V našej modernej histórii nemáme veľa takých trvalých javov, ktoré by si získali toľko uznania ako Slovenské pohľady. Niekto môže o tomto legendárnom časopise pochybovať, azda ho aj kritizovať, no nedá sa mu uprieť, že počas svojej existencie sa stále zasluhuje o niečo, čo má spoločenskú, ideovú, kolektívnu, vedeckú aj umeleckú váhu, čo napriek všetkým problémom pretrváva, čo z neho nerobí starinu, ale predovšetkým živú súčasť nášho kultúrneho a národného vedomia.
Slovenské pohľady už dlhé desaťročia prinášajú slovenskej verejnosti popularizačné i odborné články zamerané na literatúru, celkovo spisovateľskú sféru, ale aj slovenskú vedu i umenie, v neposlednom rade na osobnosti a dejinne udalosti súvisiace s pohnutým životom slovenského národa v nepokojnom srdci Európy. Je to veľmi záslužná práca a dá sa povedať, že dnes je iba málo periodík na Slovensku, ktoré každý rok obsiahnu v rôznorodých literárnych a umeleckých výstupoch toľko silných a podnetných článkov.
A nielen to. Pohľady neboli len objektom, lež aj subjektom spoločenského a literárneho vývinu. Boli a sú nielen inštitúciou, ale najmä živým organizmom so všetkými protirečeniami a prednosťami redaktorov, autorov i všetkých ostatných. V Slovenských pohľadoch roky defiluje plejáda slovenských individualít výnimočných kvalít a osobností rôznorodých osudov, ktoré si treba brať za vzor. V opačnom garde aj ponaučenie z rozporuplností, ktoré prináša život.
Preto len s jemným úsmevom môžeme reagovať na niektorých politikov, ktorí dokonca v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky bohorovne len pred zopár rokmi vyhlasovali, že „Slováci majú málo významných osobností“.
Ak uvážime, že slovenský národ prežil posledných tisíc rokov predovšetkým vďaka vnútornému zápalu a zmyslu pre národnú povinnosť tisícov zanietených Slovákov, zákonite musí byť jasné, prečo je slovenská elita posledných rokov taká nefunkčná. Veď na prvý pohľad je zjavné, že Slovensko, ktoré stáročia nemalo v Uhorsku svoje hranice, univerzity či samosprávu a neoplývalo širšou slovenskou šľachtou, prežilo len vďaka vyspelým národným dejateľom a intelektuálom. Práve oni od nuly formovali moderné programy, politiku i kultúru a čakali na vhodný okamih nášho vystúpenia zo zdanlivej periférie dejín Európy.
Slovenské pohľady ako najstaršie literárne a kultúrne periodikum Slovákov každým vydaním prinášali a prinášajú diela začínajúcich aj osvedčených literátov, básnikov, umelcov a vedcov. Na stránkach Pohľadov sa vyformovali mnohé osobnosti literárneho života, čo zásadne odporuje tvrdeniu o nedostatku autorít na Slovensku. Slovenské pohľady predsa viedli popredné osobnosti slovenskej literatúry, politiky a vedy, medzi ktoré patrili najmä ich zakladateľ Jozef Miloslav Hurban, redaktori obnovených Pohľadov Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Škultéty, Štefan Krčméry, Andrej Mráz, Ján Bodenek, Vladimír Mináč, Alexander Matuška či Štefan Moravčík. Je teda nad čím sa zamýšľať.
Slováci a naši slovanskí predkovia žijú v strednej Európe najmenej od 4. až 5. storočia (iné teórie hovoria aj o hlbších časových obdobiach), ale naša novodobá demokratická slovenská štátnosť trvá iba od roku 1993. Aj predchádzajúca česko‑slovenská štátnosť, v ktorej sme hrali druhé husle, bola vybojovaná iba pred vyše storočím v roku 1918. V tejto súvislosti nám nevdojak prichádzajú na um výstižné slová o slovenskej až náboženskej vytrvalosti Andreja Hlinku, ktorý má v roku 2024 okrúhle výročie narodenia.
„Život zvíťazí nad smrťou, láska zdolá nenávisť, slovenský národ zvíťazí nad úkladmi nepriateľov. Pred nami katakomby a milióny mučeníkov, zástupy vyznávačov. My sa práce a boja nebojíme, lebo sme presvedčení, že naša slovenská pravda bude raz oslávená.“
Nereflektuje tento výrok nezdolnú slovenskú vieru v lepšiu budúcnosť?
