožno tvrdiť, že by Bajzovo spisovateľstvo nejako výraznejšie zarezonovalo v dušiach slovenských čitateľov, na ktorých sa upínalo. Na príčine boli ťažkopádny jazyk, konzervatívne prostredie slovenskej pospolitosti, alebo duchovná zaostalosť Horného Uhorska?
V Predmlúve, ktorá samotný text uvádza, Bajza potenciálnym čitateľom sľubuje, že nechce iba zabávať, ale aj poúčať, aby sa čitateľ po prečítaní cítil znovuzrodený ako hrdina románu René, a ďalej sa venuje jazyku diela, ktorý chcel odlíšiť od moravsko-českého jazyka, pričom sa v zásade pridŕža jeho gramatiky, i keď zavádza dĺžeň a mäkčeň. Dielo komponoval ako osvietenský spis: v prvej časti s fabulou dobrodružného románu so sentimentálnou a ľúbostnou osnovou ponúka najmä Reného úsmevné i hrôzostrašné „príhodi“ z ciest po mohamedánskych krajinách (Benátky, Tripolis, Káhira) pri hľadaní stratenej sestry Fatimy v sprievode vychovávateľa Van Stiphouta a sprievodcu Dona Varleta (Bajzovou inšpiráciou boli objavné zistenia Maliti Fraňovej, že postavy Van Stiphouta a Dona Varleta – otca Reného a Fatimy sa zrodili nielen po čítaní Fénelonovho Telemacha, ale tak sa volali biskupi, zakladatelia holandskej starokatolíckej cirkvi, neuznávajúci kňazský celibát, o ktorých informácie na Bajzu veľmi zapôsobili); v druhej časti sa vo fabulačne neskĺbenom slede nemilosrdne satirických záberov na slovenskú realitu a občasných nevydaných epigramov prezentujú „skúsenosti“, ktoré z cesty po súdobom Slovensku (Uhorsku) anticipujú racionalistický model myslenia pre literatúru v období osvietenstva.
Literárna vedkyňa, prozaička, prekladateľka a autorka divadelných hier (vrátane o Bajzovi) Eva Maliti Fraňová si zrejme z náklonnosti k osobnosti Jozefa Ignáca Bajzu a jeho dosť marginalizovanej úlohe spisovateľa predsavzala napísať román o tomto protirečivom fenoméne slovenskej literatúry. A za námet si zvolila práve prvé dva roky jeho kňazského štúdia vo viedenskom Pázmáneu. Nepochybne preto, že genéza jeho najdôležitejšieho diela spadá pravdepodobne práve do tých rokov, o ktorých však neexistuje takmer nijaká rukolapná dokumentácia. Sama si to dobre uvedomuje, no napriek tomu sa svojej myšlienky „rekonštruovať autorov tvorivý proces písania tohto diela a napísať o ňom vlastnú prózu“ nevzdala, ako píše v doslove (s. 225). Jej rozhodnutie je dozaista netradičné a riskantné, ale vzhľadom na medzery v poznaní biografie tohto prvolezca sympatické. Jediné, o čo sa mohla autorka oprieť, je len román René mládenca príhody a skúsenosti. Tento prameň je však na hodnoverný životopisný záber dosť deravý a miestami i umelecky defektný, aj jeho „faktografia“ je vybudovaná na fantázii (napríklad cesta
po islamských krajinách, v ktorých autor nikdy nebol, alebo dobrodružstvá, ktoré nikdy nezažil, reálie, ktoré jakživ nevidel, deje, ktoré sa museli skončiť šťastne, i keď boli nepravdepodobné).
