PREMENA A INÉ POVIEDKY Vybral, preložil, chronológiu a doslov napísal Milan Richter Lindeni v spoločnosti Albatros Media Slovakia, s. r. o., Bratislava 2023
Život a dielo svetoznámeho spisovateľa Franza Kafku (1883 – 1924) neprestáva zaujímať bežnú čitateľskú verejnosť, ale ani literárnych znalcov. Dôkazom toho je najnovšia kniha najznámejších kratších próz tohto originálneho tvorcu v dôkladnom výbere a preklade básnika, dramatika, prekladateľa a editora Milana Richtera. Smelo ho môžeme označiť za kafkológa číslo jeden u nás, čo potvrdil aj tým, že na vydanie už dávnejšie pripravil dvojjazyčne knihu Aforizmy a iné kruté rozkoše (2003) a napísal dve divadelné hry o pražskom rodákovi židovského pôvodu, píšuceho po nemecky – Z Kafkovho Pekloraja (2006) a Kafkov druhý život (2007). Ako je známe, celá Kafkova tvorba sa zachovala zásluhou jeho priateľa
Maxa Broda, ktorý po spisovateľovej smrti ignoroval želanie, aby nepublikovanú tvorivú pozostalosť zničil. Všeobecne známou a uznávanou sa v západnom svete stala Kafkova tvorba najmä po druhej svetovej vojne, no v krajinách sovietskeho bloku bola zaznávaná. V Československu sa situácia zmenila na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď bola usporiadaná v Libliciach na tamojšom zámku(!) konferencia o jeho tvorbe a životných osudoch. Hoci sa tón konferencie niesol v dobovom duchu, predsa len výsledkom boli preklady a vydania Kafkových najznámejších próz v češtine a slovenčine. Popri publikovaní Kafkových próz u nás i v zahraničí sa nielen v literárnych časopisoch zjavovali štúdie, eseje, analýzy, interpretácie, zaoberajúce
sa jeho tvorbou z rozličných uhlov, vykladačských pozícií. Niet divu, že bol jednými označovaný za expresionistu, inými za existencionalistu, ale aj za nihilistu, surrealistu, symbolistu či až magického realistu. Výsledkom týchto oscilácií je skutočnosť, že Franz Kafka sa stal symbolom, mýtom či až legendou, ba dokonca výhodným predajným artiklom nielen v knižnej podobe, o čom svedčia suveníry, ponúkané v jeho rodnej Prahe – od tričiek po hrnčeky s jeho podobizňou…
Ale dôležitejšie je, pochopiteľne, že seriózny záujem o jeho tvorbu stále pretrváva a výsledkom sú nové preklady či analytické alebo interpretačné literárne state. Najobsiahlejšou časťou výberu je nenáhodne poviedka Premena, ktorá vyšla prvý raz v roku 1915 v časopise Die weißen Blätter (Biele listy). Niežeby do tých čias nebol motív premeny v literatúre či ľudovej slovesnosti známy, práve naopak.
Veľkolepé premeny spracoval už básnik Ovídius v svojich Metamorfózach, nespočetne príkladov nájdeme v ľudovej slovesnosti, využívaných najmä romantickými tvorcami. Premena Gregora Samsu na chrobáka až do jeho smutného a tragického konca sa však neudiala z vôle bohov ani pre porušenie prírodných či mravných zákonov, odohrala sa takpovediac z neznámych, absurdných či mysterióznych dôvodov. Z toho dôvodu sa zmysel tohto motívu a celej poviedky vykladal a vykladá z viacerých uhlov, s rôznymi závermi. Jedno z možných vysvetlení tohto motívu súvisí so skutočnosťou, že Kafkov otec mal panovačnú povahu a nesúhlasil so synovými literárnymi ambíciami. Kafkovi sa aj na základe tejto poviedky pripisuje stvárnenie procesu odcudzenia, ktoré sa v období, keď žil a tvoril, začalo šíriť najmä v západnej spoločnosti. Filozofi rozpracovali s odstupom času tento spoločenský jav, pomenovaný pojmom alineácia, urobil tak napríklad poľský filozof Adam Schaff v svojich viacerých prácach. Aj v poviedke Ortieľ môže pozorný čitateľ odhaliť podobný motív, vedúci k prekvapujúcej, bizarnej až neuveriteľnej smrti hlavnej postavy. Aj tu zohráva otec hlavnej postavy, úspešného obchodníka Georga Bendemanna, v ešte väčšej miere rozhodujúcu úlohu, ako to bolo v Premene.