V ideálnom svete, aký, žiaľ, neexistuje, by každá verejne činná osoba pred nástupom do funkcie mala dostať povinnú úlohu podrobne sa oboznámiť so slovenskými dejinami, literatúrou či rámcovo i so slovenskou vedou. Nie školometsky, lež reálne. Alebo aspoň zobrať si za povinnosť prečítať či prelistovať niekoľko ročníkov Slovenských pohľadov.
Viem, že je to idealizmus, ale koľko vecí by sa zachránilo, keby ľudia, ktorí rozhodujú o našich osudoch, poznali aspoň dejinné udalosti i národnú literatúru a poučili sa z minulých chýb národno‑politického pohybu. O čo kvalitnejšie by boli ich rozhodnutia, keby si uvedomovali, že naoko nové udalosti a politické konštrukty sa v rozličných formách často opakujú.
Aj Clementis na margo vyspelosti tzv. politických elít zdôrazňoval:
„Dávajte si pozor na politikov, ktorí ani nerecitujú, ani necitujú, ba sa ani neodvolávajú na básnikov!“
Koľko z predstaviteľov súčasných strán ich naozaj cituje? Stojí to za zamyslenie… Skúsenosti z vývoja v Európe, kde „forma býva dôležitejšia ako obsah“, nás nútia zamyslieť sa nad výchovou nasledujúcich generácií. Práve bezduchí marketéri, pre ktorých je počet lajknutí na sociálnych sieťach dôležitejší než reálna práca a vedomosti, doviedli v posledných rokoch Slovensko do krajne nestabilných vôd. Nie je možné vychovať novú elitu národa na základe povrchnej vonkajšej prezentácie a umelého marketingu. Žiaľ, uvedená tendencia sa udomácnila v celej spoločnosti ako ničivá choroba. Aby sme zachovali objektivitu výkladu, treba dodať, že metódy „rýchlej výroby osobností“ nie sú slovenským výtvorom, no v slovenskej spoločnosti si razom našli miesto.
Ťažko sa dá brať vážne „učenie mládeže kriticky myslieť“ spôsobom, že „nejaký úrad a úradník učí“ mladých ľudí, čo je správne, pravdivé, nekonšpiračné a potrebné… Už mierny znalec ľudskej civilizácie sa môže zamyslieť, či predstavitelia „ministerstva pravdy a kritického myslenia“ sami nie sú zaujatí, nekritickí a fanaticky zahľadení do jediného, „toho správneho“, výkladu pravdy.
V tomto roku má výročie aj slovenský básnik, spisovateľ, politik a predseda Matice slovenskej Laco Novomeský. Naši básnici boli často zrkadlom i svedomím národa a nadčasovými kritikmi zložitých čias. Ako to napísal?
„Tma, ktorú z diaľky bielym svitom klame
pod čiernym nebom zatemnených hviezd,
pristane smútku usúžených miest,
jak temné závoje alebo temno samé.A v tej tme sama zdanie svetla kriesi,
jak čiara na tabuli prebíja sa ňou.
To slepý čas, ach, slepý čas sa šmátre jeseňou,
opretý o palicu bielej brezy.“
Okrem výročí Andreja Hlinku, Janka Jesenského, Laca Novomeského prešlo pomerne rýchlych (aj pre nedávnu „pandémiu“) päť rokov od storočnice výročí viažucich sa k vzniku Československej republiky a začleňovaniu Slovenska do nového štátu 1918 – 1919. Niet už dávno slovenských veteránov z česko‑slovenských légií a plukov slovenskej slobody, ktorí v roku 1919 oslobodzovali Slovensko spod tisícročného vplyvu uhorskej správy a maďarskej moci.
Pomaly na večnosť odišla celá generácia Slovákov, čo sa v roku 1944 s rozličnými politickými a názorovými presvedčeniami zapojili do Slovenského národného povstania, ktoré si pripomíname osemdesiatym výročím vypuknutia.
Aj to sú témy pre Slovenské pohľady na literatúru, umenie a vedu…
JUDr. Marián Gešper, PhD., predseda Matice slovenskej
