Sú to dve témy, najprv sa venujem divadlu. Moje vnučky ma pozvali na divadlo Malé ženy. So šiestimi ženami som teda išiel na toto dielo 156 rokov staré od Louisy Mary Alcottovej (1832-1888). Z návštevy tejto činohry SND mám veľmi pozitívne spomienky. Odporúčam ho aj iným.
Vo výbornom 110 str. bulletine stojí, že Alcott román napísala za šesť týždňov. Zomrela ako 56 ročná na mŕtvicu. Pochádzala zo štyroch sestier, v Malých ženách teda Jo, Meg, Amy a Beth reprezentujú ich rodinu. Otec, protestantský pastor, ich nazýval Malé ženy. Mám predsudky voči súčasnej literatúre, najmä západnej, aj voči ich divadlu a filmu. Teraz som však zostal v šoku, lebo som bol na výbornom divadle, s výbornými hercami, scénou a hudbou. Slovenská adaptácia knihy či filmu do divadelnej hry nebola prechádzka ružovým sadom. Marián Amsler to urobil excelentne. Aj hudba, osvetlenie a choreografia boli pozoruhodné. Herečky a herci boli tiež výborní, vypomáhalo im viacero poslucháčov VŠMU.
Boh sa v bulletine píše s veľkým B. Rodina Marchovcov z Concordu bola protestantská, hlboko veriaca, aj keď do kostola nechodili. Hra zdôrazňuje dôležitosť rodiny, vzdelania, sociálneho citu, podčiarkuje obetavosť jej členov, ich chudobu, neúspechy, sny a nádeje, z ktorých sa málo uskutočnilo. Úcta k manuálnej práci, k pravde a kresťanskému sebaobetovaniu bolo ich hlbokým presvedčením. Za manžela si vzali pero alebo štetec, slávy sa dočkali, až keď zostarli. Bulletin vydalo SND v r. 2023, zostavila ho a excelentný úvod k nemu napísala Darina Abrahámová. Dramatizáciu a réžiu robil Maríán Amsler, scénografiu Juraj Kuchárek, kostýmy Marija Havran, hudbu zložil Ivan Acher, pohybovú spoluprácu mala Stanislava Vlčeková. Gratulácia, obdiv a širák dolu.
A čo k literatúre?
V pivnici starého domu som nedávno našiel výtlačky slovenského časopisu Kultúra, z ročníkov 1931, 1932,…1939, pár bolo aj po 1946. Bol som milo prekvapený z kvalitných príspevkov, najmä z tých temer storočných čísiel. Vysoká úroveň, objektívna kritika diel, veľa poviedok, úryvkov z diel a básní autorov, ktorí boli po vojne na socialistickom indexe a preto sú aj v liberálnej demokracii temer zabudnutí. Minule som bol v Martinuse, domácich a slovanských autorov som tam temer nenašiel, západní sú na jedno kopyto – láska a rozvody, erotika a sex, alkohol, depresie… Keď vtáčika príliš kŕmite, prestane spievať. Nakoniec som si kúpil knihu nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z r. 2019 – Peter Handke: Krátky list na dlhú rozlúčku (originál 1971, preklad Tatran, Bratislava, 2020, 148 s.). Krátka historka na dlhú chvíľu vyšla v edícii „ knihy pre hodnejší život“.
V knihe sú častými témami – auta, parkoviská, benzínky, autostrády, platené aj neplatené. Slová a vety často hovoria o ničom, jazdí sa cez gejty, horami a púšťami, next right. Lietadla a taxíky lietajú kade – tade, každú noc možno vyskúšať iný hotel. Dlhé vety, dlhé cesty, dlhé motanie sa, ako mravci v mravenisku. Netreba stále zdôrazňovať, čo každý vie, že život nie je prechádzkou ružovým sadom.
Prečítal som si aj 136 strán časopisu Romboid, 1,2024 – poézia, próza, kritika, literárna veda., ktorý vydáva Asociácia spisovateľov Slovenska. Výsledok mi trocha pripomenul Handkeho. Rovnaký štýl, témy, príhody – autori, o ktorých som málo počul. Ani slovo sa nedalo tristo spisovateľom, ktorí sú členovia 101 ročného Spolku slovenských spisovateľov. O vydavateľstve Spolku – ani slovo. Nič ani o Literárnom týždenníku, ktorý roky, bez dotácie, s odretými ušami sa každú druhú stredu zabelie v mojej poštovej schránke. Som v Predstavenstve Spolku, pri akceptovaní autorov do Literárneho týždenníka určite nikto neskúma, čo sú zač, či majú zaplatené dane a dávku za psa.
Jozef Mikloško