Vyniesť rozsudok smrti nad vlastným synom je neobyčajne silný motív, hoci niečo podobné, len v iných časových i priestorových súvislostiach nachádzame napríklad v známej novele N. V. Gogoľa Taras Buľba, keď starý kozák nielenže syna Andrija odsúdi za zradu, ale ho aj sám popraví so slovami: „Ja som ťa splodil, ja ťa aj zabijem!“ Ale v Kafkovom Ortieli synovskej zrady niet, len nepochopiteľne až absurdne vzbĺknutá otcova nenávisť k synovi… Ďalšia poviedka výberu V trestaneckej kolónii sa odohráva na exotickom ostrove niekde v juhovýchodnej Ázii.
Kafka sa podľa literárnych historikov zrejme inšpiroval dvoma knihami – cestopisom Roberta Heindla Moja cesta do trestaneckých kolónií z roku 1913 a viacerými krutými scénami z románu Octava Mirbeaua Záhrada múk z roku 1889, ako uvádza prekladateľ M. Richter v záverečnej štúdii Päť poviedok, jedno podobenstvo a jedna poviedková črta. S minucióznou presnosťou tu Kafka stvárnil proces chystanej popravy neposlušného vojenského sluhu, ktorá sa má vykonať na obludnom popravnom stroji. Všetko to sleduje cestovateľ, ktorému vysvetľuje fungovanie stroja dôstojník-samosudca, absolútne nepochybujúci o vine toho nebožiaka, nedáva mu ani možnosť obhajovať sa. Poviedka, naplnená údesnými podrobnosťami o príprave a možnom priebehu chystanej popravy, prekvapujúco vyústi do inej ako očakávanej smrti. Je pravdepodobné, že táto próza do istej miery ovplyvnila napríklad V. Nabokova pri písaní prózy Pozvanie na popravu (vyšlo po česky v roku 1990). Ale treba spomenúť, že práve v tejto próze Kafka anticipoval hrôzy, ktoré sa odohrávali v totalitných koncentrákoch, gulagoch a mučiarňach o necelých dvadsať rokov neskôr. V ďalších prózach súboru je viditeľná slabšia dejová línia, Kafka v nich využíva podobenstvo, napríklad o večnosti a pominuteľnosti, najzreteľnejšie v próze Lovec Gracchus. Zvláštne posolstvo obsahuje aj poviedka Správa pre akadémiu, v ktorej na príbehu poľudšteného šimpanza, uväzneného v klietke na lodi, no netúžiaceho po slobode – podľa Maxa Broda Kafka zašifroval priebeh asimilačného procesu Židov v Prahe ku koncu 19. storočia. Značnú mieru sarkazmu vložil do poviedky Umelec v hladovaní, keďže protagonista tejto prózy nemal vážnejší dôvod k držaniu hladovky, keďže dozorcovi nad jeho hladovaním na otázku, prečo drží hladovku, odpovedal: „…. som nenašiel jedlo, ktoré by mi chutilo.“ Núka sa ešte jedna konotácia, súvisiaca s hladujúcim umelcom (v čase vzniku tejto poviedky bolo vtedy rozšírené hladovanie ako atrakcia pre zvedavých divákov či pozorovateľov hladovkárov), a to smerom k naozajstným umelcom v duchu výroku „hladný ako spisovateľ“, no to by bola pre Kafku priveľmi lacná analógia… Symbolické podobenstvo vložil aj do poslednej prózy súboru V našej synagóge. V tejto poviedkovej črte využíva neobvyklý príbeh o zvieratku, podobnom kune, ktoré sa natrvalo usadilo v synagóge, až si ho veriaci prestali časom úplne všímať. Ponúka sa vysvetlenie tohto úkazu, že v ňom stvárnil zjavný proces úpadku zbožnosti, určitý stupeň zľahostajnenia k tradičnej viere, ktorý bol zjavný u západných židovských komunít.
Celý poviedkový súbor v precíznom preklade a s doplňujúcimi materiálmi, nabitými zaujímavými faktmi a výstižnými interpretáciami jeho umeleckého posolstva, odráža veľmi zložitý vnútorný svet tohto dôležitého autora pre vývin modernej prózy v celosvetovom meradle, jeho zápasy s vnútornými démonmi vo vlastnom svete, plnom rozporov, tápaní a hľadaní východísk z rodinných i spoločenských nástrah. Kafkova tvorba je permanentne v centre záujmu všetkých čitateľov, ktorí sa chcú čo možno najlepšie zorientovať v zložitom labyrinte modernej svetovej tvorby. V jeho svete-bludisku sa možno i stratiť, prežiť aj chvíle napätia až hrôzy zo správ a posolstiev z jeho zložitého „pekloraja“, v ktorom sa odohral postupný proces zrušenia hranice medzi objektívnym, konkrétnym a vnútorným, duchovným svetom človeka, ktorého, žiaľ, nečakalo v období po autorovej smrti šťastné obdobie.
Jozef Špaček
Vyšlo v SP 5-6
