Náš pohľad na život je často povrchný, bez farby, vône a ducha. Povrchný pohľad na spoločenské javy často zakrýva nielen sieť rozmanitých dôsledkov a súvislostí, ale neraz aj podstatu javu. Medzi povrchným vnímaním a hľadaním podstaty veci je rozdiel, o ktorom asi nikto nepochybuje.
Jeden príklad z histórie: Škótskeho filozofa a historika, známeho humanistického publicistu Thomasa Carlyla (1795 – 1881) v jednom prípade viacerí obviňovali a podnes obviňujú z nehumánneho postoja. K nedorozumeniu – lebo inak to nemožno nazvať – dochádzalo a dochádza pri interpretácii svojských Carlylových názorov na otrokársky systém, ktorý v čase Carlylovho života a činnosti ešte jestvoval v britských kolóniách v oblasti Karibiku. Otroctvo tam fungovalo do roku 1833 ako štandardný a v danom špecifickom prostredí všeobecne akceptovaný sociálny jav, ktorý sa vyvinul historicky. Kvakeri sa zaslúžili o zákaz obchodovať s otrokmi už v roku 1807. Proti otrokárstvu bojovali aj známi britskí abolicionisti John Wesley, William Wilberforce, Thomas Clarkson, Hannah More a mnohí ďalší. K úplnému zániku otrokárstva ako spoločenskej inštitúcie dochádzalo oficiálne zo zákona v karibskej oblasti britskej koloniálnej ríše práve v období Carlylovho literárneho a novinárskeho pôsobenia, keď už bol v kultúrnom prostredí známy a rešpektovaný ako človek pozitívnych mravných zásad a často verejne prejavovaných humanistických názorov.
Na pozadí týchto konštatovaní to znie až neuveriteľne, ale je neodškriepiteľným faktom, že Carlylove názory a tvrdenia týkajúce sa otroctva často používali práve americkí zástancovia otrokárstva. Ako však môže súcitný človek obhajovať niečo také bezcitné, ako je otrokárstvo? Z celej tvorby Thomasa Carlyla vyplýva, že nebol človekom bezcitným a zaiste nebol ani priamym ideológom a nebodaj surovým propagátorom otrokárskeho systému. Isté však na druhej strane je, že Carlyle vyslovoval určitú a nie malú nedôveru k politickým iniciatívam najvyšších britských autorít smerujúcim k náhlemu zrušeniu otroctva v britských kolóniách, takpovediac z večera do rána, zo dňa na deň. Vyslovoval vážnu pochybnosť a vyslovoval ju preto, lebo tento akt považoval za unáhlený, nedostatočne pripravený, síce formálne správny, no v praktickom živote predčasný. Argumentoval názorom, že je to čin idealistov, že z morálneho hľadiska je síce kvalifikovane zdôvodnený, no vnímal ho ako predčasný predovšetkým z civilizačného hľadiska, nevynímajúc podľa neho významné hľadisko ekonomickej štruktúry spoločnosti.
Svoje vyhranené a vyargumentované názory na tému otroctva vyjadril predovšetkým v kontroverznom diele Rozprava o černošskej otázke z roku 1849. Toto dielo by sme pri povrchnom, no prísnom hodnotení mohli aj z dnešného moderného pohľadu pokladať za rasisticky zafarbené a ešte vždy sa o ňom takto niektorí súčasní autori vyslovujú. Spis bol prvý raz (v snahe nedráždiť citlivú britskú verejnosť) publikovaný bez uvedenia autorovho mena. Vychádzal z polemickej diskusie medzi Thomasom Carlylom a utilitaristickým filozofom a ekonómom Johnom Stuartom Millom. Pri jeho hodnotení si treba uvedomiť najmä funkciu jedného z dvoch diskutujúcich, ktorý v rozhovore vystupuje vo funkcii všeobecne známej zo stredovekých dišpút ako „advocatus diaboli“, čiže ako zámerný (ale súčasne zdanlivý) obhajca zlej veci. Touto negatívnou“ postavou nebol nik iný ako Thomas Carlyle.
V okamihu, keď pochopíme princíp takéhoto typu dialógu, začne sa nám situácia javiť v mierne pozmenenom zmysle: pochopíme, že v konečnom dôsledku tu ani zďaleka nešlo o rasizmus, ako ho chápeme dnes. Podstata problému bola kdesi inde. Zrušenie otroctva podľa názoru Thomasa Carlyla vyjadreného v uvedenom rozhovore urobilo totiž slobodnými práve takých ľudí, ktorí ešte neboli pripravení na slobodu a nedokázali akceptovať skutočnosť, že sloboda znamená aj povinnosť a zodpovednosť, teda ľudí nezrelých, „nedospelých“ a neschopných dôstojne žiť na úrovni slobodných občanov. V takomto kontexte a z takéhoto uhla pohľadu narobilo jednorazové a paušálne zrušenie otroctva paradoxne viac škody ako úžitku a prehĺbilo utrpenie tých najbiednejších.