No keďže Bajza románom chcel osvietensky zabávať a poučovať, v svojej dobe azda ani nemohli byť iné. Zdá sa, že Maliti Fraňová našla odvahu oprieť sa o Bajzovo nedokonalé dielo a zburcovať svoju fantáziu na vytvorenie dvojročného príbehu slovenského búrliváka v jednom z hlavných miest vtedajšej Európy, rozvášnenom jozefinizmom a kvasiacom kvasom nových čias. Zafantazírovala si, no jej fantázia sa musela vmestiť do rámca známych, ale nezriedka i ťažko uchopiteľných, usúvzťažiteľných a overiteľných myšlienkových prúdení a viedenských reálií, postavy jej románu museli byť vyjadrené modernou (a najmä v dialógoch aj hovorovou) slovenčinou, a ak sa Bajzov zmysel pre humor upínal na cirkevné a úradnícke šarže, autorkin zmysel pre humor, všadeprítomná irónia a občasný sarkazmus sa museli s jemnocitom ženskej autorky preniesť i na skromnejšie koncipované postavičky, medzi ktoré sa musel disciplinovane zaradiť aj klerik a neskorší veľký bard Bajza. I keď v románe takmer neexistujú záporné postavy, Maliti Fraňová sa nemohla celkom spreneveriť účelu Bajzovho diela zabávať či poučovať a v záujme vernosti predlohe musela doslova kopírovať podaktoré jeho postupy (nedostatočné motivácie konania postáv, neukončenosť niektorých sekvencií či dejových slučiek, nepravdepodobné vypointovanie), takže aj jej postupy akoby nahrávali čitateľskému diktátu a popri bohatej a záslužnej autorkinej faktografickej a neraz objavnej literárnohistorickej vydokumentovanosti budia zdanie ľahšieho žánru. Ale nie je to tak. Ide skôr o daň či možno aj vedecký rešpekt k Bajzovej osobnosti a jeho priekopníckemu dielu. Z populárnej literatúry sú dokonca „odkukané“ aj opisné titulky jednotlivých kapitol. Naproti tomu z textov Maliti Fraňovej priam sála úprimnosť a úsilie odpatetizovať hlavného hrdinu i jeho hľadanie spisovateľskej parkety na rozdiel od jeho akademizovania a oficializovania, ktorých naše dejiny literatúry v súvislosti s Bajzovým životopisom i literárnym zástojom doteraz boli svedkami. Takýmto spôsobom si úspešná autorka pri všetkej literárnohistorickej serióznosti vyfantazírovala román, ktorým vcelku uveriteľne odklína tajomstvá genézy originálneho opusu spred 240 rokov a ponúka čitateľovi vcelku atraktívny a ľahko čitateľný predobraz veľkého osvietenského dejateľa. Bola to dozaista náročná výskumnícka i umelecká práca.
Cnostného klasika Maliti Fraňová nazvala jednoducho Jožo. V mene sa jednoducho zračí predmierske parvenuovstvo, ktoré si pri všetkej zbožnosti zaumienilo stať sa popri kňazovi aj spisovateľom. Nie hocijakým spisovateľom, lež spisovateľom pokrokovým, pravdivým a vskutku ľudovým. Pravda, tieto predpoklady mohlo v ňom vypestovať iba vzdelanie, a Pázmáneum s elitnými profesormi či Viedeň so slobodomyseľným intelektuálskym výkvetom boli ideálnym miestom na dovŕšenie tejto túžby. Jožo sa náhodou zoznámi s terchovským rodákom Adamom Františkom Kollárom, riadiacim cisársku knižnicu a radcom Márie Terézie, a takisto náhodou sa na prvý pohľad osudovo zamiluje do krásnej moravskej rodáčky Renáty (meno odvodené od René – Ranait) s rovnakým zamotaným osudom, aký mala Fatima či Hadixa z Bajzovho
„kratochvíľného“ románu, ktorá však bola zamestnankyňou nevestinca. (Aj Renáte sa prisní, že je Jožova sestra; azda preto, aby sa obom vzhľadom na Jožove ambície stať sa kňazom ľahšie odolávalo pokušeniu.) Obe tieto známosti zohrajú fatálnu úlohu pri formovaní jeho rodiaceho sa spisovateľstva: Febronianista Kollár odobrí jeho rozhodnutie stať sa spisovateľom a zasvätí ho do najlepších kníh, čo boli v tých časoch napísané vrátane Voltairovho Candida, a negramotná Renáta mu dáva okrem krídel a oddanej lásky i možnosť spoločného vymýšľania (čo sa napokon skončí hriechom) peripetií a zápletiek románu, ktorý klerik Jožo stále nosí v hlave. Pri posadnutí spisovateľstvom Jožo začne zanedbávať štúdium. Joža napokon vylúčia z Pázmánea a šéfka nevestinca Frau Virži preventívne vydá svoju samodruhú favoritku za starého muža. V retrospektíve sa Jožo priznáva, že si ju chcel zobrať a žiť s ňou v rodnej dedine. Skrachovaný klerik sa však vracia do Predmiera sám s dvoma kapitolami rukopisu práve v deň otcovho pohrebu za náreku matky sklamanej z Jožovho zlyhania. Nato sa vráti do Viedne a stretne Renátu so staručkým manželom a s dieťaťom nápadne podobným Jožovi. V Predmieri sa opäť pustí do románu a dokončí ho. Malitiovej dielo sa končí zápiskami majiteľky nevestinca, ktoré dokresľujú príbeh Joža a Renáty. Toľko príhody a tajomstvá mladého Bajzu v románe Evy Maliti Fraňovej. Ako a kedy bol Bajza vysvätený za kňaza, sa z textu už nedozvieme. Zostáva však príjemný pocit, že velikán Bajza nebol iba homo lunaticus, zúrivec, bitkár, neúspešný kodifikátor slovenčiny a prispôsobivý cirkevník, ale mal aj svoje ľudskejšie, sympatickejšie a kreatívnejšie stránky. Román dopĺňa autorkin zasvätený doslov.