POUČENIE PRVÉ: neodsudzovať niekoho bez toho, aby sme preskúmali podstatu a cieľ jeho názorov. Výrazne politický krok – dnes by sme možno povedali aj populistický čin –, ktorým bolo zrušenie otroctva v britských kolóniách realizované bez adekvátne ho sociálneho základu a perspektívy, Thomas Carlyle považoval za nedostatočnepremyslené, a preto napriek svojej nespochybniteľnej legálnosti ekonomicky diskutabilné rozhodnutie. Vyplývalo totiž predovšetkým z úzko politického chápania demokracie, ktorému navyše kdesi v pozadí prichádzali na pomoc sentimentálne, väčšinou kresťansky ladené výčitky svedomia bielych obyvateľov voči čiernym otrokom. Thomas Carlyle však v nijakom prípade tento politický čin nevnímal ako pozitívnu spoločensko-politickú aktivitu ani ako reálnu a účinnú pomoc ľuďom žijúcim dovtedy v otroctve. Veľkej časti bývalých otrokov nečakaná sloboda iba skomplikovala každodenný život a spôsobila im viac strastí ako radostí, viac existenčných problémov než predpokladaného blahobytu, viac zúfalstva než nádejí. Neraz ich viedla ku kriminálnym činom. Po rozsiahlom území britských kolónií v oblasti Karibského mora sa začali túlať zbedačení bezdomovci, tlupy bezprizorných, dezorientovaných, hoci „slobodných“ bývalých otrokov, hladných a bez prístrešia, ktoré im bývalí páni-majitelia odmietli ďalej poskytovať. Boli predsa slobodní, takže starostlivosť o základné ľudské potreby, o živobytie a strechu nad hlavou bola výlučne ich vlastnou vecou. Zaiste, bývalí otrokárski majitelia ich museli v prípade potreby na prácu najímať za mzdu, no tá bola taká smiešne nízka, že neumožňovala najmä početnejším rodinám dôstojne prežívať.
Carlyle zaiste nebol slabomyseľný čudák ani utajený prívrženec otrokárskeho systému. Nikdy v princípe neschvaľoval otrokárstvo ako spôsob usporiadania spoločnosti, ale zamýšľal sa nad procesom realizácie jeho zrušenia. Hľadal podstatu veci. Bývalí otroci nevlastnili nijakú nehnuteľnosť, nemali legálne bývanie, a ak si ho chceli prenajať, stávali sa opäť bezbrannou obeťou vysokého nájmu.
Thomas Carlyle vyslovil svoje oprávnené obavy: bol v zásade skôr za premyslenú postupnosť jednotlivých krokov pri dlhodobej ekonomickej a sociálnej reforme otrokárskeho systému, ktoré by až v konečnom dôsledku viedli k jeho úplnej likvidácii, rozhodne nebol za nerozvážne administratívne rozhodnutie centrálnych úradov v Londýne, za unáhlené a okamžité prepustenie na slobodu a do bezdomovosti takého veľkého množstva ľudí, ktorí nemajú ani ekonomické, ale mnohí ani mentálne východiská pre život na slobode, ktorí nie sú v adekvátnej miere schopní túto slobodu užívať a primerane sa správať ako slobodní a zodpovední občania. Títo ľudia sa vďaka svojej slobode nestali všetci šťastnými, ale
mnohí naopak – nešťastnými. Podstata slobody bola pre nich kdesi inde než v slobode pohybu a v osobnej nezávislosti.
POUČENIE DRUHÉ: nerealizovať unáhlené a prenáhlené politické aktivity, ktoré sú síce lákavé, ale prekrývajú vážnejšie spoločenské problémy.
Stará pravda o zlate, ktoré sa blyští iba na prvý pohľad, dochádza svojho uplatnenia. Pri hlbšej analýze názorov veľkého demokrata a humanistu dospejeme k názoru, že ani zďaleka nepodporoval otrokársky systém, ale hľadal podstatu slobody inde než iba v materiálnych východiskách, hľadal ju predovšetkým v slobode ducha. Chcel ju objaviť v presvedčení, že život ľudí, čo sú oslobodení v právnom zmysle slova, teda sú zbavení základných a najkrutejších pút otrokárstva, nemožno ich predať ani kúpiť, bude smerovať k životným istotám, inými slovami
k možnosti perspektívneho využívania výhod, ktoré vyplývajú z nového stavu. Videl však opačnú situáciu: oslobodení otroci nielenže nezískali, lež neraz dokonca stratili ľudskú dôstojnosť. Stali sa zajatcami nových problémov, ktorých riešenie nepoznali.
Slobodu treba v tomto zmysle chápať ako proces. V jeho základoch sa, pochopiteľne, nachádzajú aj materiálne kvality, ale ich využívanie nie je zmysluplné a perspektívne bez hĺbkového chápania nového stavu a ovládania novej situácie, bez pochopenia jej skutočnej podstaty. Každá sloboda sa totiž prekrýva s dôstojným spôsobom života v spoločnosti, je s ním identická. K jej podstate patrí dôstojnosť slobodného človeka. Ak tá chýba, nejde o skutočnú slobodu.
POUČENIE TRETIE a posledné: nerobiť politické kroky a nevyslovovať názory, ktoré urážajú čiukoľvek ľudskú dôstojnosť
